Obľúbené slovenské filmy Sone Urikovej

Písmo: A- | A+

Film Deň náš každodenný z roku 1969 som prvý raz videla v škole na predmete o dejinách slovenského filmu. Nebyť VŠMU, možno by som sa k nemu ani nikdy nedostala. Sedeli sme v kinosále, rozumeli tomu, že film snúbi dokumentárny prístup s istou dávkou štylizácie, a veľmi sme sa na ňom bavili. Stotožnila som sa s dcérou Miškou, keď zavrhovala rovesníkov, pretože vysnenému Waldemarovi Matuškovi nesiahali ani po členky. Pod to sa podpíšem aj dnes.

Smiech mi uviazol v hrdle, keď som si uvedomila, že sa pozerám na vlastnú rodinu. Na dynamiku vzťahov medzi rodičmi a deťmi, na večné riešenie nedostatku peňazí – najmä na čačky a zábavu. Na trápno, nepochopenie a na to všetko, čo uniká pomedzi prsty. Myslím, že mnohí spolužiaci a spolužiačky sa zabávali aj ďalej, kým ja som sa ponárala hlbšie a hlbšie do sedadla a potichu plakala.

Keď si v hlave prebehnem všetky svoje obľúbené slovenské filmy, tak ich naozaj spája to, že som si pri nich porevala či aspoň zaslzila. Patria sem klasiky ako Boxer a smrť, Obchod na korze, Medená veža, Zvony pre bosých. V mojom výpočte absentujú súčasné slovenské filmy, ale to pripisujem najmä tomu, že tie staršie som videla mladšia a najmä ovplyvniteľnejšia, mnohé aj viackrát – a kto v mojom veku má dnes čas pozerať niečo zo súčasnej kinematografie opakovane? Zároveň však stále platí, že veselé a tragické musia ísť ruka v ruke, inak ani jedno z toho človeka dostatočne nezasiahne. Aspoň také umelecké diela si najviac cením ja. Vidím tieto dve strany jednej mince vo svojich obľúbených filmoch a rovnako často ako na zábavné scény si spomeniem na tie tragické. Je na tom možno aj niečo univerzálne slovenské, na smiechu cez slzy. Aby sa to tu niekedy vôbec dalo vydržať.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Lapilli / Zdroj: Film Expanded

recenzia Lapilli

Lapilli otvárajú zábery morskej hladiny snímanej z idúcej lode a dunivý, takmer útrobný zvuk trieštiacich sa vĺn. Autorský hlas hovorí: „Prichádzam v momente, keď sa kyslík vydal na ústup.“ Znie to záhadne, priam nepreniknuteľne. Vzápätí obrazy mora vystrieda vyprahnutá krajina, popraskané dno jazera, z ktorého sa vplyvom devastujúcej ľudskej činnosti stala toxická pustatina. Filmové obrazy Lapilli, zábery vyschnutého Aralského jazera, ale aj iných lokalít s nerastnými kvetmi, podivuhodnými farbami skalných stien a kryštalických štruktúr však nie sú nepreniknuteľné. Skrýva sa za nimi autorkina naliehavá potreba hovoriť o smrti, strate a trúchlení. Nejde to hneď; nejde to priamo. Preto Ďurinová použije metaforu o vysychaní jazera a metonymiu kyslíka na ústupe. Je to akási rétorická a poetická fyzikálna chémia. A je to alchýmia. Paula Ďurinová chce hovoriť príbeh svojich starých rodičov, experimentálneho fyzika a učiteľky prekladateľky so záľubou v horách, meditácii a dychových cvičeniach, ktorí krátko po sebe podľahli kovidovému zápalu pľúc, no nemôže prestať myslieť na vysychanie jednej z najväčších vnútrozemských vodných plôch na svete. Navyše sa potrebuje ponoriť do seba. Preto zostupuje do jaskyne, preto nám hovorí, že smútok má svoje štádiá; je ich päť alebo sedem. Päť alebo sedem (z môjho pohľadu šesť) je aj implicitných častí filmu: štádium vyschnutého jazera (hľadania slov, filmovej formy), štádium vodopádu (výtrysku života,...
Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím. Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení. Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená. Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy...
Zobraziť všetky články