František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

O nepochopiteľnom sa dá iba snívať. Je to nedosiahnuteľné

Oliver Dzadík, poslucháč Katedry filmových štúdií na FTF VŠMU

Písmo: A- | A+

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965).

Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov.

Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe.

V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac.

Namiesto atómovej hrozby beatlemánia

Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých ľudí, architektúry, neopätovanej lásky so štipkou beatlemánie. Architekt Andrej (František Velecký) sa bezhlavo zaľúbi do tajomnej Vandy (Helena Šmihulová). Ona však nevidí lásku cez tie isté ružové okuliare. Hoci prostredie mladých ľudí a vykreslenie ich túžob a strastí zostáva pomerne podobné, Grečner vykročil z konfrontačnej a experimentálnej atómovej úzkosti. Vymenil ju za vášeň mladých milencov.

V tomto ohľade sa na myšlienku dá pozerať ako na bezpečné preorientovanie sa na niečo „diváckejšie“. Aj preto čiastočne trpí výsledné formálne vyznenie filmu, i keď ani v Nylonovom mesiaci Grečner úplne nezanevrel na svoje špecifické postupy. Je vidno, že sú v prospech tradičnejšej a divácky ústretovejšej dejovej linky umiernenejšie. Naopak, štýlový postup ako širokouhlý obraz je novosť priamo určená pre divácke potešenie, ktoré nebolo prítomné v jeho debutovom filme.

Rebel doby

Film čiastočne rámcujú momentky, v ktorých počujeme diegetickú hudbu (buď z rádia alebo naživo). Dotvárajú tak modernú bigbítovú atmosféru vtedajšej kultúrnej klímy. S ohľadom na ňu je tu vedľajšia postava Joža. Stvárnil ju gitarista Miroslav Bedrik zo slovenskej hudobnej skupiny The Beatman. Vo filme sa objavuje spoločne s Dežom Ursinym. Jožo sa ako nádejný muzikant vzpiera svojim rodičom a ich zastaralým ideálom. Priliehavé obsadenie ho podtrhuje ako reprezentanta rebelov a mladých tejto doby.

Jeho príbeh sa odohráva viac v pozadí a viditeľne so sebou nesie pečiatku vtedajšej aktuálnosti. Zrejme je pokusom priblížiť sa viac k hodnotám a kultúrnym ideálom mladej generácie. Zároveň však nastavuje zrkadlo úskaliam prekážajúcim tínedžerom v ich plnohodnotnej sebarealizácií. V kontexte celého filmu to pôsobí ako trochu nesúvislá vsuvka v príbehu o milencoch, ktorí pracujú ako architekti. Na druhej strane, je to ďalší aspekt života, ktorým mladí ľudia musia prejsť a naplno si ho vychutnať, či už sú trochu vyspelejší alebo nie.

František Velecký a Helena Šmihulová vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto SFÚ/Zuzana Mináčová
František Velecký a Helena Šmihulová vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto SFÚ/Zuzana Mináčová
Atraktívne protiklady

Zobrazenie Andreja a Vandy stavia režisér skôr na ich vizualite než na hereckých výkonoch. František Velecký – ktorý si zahral podobne ladeného sochára Andreja v snímke Každý týždeň sedem dní – dominuje obrazu svojím ostrým, prísnym výrazom a chladným, ale aj uhrančivým pohľadom. Da sa ľahko uveriť, že má temperamentnú povahu, s dúškom arogancie a egoizmu voči ostatným.

Helena Šmihulová, naopak, dodáva Vande akúsi zasnenú kvalitu, akoby nebola duchom prítomná, len vždy zahĺbená v myšlienkach alebo v snívaní. Ale práve vďaka tomuto zasneniu pôsobí nezvyčajne uzemnene, možno viac ako Andrej. Vanda je zároveň modelom nekonvenčnej, nezáväznej ženy. V dobe vzniku určite prekonávala zašlé názory a predstavy o tom, ako sa ženské postavy predstavujú v slovenskej fikcii.

Stojí to vo veľkom protiklade voči Andrejovmu konzervatívnejšiemu postoju k životu. Práve to mohol byť ďalší dôvod, prečo sa pre Grečnera tento námet stal takým atraktívnym, a pre divákov novodobým.

