František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

O nepochopiteľnom sa dá iba snívať. Je to nedosiahnuteľné

Oliver Dzadík, poslucháč Katedry filmových štúdií na FTF VŠMU

Písmo: A- | A+

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965).

Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov.

Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe.

V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac.

Namiesto atómovej hrozby beatlemánia

Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých ľudí, architektúry, neopätovanej lásky so štipkou beatlemánie. Architekt Andrej (František Velecký) sa bezhlavo zaľúbi do tajomnej Vandy (Helena Šmihulová). Ona však nevidí lásku cez tie isté ružové okuliare. Hoci prostredie mladých ľudí a vykreslenie ich túžob a strastí zostáva pomerne podobné, Grečner vykročil z konfrontačnej a experimentálnej atómovej úzkosti. Vymenil ju za vášeň mladých milencov.

V tomto ohľade sa na myšlienku dá pozerať ako na bezpečné preorientovanie sa na niečo „diváckejšie“. Aj preto čiastočne trpí výsledné formálne vyznenie filmu, i keď ani v Nylonovom mesiaci Grečner úplne nezanevrel na svoje špecifické postupy. Je vidno, že sú v prospech tradičnejšej a divácky ústretovejšej dejovej linky umiernenejšie. Naopak, štýlový postup ako širokouhlý obraz je novosť priamo určená pre divácke potešenie, ktoré nebolo prítomné v jeho debutovom filme.

Rebel doby

Film čiastočne rámcujú momentky, v ktorých počujeme diegetickú hudbu (buď z rádia alebo naživo). Dotvárajú tak modernú bigbítovú atmosféru vtedajšej kultúrnej klímy. S ohľadom na ňu je tu vedľajšia postava Joža. Stvárnil ju gitarista Miroslav Bedrik zo slovenskej hudobnej skupiny The Beatman. Vo filme sa objavuje spoločne s Dežom Ursinym. Jožo sa ako nádejný muzikant vzpiera svojim rodičom a ich zastaralým ideálom. Priliehavé obsadenie ho podtrhuje ako reprezentanta rebelov a mladých tejto doby.

Jeho príbeh sa odohráva viac v pozadí a viditeľne so sebou nesie pečiatku vtedajšej aktuálnosti. Zrejme je pokusom priblížiť sa viac k hodnotám a kultúrnym ideálom mladej generácie. Zároveň však nastavuje zrkadlo úskaliam prekážajúcim tínedžerom v ich plnohodnotnej sebarealizácií. V kontexte celého filmu to pôsobí ako trochu nesúvislá vsuvka v príbehu o milencoch, ktorí pracujú ako architekti. Na druhej strane, je to ďalší aspekt života, ktorým mladí ľudia musia prejsť a naplno si ho vychutnať, či už sú trochu vyspelejší alebo nie.

František Velecký a Helena Šmihulová vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto SFÚ/Zuzana Mináčová
František Velecký a Helena Šmihulová vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto SFÚ/Zuzana Mináčová
Atraktívne protiklady

Zobrazenie Andreja a Vandy stavia režisér skôr na ich vizualite než na hereckých výkonoch. František Velecký – ktorý si zahral podobne ladeného sochára Andreja v snímke Každý týždeň sedem dní – dominuje obrazu svojím ostrým, prísnym výrazom a chladným, ale aj uhrančivým pohľadom. Da sa ľahko uveriť, že má temperamentnú povahu, s dúškom arogancie a egoizmu voči ostatným.

Helena Šmihulová, naopak, dodáva Vande akúsi zasnenú kvalitu, akoby nebola duchom prítomná, len vždy zahĺbená v myšlienkach alebo v snívaní. Ale práve vďaka tomuto zasneniu pôsobí nezvyčajne uzemnene, možno viac ako Andrej. Vanda je zároveň modelom nekonvenčnej, nezáväznej ženy. V dobe vzniku určite prekonávala zašlé názory a predstavy o tom, ako sa ženské postavy predstavujú v slovenskej fikcii.

Stojí to vo veľkom protiklade voči Andrejovmu konzervatívnejšiemu postoju k životu. Práve to mohol byť ďalší dôvod, prečo sa pre Grečnera tento námet stal takým atraktívnym, a pre divákov novodobým.

