V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Petra Solana Balkón plný plienok (1978)je jedným z mála slovenských dokumentárnych filmov spred roka 1989, v ktorom sa tematizuje život rodiny s dospelým postihnutým dieťaťom.
Ako hovoríme o ľuďoch, ktorí sa pre postihnutie, telesné či duševné znevýhodnenie nemôžu alebo sa len ťažko vedia začleniť do bežného života? Ako ich zobrazujeme? Akými slovami ich (ešte aj) dnes označujeme, ako ich klasifikujeme napríklad v databázach knižníc či filmových archívov, aby sa vôbec dalo skúmať, ako sa ich reprezentácia v priebehu desaťročí vyvíja? V databáze SK Cinema v súvislosti s dokumentárnymi filmami nájdeme len zopár hesiel, ktoré viac či menej priamo pomenúvajú predmet alebo tému snímok, v ktorých vystupujú ľudia s postihnutím alebo tí (a najmä tie), čo sa o nich starajú.
Zdravotne postihnutí (7). Telesne postihnutí (9). Mentálne postihnutí (3). Muskulárna dystrofia (1). Autizmus (1). Čísla v zátvorke označujú počet evidovaných dokumentárnych titulov. Nie je ich veľa, navyše viaceré heslá sa krížia.
S prechodom do súčasnosti sa výskyt filmov, ktoré rozrôzňujú reprezentáciu osôb žijúcich s postihnutím a ich opatrovateliek či opatrovateľov, v databáze SK Cinema veľmi nezvyšuje. Je to bezpochyby aj tým, že viaceré novšie filmy (Drsne a nežne, Tretí koniec palice, Šedá zóna) v nej nemajú priradené všetky kľúčové slová, a tak ich zastrešujúce predmetové heslo nemusí na zdravotné postihnutie vôbec odkazovať.
A je to do istej miery aj tým, že téma telesného i duševného postihnutia frontálnemu pohľadu stále uniká. Alebo skôr: stále od tejto témy pohľad oveľa častejšie odvraciame, než by sme na nej citlivo a pozorne spočinuli.
V roku 1978 Peter Solan nakrútil dvanásťminútový film Balkón plný plienok. Je to kultivovaný, uhladený, poetický film. Objavujú sa v ňom fragmenty denníkových zápiskov matky, ktorá sa spolu s manželom stará o vážne telesne aj duševne postihnutého syna. Ukážky z jej denníka vecným, profesionálnym, takmer medicínskym hlasom číta herečka. Vďaka tomu zvuk s obrazom ostro kontrastuje: skutočná matka, ktorá s manželom perie synove plienky, pučí mu zeleninu a pozorne ho kŕmi lyžicou, je totiž v preddôchodkovom veku. Jej bábätko Mojmír má tridsaťpäť rokov. Žena navyše pracuje – neďaleko bydliska a s dvoma hodinovými prestávkami, aby mohla zájsť za synom, prebaliť ho, nakŕmiť.