Ľahké kĺzanie

Grečner však pracoval aj s nehercami. Je cítiť, že Šmihulovej herecký prejav má jednu frekvenciu, je strnulejší a zmrazenejší, dynamicky sa nepohybuje v iných rovinách. Svojím spôsobom to trochu škodí filmu ako takému, lebo preberá na seba podobne strnulú kvalitou. Nylonový mesiac sa snaží na povrchu operovať v intelektuálnej sfére, lenže tým, ako sa sám Grečner drží na uzde, vo výsledku vidíme dielo, kde postavy karikatúrne až bez duše hovoria svoje repliky.

Snažia sa síce vyjadriť nejaké posolstvo, ale pomerne ľahučko a pohodlne sa kĺžu po povrchu. Tak ako Andrej a Vanda na lyžovačke v Tatrách, bez starostí a hlbšieho zamyslenia.

Jedným z lahodiacich aspektov filmu je nepochybne skomponovaná zvučka Ilju Zeljenku. Neie sa v ľahučkých a upokojujúcich tóninách flautovej a čembalovej hudby. Akoby tým zvuková stránka naznačovala, že sledujeme dospelú rozprávku pred spaním a cítime sa popri nej ako v zasnenom polospánku. Nylonový mesiac predsa len nesie v sebe istú snovú až idealistickú kvalitu. Líši sa tým od Grečnerovho debutu, ktorý pôsobil tiež ako sen, ale ešte viac ako horúčkovitá a úzkosť vzbudzujúca nočná mora.

Ďaleko od dosahu

Nylonový mesiac je pozoruhodným príkladom toho, ako sa režisér Grečner pokúša osloviť publikom, ale stále si chce pri tom ponechať prvky svojho osobitného štýlu. Tak ako Vanda, aj nylonový mesiac je niečo nedosiahnuteľné a slobodné, bez hraníc. Niečo, čo veľmi nedáva zmysel, i keď sa to pokúšame pochopiť a priblížiť sa k tomu. Možno je to priveľmi ďaleko od nášho dosahu. Priveľmi bujaré a nepochopiteľné. Mesiaca sa predsa nemôžeme dotknúť holými rukami, hoci by sme chceli. A o nylonovom mesiaci môžeme len zaláskovane snívať.

Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Život alebo film Cinematik 2026 SFÚ Z nakrúcania filmu Ja milujem, ty miluješ (1980). Režisér Dušan Hanák, herec Roman Klosowski a herečka Iva Janžurová (chrbtom). Foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

Aj nenápadné fragmenty môžu niesť veľkú pravdu

Fragmenty zo života Dušana Hanáka je podtitul nového slovenského dokumentu Život alebo film. O režisérovi, scenáristovi a fotografovi Dušanovi Hanákovi ho nakrútili Marek Šulík a Juraj Johanides. Po premiére na MFF Cinematik je od 1. októbra v slovenských kinách. „Vnímam tento film ako prejav spoločného autorského cítenia. Obaja režiséri vložili do neho veľa tvorivej energie. Život a film sú v mojom príbehu spojité nádoby. Usilujem sa, aby autentické motívy splývali s príbehom a fikciou, sú súčasťou mojej vnútornej témy. V jednej chvíli myslím na detail i na celok, mali by sa dopĺňať,“ povedal režisér Dušan Hanák. „Ďakujem všetkým zúčastneným, veľmi si vážim ich postrehy, ktorými prispeli ku konečnému tvaru dokumentu,“ dodal tvorca snímok ako 322 (1969), Obrazy starého sveta (1972), Ružové sny (1976), Ja milujem, ty miluješ (1980) či Papierové hlavy (1995). Dokument Život alebo film sa nevracia iba k týmto a ďalším režisérovým dielam. Sprevádza nás tiež Hanákovou cestou k filmu a takisto približuje spôsob, akým tvoril. V snímke napríklad tvrdí, že kam sa pozrel, tam videl film. Alebo že niektoré repliky jednoducho pri písacom stole nevymyslíte. Okrem Hanáka tu vystupujú protagonisti jeho diel a jeho spolupracovníci či filmoví teoretici. „Na Dušanovi Hanákovi ma dojíma jeho schopnosť pozerať sa na svet s presnosťou filmára, ale zároveň s láskavosťou...
Zobraziť všetky články