Ľahké kĺzanie

Grečner však pracoval aj s nehercami. Je cítiť, že Šmihulovej herecký prejav má jednu frekvenciu, je strnulejší a zmrazenejší, dynamicky sa nepohybuje v iných rovinách. Svojím spôsobom to trochu škodí filmu ako takému, lebo preberá na seba podobne strnulú kvalitou. Nylonový mesiac sa snaží na povrchu operovať v intelektuálnej sfére, lenže tým, ako sa sám Grečner drží na uzde, vo výsledku vidíme dielo, kde postavy karikatúrne až bez duše hovoria svoje repliky.

Snažia sa síce vyjadriť nejaké posolstvo, ale pomerne ľahučko a pohodlne sa kĺžu po povrchu. Tak ako Andrej a Vanda na lyžovačke v Tatrách, bez starostí a hlbšieho zamyslenia.

Jedným z lahodiacich aspektov filmu je nepochybne skomponovaná zvučka Ilju Zeljenku. Neie sa v ľahučkých a upokojujúcich tóninách flautovej a čembalovej hudby. Akoby tým zvuková stránka naznačovala, že sledujeme dospelú rozprávku pred spaním a cítime sa popri nej ako v zasnenom polospánku. Nylonový mesiac predsa len nesie v sebe istú snovú až idealistickú kvalitu. Líši sa tým od Grečnerovho debutu, ktorý pôsobil tiež ako sen, ale ešte viac ako horúčkovitá a úzkosť vzbudzujúca nočná mora.

Ďaleko od dosahu

Nylonový mesiac je pozoruhodným príkladom toho, ako sa režisér Grečner pokúša osloviť publikom, ale stále si chce pri tom ponechať prvky svojho osobitného štýlu. Tak ako Vanda, aj nylonový mesiac je niečo nedosiahnuteľné a slobodné, bez hraníc. Niečo, čo veľmi nedáva zmysel, i keď sa to pokúšame pochopiť a priblížiť sa k tomu. Možno je to priveľmi ďaleko od nášho dosahu. Priveľmi bujaré a nepochopiteľné. Mesiaca sa predsa nemôžeme dotknúť holými rukami, hoci by sme chceli. A o nylonovom mesiaci môžeme len zaláskovane snívať.

Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Dušan Jamrich vo film Dvere dokorán (1977. Foto: archív SFÚ/E. Hríbiková)

Dušan Jamrich

Dušan Jamrich patrí medzi významné osobnosti slovenského divadla, filmu a televízie. Je herec, recitátor a pedagóg, ktorého charakterizuje výrazný hlas a tiež schopnosť presvedčivo stvárňovať široký výber postáv. Počas svojej dlhej kariéry sa stal neodmysliteľnou súčasťou Slovenského národného divadla a významne sa podieľal aj na jeho umeleckom a organizačnom smerovaní. V nedeľu 25. októbra oslavuje svoje 80. narodeniny. Pripomenie si ho aj Slovenská televízia – večer 25. októbra na Dvojke uvedie dokument Dušan Jamrich – Ticho medzi slovami. Nakrútili ho Jana Bučka Kovalčíková a Michal Fulier. Bratislavský rodák prežil v tomto meste celé svoje detstvo. Pred štúdiom herectva pracoval približne rok v Polygrafických závodoch. K umeleckému vzdelaniu sa napokon dostal na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde v roku 1970 úspešne absolvoval štúdium herectva. Už počas štúdia účinkoval na javisku Činohry SND a jeho výkony zaujali natoľko, že sa po skončení školy stal členom súboru. Nasledujúce desaťročia vytvoril množstvo postáv v klasických i moderných hrách slovenských aj zahraničných autorov. Jeho herectvo sa vyznačuje vnútorným sústredením, presnosťou, nadhľadom a výraznou javiskovou rečou. Dokáže spájať autoritu a dôstojnosť s psychologickou hĺbkou, vďaka čomu sa uplatnil v dramatických, historických aj komediálnych úlohách. Medzi jeho významné divadelné postavy patria Jochanan v Hviezdoslavovej hre Herodes a Herodias, Haimon...
Záber z filmu Vtáčkovia, siroty a blázni režiséra Juraja Jakubiska. Foto: SFÚ

