Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1966: Byť nažive sa mi zdá zázračným…

Milan Černák

Písmo: A- | A+

Najstručnejšia charakteristika záveru roka 1966 podľa AI znie: „Obdobie v duchu príprav na ekonomické reformy charakterizuje postupné politické uvoľňovanie, ústiace do Pražskej jari. Pretrváva však cenzúra a prísny dohľad komunistického režimu prezidenta Antonína Novotného.

Nič z toho sa (prvoplánovo) v uvádzaných týždenníkoch neobjaví, čo však neznamená, že by neboli pre súčasného diváka zaujímavé.

Vydania č. 49 a 50 režiséra Štefana Ondrkala sú tradične pestré. Zaznamenávajú aj veľkú leteckú katastrofu bulharského lietadla pri Bratislave, ktorá sa skončila pre všetkých na palube (s výnimkou jedinej letušky) tragickou smrťou. Okrem toho je v nich aj najvýznamnejšia udalosť investičnej výstavby – dokončenie trate Podolínec – Plaveč, označenej ako posledná novostavba železničnej siete. Bola dlhá 31 kilometrov a prvé pokusy o jej realizáciu siahajú až do 19. storočia (!).

Vydanie č. 50 je kaleidoskopom rekordných 14 šotov, sám autor ich v komentári charakterizuje takto: „Vianočná nádielka. Pestré všeličo v obraze i vo zvuku, zostavené podľa osvedčeného receptu zaslúžilých majstrov žurnálu.

Témy, ktoré iritujú

Štefan Kamenický ako režisér bol v tomto období výnimočný v tom, že vyhľadával témy iritujúce spoločnosť (už sa to dalo – to bolo to „postupné uvoľňovanie“) a spracovával ich formou týždenníkovej monotémy alebo na väčších plochách dlhých šotov. V žurnále č. 51 analyzoval problematiku detských domovov: pochválil maďarské mestečko vo Fóte – lebo bolo skutočne vzorové, a kritizoval naše v Trenčíne – lebo si to zaslúžilo. O mestečku v Zlatovciach sa len začínalo hovoriť – a o začiatku výstavby sa uvažovalo v roku 1968. (Takémuto tempu sa vyrovná len dokončovanie diaľnic v súčasnosti…)

Tradičné bilancovanie roka v poslednom čísle si Kamenický odpustil. Na začiatku potešil ženy troma šotmi o móde a potom všetkých anketou o tom, čo si známe osobnosti hudobnej scény želajú do nového roku 1967. Najprv Jaromír Mayer a Eva Pilarová odpovedajú slovami svojich piesní, potom zaznejú ich osobné priania. Svoje si povie Karel Krautgartner aj zahraniční speváci: Nemec Siegfried Walendy, Maďarka Márta Bencze, nemecká speváčka Regina Thoss a Bulharka Lili Ivanova.

Krásnou pointou je citát Juliette Gréco: Byť nažive sa mi zdá zázračným!

FILMOVÉ TÝŽDENNÍKY NA TA3 – JÚL 2026

Týždeň vo filme č. 47 – 48/1966 – 4. 7. o 7.30 hod. a 5. 7. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 49 – 50/1966 – 11. 7. o 7.30 hod. a 12. 7. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 51 – 52/1966 – 18. 7. o 7.30 hod. a 19. 7. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 1 – 2/1976 – 25. 7. o 7.30 hod. a 26. 7. o 14.30 hod

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články