František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

O nepochopiteľnom sa dá iba snívať. Je to nedosiahnuteľné

Oliver Dzadík, poslucháč Katedry filmových štúdií na FTF VŠMU

Písmo: A- | A+

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965).

Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov.

Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe.

V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac.

Namiesto atómovej hrozby beatlemánia

Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých ľudí, architektúry, neopätovanej lásky so štipkou beatlemánie. Architekt Andrej (František Velecký) sa bezhlavo zaľúbi do tajomnej Vandy (Helena Šmihulová). Ona však nevidí lásku cez tie isté ružové okuliare. Hoci prostredie mladých ľudí a vykreslenie ich túžob a strastí zostáva pomerne podobné, Grečner vykročil z konfrontačnej a experimentálnej atómovej úzkosti. Vymenil ju za vášeň mladých milencov.

V tomto ohľade sa na myšlienku dá pozerať ako na bezpečné preorientovanie sa na niečo „diváckejšie“. Aj preto čiastočne trpí výsledné formálne vyznenie filmu, i keď ani v Nylonovom mesiaci Grečner úplne nezanevrel na svoje špecifické postupy. Je vidno, že sú v prospech tradičnejšej a divácky ústretovejšej dejovej linky umiernenejšie. Naopak, štýlový postup ako širokouhlý obraz je novosť priamo určená pre divácke potešenie, ktoré nebolo prítomné v jeho debutovom filme.

Rebel doby

Film čiastočne rámcujú momentky, v ktorých počujeme diegetickú hudbu (buď z rádia alebo naživo). Dotvárajú tak modernú bigbítovú atmosféru vtedajšej kultúrnej klímy. S ohľadom na ňu je tu vedľajšia postava Joža. Stvárnil ju gitarista Miroslav Bedrik zo slovenskej hudobnej skupiny The Beatman. Vo filme sa objavuje spoločne s Dežom Ursinym. Jožo sa ako nádejný muzikant vzpiera svojim rodičom a ich zastaralým ideálom. Priliehavé obsadenie ho podtrhuje ako reprezentanta rebelov a mladých tejto doby.

Jeho príbeh sa odohráva viac v pozadí a viditeľne so sebou nesie pečiatku vtedajšej aktuálnosti. Zrejme je pokusom priblížiť sa viac k hodnotám a kultúrnym ideálom mladej generácie. Zároveň však nastavuje zrkadlo úskaliam prekážajúcim tínedžerom v ich plnohodnotnej sebarealizácií. V kontexte celého filmu to pôsobí ako trochu nesúvislá vsuvka v príbehu o milencoch, ktorí pracujú ako architekti. Na druhej strane, je to ďalší aspekt života, ktorým mladí ľudia musia prejsť a naplno si ho vychutnať, či už sú trochu vyspelejší alebo nie.

František Velecký a Helena Šmihulová vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto SFÚ/Zuzana Mináčová
František Velecký a Helena Šmihulová vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto SFÚ/Zuzana Mináčová
Atraktívne protiklady

Zobrazenie Andreja a Vandy stavia režisér skôr na ich vizualite než na hereckých výkonoch. František Velecký – ktorý si zahral podobne ladeného sochára Andreja v snímke Každý týždeň sedem dní – dominuje obrazu svojím ostrým, prísnym výrazom a chladným, ale aj uhrančivým pohľadom. Da sa ľahko uveriť, že má temperamentnú povahu, s dúškom arogancie a egoizmu voči ostatným.

Helena Šmihulová, naopak, dodáva Vande akúsi zasnenú kvalitu, akoby nebola duchom prítomná, len vždy zahĺbená v myšlienkach alebo v snívaní. Ale práve vďaka tomuto zasneniu pôsobí nezvyčajne uzemnene, možno viac ako Andrej. Vanda je zároveň modelom nekonvenčnej, nezáväznej ženy. V dobe vzniku určite prekonávala zašlé názory a predstavy o tom, ako sa ženské postavy predstavujú v slovenskej fikcii.

Stojí to vo veľkom protiklade voči Andrejovmu konzervatívnejšiemu postoju k životu. Práve to mohol byť ďalší dôvod, prečo sa pre Grečnera tento námet stal takým atraktívnym, a pre divákov novodobým.