Svetový deň audiovizuálneho dedičstva oslávi Kino Lumière projekciou filmu Vtáčkovia, siroty a blázni

Slovenský filmový ústav (SFÚ) ako inštitúcia filmového dedičstva si dňa 27. októbra každoročne pripomína Svetový deň audiovizuálneho dedičstva na Slovensku. V Kine Lumière pri tejto príležitosti uvedie zo svojich zbierok digitálne reštaurovaný film Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) Juraja Jakubiska, ktorý mal tento mesiac svetovú premiéru na prestížnom festivale klasických filmov Lumière vo francúzskom Lyone. Projekcia sa uskutoční v utorok 27. októbra, film lektorsky uvedie Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ. V novej podobe Jakubiskov digitálne reštaurovaný film Vtáčkovia, siroty a blázni uvedie SFÚ v Kine Lumière v slovenskej premiére. „Pri digitálnom reštaurovaní v 4K sme vychádzali z filmových prvkov uchovávaných v SFÚ, konkrétne z dobového duplikačného pozitívu, pričom sme rešpektovali mierne modifikovanú verziu filmu z roku 1990, ktorá bola v jednej scéne skrátená,“ približuje prácu na digitalizovaní a reštaurovaní filmu Marián Hausner, riaditeľ Národného filmového archívu SFÚ. „Pri zvukovej zložke sme vychádzali z negatívu zvuku tejto verzie. Na farebných korekciách kinematografického diela sme, žiaľ, už nemohli spolupracovať s jeho kameramanom Igorom Lutherom, preto sme oslovili kameramana Stanislava Doršica, ktorý sa spolupodieľal na viacerých Jakubiskových filmoch, a pri tomto filme pôsobil ako asistent kamery.“ V novej podobe mal film svetovú premiéru len pred pár dňami na festivale klasických filmov Lumière v Lyone. „Takýchto prestížnych festivalov je vo svete iba pár, preto nás potešilo, že opätovne...
Záber z filmu Divočina režisérky Evženie Brabcovej. Foto: CinemArt

Do kín prichádza tajomná dráma o odpustení. Je to Divočina

Časom človek v živote získava skúsenosť, že skutočnú divočinu nemusí zažiť v horách či pralesoch, nachádza sa v jeho blízkosti, a nepredstavuje ju ani žiadne zviera, ale napríklad situácia v rodinnom kruhu. Prišla na to aj Marta, manželka a matka dvoch detí, ktorá sa rozhodla riešiť toxický vzťah a hľadať svoju hodnotu. Psychologický film Divočina prináša do slovenských kín intímnu autorskú výpoveď českej režisérky Evženie Brabcovej. Dať priestor nádeji Marta sa rozhodne odísť z toxického vzťahu s manželom Milanom a so svojimi dvoma dcérami hľadá útočisko na odľahlom mieste u svojho starnúceho otca. Namiesto kľudu, ktorý očakávala, sa však ocitne vo svete jeho čudáctva a posadnutosti spojenej s blížiacou sa apokalypsou. Do príprav na prežitie konca sveta zapája otec aj Martu a svoje vnučky. Všadeprítomné divé svine, spomienky z detstva aj silnejúci pocit, že stráca kontrolu nad vlastným životom, sa pre Martu postupne menia na nočnú moru. S príchodom manžela naberá situácia dramatický vývoj. Rodinná dráma Divočina je celovečerným debutom režisérky Evženie Brabcovej. Otvára v ňom témy, o ktorých sa v českom filme príliš nehovorí – počnúc toxickými vzťahmi cez skryté domáce násilie až po fenomén prepperstva – životného štýlu založenom na prípravách na krízové situácie. Podľa slov produkcie sa pritom snaží vyhnúť depresívnemu sociálnemu tónu a dať priestor nádeji.  Nenápadná hrdinka Režisérka sa vo filmovom príbehu čiastočne inšpirovala vlastnou...
Zobraziť všetky články