Týždeň vo filme 1974: Kronika spred polstoročia

Milan Černák

Písmo: A- | A+

Uplynulo presne päťdesiat rokov, odkedy sa v kinách premietali týždenníky z novembrového programu televízneho vysielania. Obraz, či presnejšie odraz vtedajšej reality je pre 3,7 milióna obyvateľov Slovenska čírou fikciou. Alebo rozprávkou? Nezažitou (našťastie) a ťažko prestaviteľnou.

Zvyšok, generácia vo veku nad 55 rokov (autor nepredpokladá, že deti v predškolskom veku vedeli vnímať spoločenské súvislosti), môže zase uvažovať o tom, či to, čo uvidí, odzrkadľuje jeho vtedajší život. Oslavy SNP, dožinkové slávnosti, spomienka na prvú oslobodenú obec a na Duklu nereflektujú všedné starosti, chýbajúci tovar každodennej potreby, atmosféru vzájomnej nedôvery a podozrievania, donášačstvo. (Hoci s tými poslednými sa stretneme aj dnes, ich následky sú iné.)

Ústrednou témou prvých troch týždenníkov sú oslavy SNP. Režisér Peter Hledík (v č. 35) na ne pozerá „kultúrnym pohľadom“: Ján Cikker spomína na zvučku povstaleckého rádia, ktorú skomponoval, vyšla kniha Pieseň o SNP, ktorú fotografiami ilustroval Karol Kállay, v Bratislave otvorili výstavu dokumentov o SNP Hlboké korene. Vyznamenanie za zásluhy o výstavbu pre Vlada Bahnu k jeho šesťdesiatke sem akosi nepatrilo, ale to vedeli len zasvätení…

V Bratislave na Námestí SNP odhalili (č. 36) nový pamätník Jána Kulicha a potom sa už za účasti československých aj sovietskych politických celebrít išlo oslavovať do Banskej Bystrice.

Klementovi Gottwaldovi odhalili pamätník vo Vrútkach (č. 37), hoci to priamu súvislosť s povstaním nemalo, a spravodajcovia nezabudli zachytiť vyznamenanie filmárov z radov účastníkov Povstania. Najmä vďaka Karolovi Krškovi sa z neho zachovali cenné dokumentárne zábery. Triádu zavŕšila premiéra filmu Deň, ktorý neumrie (šot z nakrúcania bol v októbrovom programe).

Na záver leta bolo treba každoročne vzdať hold poľnohospodárom, čo spravodajcovia radi činili: výstava Agrokomplex a dožinky v Rusovciach (č. 38), potom celoštátne v Nitre, samozrejme znova s účasťou politických funkcionárov (č. 39).

Monotematický týždenník č. 40, zostavený prevažne z archívnych materiálov, je venovaný bojom na Dukle.

Aj ďalší týždenník má iba jednu tému, tentoraz Trenčín – Trenčanov bude iste zaujímať…

Blížili sa voľby do národných výborov (čo boli miestne orgány), tak sa filmári vybrali do viacerých regiónov, aby vyspovedali ich predstaviteľov, a tí skladali účty: v č. 42 to bol topoľčiansky okres.

Na záver (č. 44) sa dočkali aj Bratislavčania: šot o dopravných problémoch (a to bolo áut proti dnešku zhruba tridsaťnásobne! menej), začala sa výstavba prvého úseku diaľnice do Senca, otvorili nový hotel Bratislava. A v PKO bola medzinárodná súťaž v spoločenskom tanci. Vyhral ju pár z Rakúska.

FILMOVÉ TÝŽDENNÍKY NA TA3 – NOVEMBER 2024

Týždeň vo filme č. 35 – 36/1974 – 2. 11. o 7.30 hod. a 3. 11. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 37 – 38/1974 – 9. 11. o 7.30 hod. a 10. 11. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 39 – 40/1974 – 16. 11. o 7.30 hod. a 17. 11. o 14.30 hod.

