Obľúbené slovenské filmy Sone Urikovej

Film Deň náš každodenný z roku 1969 som prvý raz videla v škole na predmete o dejinách slovenského filmu. Nebyť VŠMU, možno by som sa k nemu ani nikdy nedostala. Sedeli sme v kinosále, rozumeli tomu, že film snúbi dokumentárny prístup s istou dávkou štylizácie, a veľmi sme sa na ňom bavili. Stotožnila som sa s dcérou Miškou, keď zavrhovala rovesníkov, pretože vysnenému Waldemarovi Matuškovi nesiahali ani po členky. Pod to sa podpíšem aj dnes.

Smiech mi uviazol v hrdle, keď som si uvedomila, že sa pozerám na vlastnú rodinu. Na dynamiku vzťahov medzi rodičmi a deťmi, na večné riešenie nedostatku peňazí – najmä na čačky a zábavu. Na trápno, nepochopenie a na to všetko, čo uniká pomedzi prsty. Myslím, že mnohí spolužiaci a spolužiačky sa zabávali aj ďalej, kým ja som sa ponárala hlbšie a hlbšie do sedadla a potichu plakala.

Keď si v hlave prebehnem všetky svoje obľúbené slovenské filmy, tak ich naozaj spája to, že som si pri nich porevala či aspoň zaslzila. Patria sem klasiky ako Boxer a smrť, Obchod na korze, Medená veža, Zvony pre bosých. V mojom výpočte absentujú súčasné slovenské filmy, ale to pripisujem najmä tomu, že tie staršie som videla mladšia a najmä ovplyvniteľnejšia, mnohé aj viackrát – a kto v mojom veku má dnes čas pozerať niečo zo súčasnej kinematografie opakovane? Zároveň však stále platí, že veselé a tragické musia ísť ruka v ruke, inak ani jedno z toho človeka dostatočne nezasiahne. Aspoň také umelecké diela si najviac cením ja. Vidím tieto dve strany jednej mince vo svojich obľúbených filmoch a rovnako často ako na zábavné scény si spomeniem na tie tragické. Je na tom možno aj niečo univerzálne slovenské, na smiechu cez slzy. Aby sa to tu niekedy vôbec dalo vydržať.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Agneša Kalinová

V obdobiach väčšieho i menšieho ideologického útlaku Agneša Kalinová spoločne s Pavlom Brankom, Richardom Blechom, Katarínou Hrabovskou a Emilom Lehutom významne formovala filmovú kritiku a recenzistiku na Slovensku. V ideologicky uvoľnených 60. rokoch minulého storočia presvedčivo a jasne vyzdvihovala nové naratívne postupy a tematické štruktúry novovlnných filmov slovenských i českých režisérov. Zároveň aktívne a pohotovo písala aj o zahraničných filmoch, čím slovenskému publiku prinášala potrebnú konfrontáciu s ostatným filmovým svetom. Sama hovorila: „Pre mňa bolo nesmierne dôležité písať o zahraničnej kultúre, o filmoch. Chcela som, aby Slovensko nezostalo zatuchnutou provinciou.“ Agneša Kalinová sa narodila 15. júla 1924 v Košiciach a jej záujem o film sa prejavil už v detstve. „Vyrastala som v Prešove a film bol vtedy jediným oknom do sveta a filmové diela boli jediné umelecké prejavy, ktoré sa k nám dostali v neskreslenej podobe, pretože v Prešove nebolo profesionálne divadlo. Ku knihám sme mali veľmi voľný prístup. Predávala sa nemecká, francúzska česká, slovenská i maďarská literatúra, ale ten film bol naozaj obrovským oknom do sveta, obdivovala som ho,“ spomínala pre Online lexikón slovenských filmových tvorcov na www.ftf.vsmu.sk Kalinová. So svojím budúcim manželom Jánom L. Kalinom (v r. 1949 – 1952  umelecký šéf výroby slovenskej oblasti Československého št. filmu a v roku 1964 zakladateľ a vedúci odboru filmovej dramaturgie na VŠMU...
Eva Krížiková vo filme Čert nespí