Ľahké kĺzanie

Grečner však pracoval aj s nehercami. Je cítiť, že Šmihulovej herecký prejav má jednu frekvenciu, je strnulejší a zmrazenejší, dynamicky sa nepohybuje v iných rovinách. Svojím spôsobom to trochu škodí filmu ako takému, lebo preberá na seba podobne strnulú kvalitou. Nylonový mesiac sa snaží na povrchu operovať v intelektuálnej sfére, lenže tým, ako sa sám Grečner drží na uzde, vo výsledku vidíme dielo, kde postavy karikatúrne až bez duše hovoria svoje repliky.

Snažia sa síce vyjadriť nejaké posolstvo, ale pomerne ľahučko a pohodlne sa kĺžu po povrchu. Tak ako Andrej a Vanda na lyžovačke v Tatrách, bez starostí a hlbšieho zamyslenia.

Jedným z lahodiacich aspektov filmu je nepochybne skomponovaná zvučka Ilju Zeljenku. Neie sa v ľahučkých a upokojujúcich tóninách flautovej a čembalovej hudby. Akoby tým zvuková stránka naznačovala, že sledujeme dospelú rozprávku pred spaním a cítime sa popri nej ako v zasnenom polospánku. Nylonový mesiac predsa len nesie v sebe istú snovú až idealistickú kvalitu. Líši sa tým od Grečnerovho debutu, ktorý pôsobil tiež ako sen, ale ešte viac ako horúčkovitá a úzkosť vzbudzujúca nočná mora.

Ďaleko od dosahu

Nylonový mesiac je pozoruhodným príkladom toho, ako sa režisér Grečner pokúša osloviť publikom, ale stále si chce pri tom ponechať prvky svojho osobitného štýlu. Tak ako Vanda, aj nylonový mesiac je niečo nedosiahnuteľné a slobodné, bez hraníc. Niečo, čo veľmi nedáva zmysel, i keď sa to pokúšame pochopiť a priblížiť sa k tomu. Možno je to priveľmi ďaleko od nášho dosahu. Priveľmi bujaré a nepochopiteľné. Mesiaca sa predsa nemôžeme dotknúť holými rukami, hoci by sme chceli. A o nylonovom mesiaci môžeme len zaláskovane snívať.

Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Martin Ťapák Režisér Martin Ťapák. Foto: archív SFÚ/Miro Nôta

Martin Ťapák

Od narodenia významnej osobnosti slovenskej kinematografie Martina Ťapáka uplynulo 13. októbra 2026 sto rokov. Hoci režisér, ktorého meno si spájame s početnými klasikami nášho filmového dedičstva, už nie je medzi nami (zomrel 1. februára 2015 vo veku 88 rokov), mnohé diela s jeho rukopisom sú dodnes súčasťou televízneho programu nielen počas sviatočných dní. Spolu s umeleckým odkazom jeho obľúbeného herca, tiež už zosnulého Jozefa Kronera, sa nám dodnes ich tvorba inšpirovaná ľudovými zvykmi a slovesnosťou pripomína v takých filmoch ako je Pacho, hybský zbojník (1975), Sváko Ragan (1976) či Popolvár najväčší na svete (1982). Martin Ťapák sa narodil 13. októbra 1926 v oravskej obci Liesek, z ktorej pochádza napríklad aj úspešný herec Milan Ondrík. Herecké vlohy dostal do vienka aj samotný Ťapák, ktorý sa k filmovej tvorbe dostal práve cez herecké začiatky. V rázovitej dedine na severe Slovenska sa tým, čo dnes vnímame ako folklórne tradície, žilo v rámci každodenného života. Ľudia si tu, podobne ako v iných regiónoch špecifických folklórnymi tradíciami, si dni ozvláštňovali rôznymi veselicami, sprievodmi či tanečnými zábavami spojenými s vystúpeniami divadelníkov – ochotníkov. Ťapáka toto prostredie výrazne ovplyvnilo. Všetky zážitky z detstva a dospievania pretavil vo svojej autorskej tvorbe do autentických umeleckých diel. Martin Ťapák a kameraman Karol Krška pri nakrúcaní filmu Rodná zem (1953) režiséra Josefa Macha. Foto: archív SFÚ...
Záber z filmu Pina o legendárnej tanečnici Pine Bausch v réžii Wima Wendersa. Foto: Be2Can