Týždeň vo filme č. 41– 42/1974 – 23. 11. o 7.30 hod. a 24. 11. o 14.30 hod

Týždeň vo filme č. 43– 44/1974 – 30. 11. o 7.30 hod. a 1. 12. o 14.30 hod

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Otázka budúcnosti (r. Maroš Brázda) / Zdroj: ASFK

A posledný zhasne?

„Po dokumente Pravda je to najdôležitejšie, ktorý mal svetovú premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale Karlove Vary, prichádza režisér Maroš Brázda so závažnou a aktuálnou sociálnou témou. Má však širšie pole záberu, ako to bolo v predchádzajúcom filme, ktorý bol portrétom významného režiséra,“ píše v producentskej explikácii pre Audiovizuálny fond producent Ján Meliš. „Nový projekt poukazuje na celé Slovensko, ktoré práve teraz prechádza turbulentnými časmi, aké v jeho novodobej histórii nemajú obdobu, a v jeho spoločnosti vládne enormné napätie a situácia v nej je nestabilná a nepredvídateľná,“ dodáva Meliš. V čase, keď explikáciu písal, nemohol vedieť, že situácia bude eskalovať a v rámci záberov dokumentujúcich politicko-spoločenskú situáciu v krajine, film zaznamená aj atentát na premiéra. V centre Brázdovho záujmu je pätica nadchádzajúcich maturantov. Nevybral si ich náhodne – jedným z nich je jeho syn David. Náhoda však bola, že termín posledných parlamentných volieb, 30. 9. 2023, pripadol na rovnaký dátum, aký si budúci maturanti ešte predtým zvolili za termín svojej trochu predčasnej stužkovej. A táto náhoda bola jedným z impulzov na vznik filmu, ktorého producentom je spoločnosť Artileria a koproducentom STVR. Na parlamentné voľby, ktoré boli vnímané ako kľúčové vo vzťahu k ďalšiemu smerovaniu krajiny, Brázda nazerá z pohľadu prvovoličov. Nie sú však kľúčovou témou filmu, skôr východiskom na otváranie tém spojených so...
Foto: Jiří Šeda, Film Europe

Cez mikrokozmos kuchyne som chcel povedať čosi viac o modernom svete

Čo vás zaujalo na divadelnej hre britského dramatika Arnolda Weskera, ktorá film inšpirovala? Hru som objavil v čase svojich divadelných štúdií v Londýne. Pracoval som v kuchyni, aby som si pomohol pri splácaní školného. Aha, tak vás niekde vo filme „nájdeme“? Áno, som prítomný v niektorých charakteroch a niektorých momentoch, určite v postave mexického dievčaťa, ktoré sa príde do reštaurácie pýtať na prácu. Je nová a vykoľajená celou tou mašinériou, ktorá sa javí spočiatku ako nepriateľská, rýchla, hlučná. Takto tá práca v reštaurácii a neskôr v bare ostala v mojej pamäti a vždy som s tým chcel niečo podniknúť. Na hre, na tomto materiáli ma zaujímalo, že sa autor nesnažil prostredie „glamourizovať“, nejako ho vylepšovať a zatraktívňovať, skôr naopak. So snahou vidieť ho ako reprezentáciu stravovacieho priemyslu, kde sa kladie dôraz na kvantitu, nie na kvalitu, som sa stotožnil. Je to priemerná reštaurácia, zbavená lesku toho, čo často vidíme v médiách. Cez toto prostredie, tento mikrokozmos, som chcel povedať čosi viac o modernom svete. A jeho charakteristika dvoma slovami? Neskorý kapitalizmus. Presne nato som pri sledovaní vášho filmu myslela. Sledujeme v ňom skupinu ľudí, ktorí sú podriadení nejakej hierarchizácii, musia poslúchať a musia slúžiť. Je v tom čosi odhumanizované, a to nechcem použiť slovo nehumánne, lebo by to bolo príliš. Rozmýšľala som, čo presne takýto pocit vyvoláva... Bude to...
Zobraziť všetky články