Eva Krížiková

Evu Krížikovú charakterizoval úsmev a pozitívne vyžarovanie i takzvaný vnútorný smiech. Tieto umelecké kvality režiséri často zúročovali v komediálnych klasikách. Hoci Krížiková začínala v jednoduchších dievčenských rolách, neskôr jej režiséri začali ponúkať aj záporné či tragické postavy. Postupne sa v jej kariére posilnil príklon k živelným charizmatickým hrdinkám. Rodáčka z bratislavskej Rače (v tých časoch Račisdorf) sa vo filme začala objavovať už v 50. rokoch minulého storočia. Po prvýkrát ako dievča v kantíne vo filme Lazy sa pohli (1952, r. Paľo Bielik), kde však ešte nebola uvedená v titulkovej listine. Nasledujúci rok, ako osemnásťročná, účinkovala v ďalšej Bielikovej snímke V piatok trinásteho (1953). Objavila sa tiež v komédiách, ako Štvorylka (1955, r. Jozef Medveď) či Čert nespí (1956, r. Peter Solan a František Žáček). V roku 1959 si v kultovom diele Kapitán Dabač (r. Paľo Bielik). zahrala Bôrikovu vnučku po boku skvelého Ladislava Chudíka. Následne prišli ďalšie nezabudnuteľné postavy – Filoména v Červenom víne (1975, r. Andrej Lettrich), Štefka v komédii Pozor, ide Jozefína... (1976, r. Jozef Režucha) či Genovéva v Keď jubilant plače (1984, r. Peter Opálený). Filmové remeslo zavesila na klinec postavou Anče vo filme Suzanne (1996) režiséra Dušana Rapoša. Jej poslednou televíznou rolou sa stala Eva Šťastná v seriáli Obchod so šťastím (2008, r. Gejza Dezorz). Filmové úlohy si Eva Krížiková cenila rovnako ako tie...
Magnus von Horn

30. MFF Art Film

Keď sa v roku 2016 festival sťahoval do Košíc, našiel tu vhodnú infraštruktúru na svoje fungovanie. Dnes sa premieta na ôsmich rôznych miestach a všetky sú v pešej dostupnosti od centra. Počas aktuálneho ročníka Art Filmu organizátori oznámili, že festival bude v Košiciach fungovať aj počas nasledujúcich desiatich rokov, čo producent festivalu Ján Kováčik a primátor Košíc Jaroslav Polaček potvrdili podpismi spoločného memoranda. Spomedzi slovenských premiér ponúkol jubilejný Art Film dokument Pavla Korca Akvabely z Prandorfa (nejde o preklep, ale o historický názov dediny pri Leviciach), ktoré zobrazujú päticu žien, čo našli záľubu v plávaní v ľadovej vode. Vo Via Slovakia Víťazoslava Chrappu sa protagonista putovaním po Slovensku ako turista vyrovnáva s démonmi minulosti a film zároveň zachytáva slovenské krásy a atrakcie. Pokiaľ ja žijem Romana Ďuriša je sondou do života mladého Dalibora, ktorý sa po dvoch rokoch vracia z väzenia a musí riešiť situáciu v dysfunkčnej rodine, rozdelenie jeho mladších súrodencov aj problémový vzťah s otcom – alkoholikom. Snímka je zároveň nahliadnutím do zákulisia cirkusového sveta, ktorý je pre Dalibora takisto domovom, kam sa vracia, aby sa priučil remeslu fakíra. Dynamické spracovanie má oporu aj v práci s hudobnou zložkou. Premiérovo pre festivalové publikum sa na Art Filme premietal aj nový film, ktorý tento rok vznikol v Slovenskom filmovom ústave. Návraty k Obrazom starého sveta režiséra Róberta Šuláka sa sústreďujú na dokument Dušana...
Zobraziť všetky články