Be2Can 2026 – od Minotaura cez fiktívnu Afriku až po famóznu Pinu

Cestovateľská prehliadka má zmysel, hovorí zakladateľ festivalu Be2Can Ivan Hronec. Jeho trinásty ročník sa koná v takmer päťdesiatke kín naprieč slovenskými regiónmi. V niektorých momentoch im vyčítajú, že Be2Can ani nie je seriózny festival, len prehliadka s pár filmami, ktorá cestuje po Česku a po Slovensku. Jeho zakladateľ Ivan Hronec však nemá prečo meniť zámer. Cieľom je vidieť to najzaujímavejšie zo svetových festivalov v Benátkach, Cannes a v Berlíne. „Be2Can je skrátka prehliadka, ktorá funguje niekde medzi veľkými festivalmi a štandardnou distribúciou,“ hovorí. Spolu s kreatívnym manažérom Dominikom Hroncom sú presvedčení, že cestovanie s vybranými filmami je dobrá vec aj pre desiatky českých a slovenských kín, ktoré sa do ich projektu pravidelne zapájajú a stále ich pribúda. Prehliadka Be2Can 2026 sa začína v stredu 14. októbra a potrvá týždeň. Vzťahové paranoje Tento rok uvádza Be2Can osem filmov v rekordných 49 kinách v 39 slovenských mestách naprieč všetkými regiónmi. Tematicky sú rozdelené do troch blokov – v prvom ide o headlinerov, ktorí rezonujú na najväčších festivaloch, v druhom o výber filmov z paralelných alebo vedľajších sekcií s geografickými, tematickými či formálnymi zvláštnosťami a v treťom o klasické veľké filmové návraty. Otváracím filmom festivalu je rodinná dráma Minotaur režiséra Andreja Zvjiaginceva pretkaná prvkami trileru. Sleduje úspešného podnikateľa Gleba v Rusku vo februári 2022, ktorého vojnový chaos a vzťahová paranoja postupne sťahujú do morálneho labyrintu. Je to prvý...
Jeden svet NAZA Záber z filmu NAZA. Foto: The Guardian

MFDF Jeden svet uvedie dokument NAZA

Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet uvedie v spolupráci s Novou Cvernovkou slovenskú premiéru filmu NAZA. Na tohtoročnom festivale v Benátkach získal Zvláštnu cenu poroty a vyslúžil si aj 25-minútový potlesk publika. Dokument Yuvala Abrahama a Rachel Szor, spolutvorcov oscarového filmu No Other Land, prináša svedectvá príslušníkov izraelskej armády a spravodajských služieb o zabíjaní palestínskych civilistov v Gaze. Diváci a diváčky ho uvidia 23. októbra o 18. h v Novej Cvernovke ako súčasť festivalového programu venovaného dekolonizácii. Slovo NAZA je hebrejská vojenská skratka pre „vedľajšie škody“, teda počet civilných obetí, s ktorými sa pri útoku vopred počíta. Rovnomenný film vznikol po takmer trojročnom vyšetrovaní, v spolupráci s denníkom The Guardian a nezávislými médiami. „Žijeme si tu v našich zemepisných šírkach v pomerne mnohých sebaklamoch, predsudkoch, morálnych aj etických klišé vo vzťahu ku zvyšku sveta. Dokumentárny film s jeho silnými osobnými príbehmi je skvelým nástrojom na rozkrývanie týchto zautomatizovaných vzorcov, ktoré nám často znemožňujú potrebnú empatiu. Film NAZA je toho skvelým príkladom, o to vzácnejším, že k svetu cez neho prehovárajú práve izraelskí tvorcovia, ktorí sa rozhodli odporovať oficiálnej ideológii a propagande vlastnej krajiny,“ povedala riaditeľka festivalu Eva Križková. Film vyvolal rozporuplné reakcie. Dočkal sa odsúdenia zo strany izraelskej vlády, izraelský minister...
Zobraziť všetky články