Modrého anjela z Art Filmu má sudánska dráma Zbohom, Júlia

Písmo: A- | A+

Tridsiaty ročník MFF Art Film, ktorý sa konal od 21. do 28. júna, pozná víťazov v troch súťažiach – Medzinárodnej súťaži hraných filmov, Medzinárodnej súťaži krátkych filmov aj Medzinárodnej súťaži filmov zo strednej a východnej Európy. 

V Medzinárodnej súťaži hraných filmov získala Modrého anjela za najlepší film sudánska dráma Zbohom, Júlia o priateľstve dvoch žien s rozdielnym náboženským vyznaním. „Film Zbohom, Júlia skrz rodinnú tragédiu poukazuje na dôležité súčasné dianie, ponára sa do historických nánosov a politických konfliktov. Vyjadruje humanistické posolstvo, pričom sa sústreďuje na tému odpustenia,“ zdôvodnila porota udelenie ceny debutu režiséra Mohameda Kordofaniho. Producenti filmu Amjad Abu Alala a Mohammed Alomda získali aj finančnú prémiu vo výške 2 000 eur. O víťaznom filme rozhodovala ukrajinská vizuálna umelkyňa a filmárka Anna Kryvenko, kurdsko-švajčiarsky režisér a scenárista Mano Khalil a slovenský režisér Marek Kuboš.

Skľučujúcu drámu Dievča s ihlou inšpirovanú desivými udalosťami z Dánska z obdobia krátko po prvej svetovej vojne, ocenila porota Modrým anjelom za réžiu Magnusa von Horna. Snímka si odniesla aj Modrého anjela za najlepší ženský herecký výkon dánskej herečky Trine Dyrholm. Modrého anjela za najlepší mužský herecký výkon získal dánsky herec Sebastian Bull vďaka úlohe vo väzenskej dráme Dozorkyňa od režiséra Gustava Möllera.

Porota udelila aj tri zvláštne uznania – hercovi Clémentovi Faveauovi za rolu v komediálnej dráme Panebože!, ženskej hereckej dvojici víťazného filmu Zbohom, Júlia – Eiman Yousif a Siran Riak a japonskej snímke Rei debutujúceho režiséra Toshihika Tanaku.

Modrého anjela za najlepší film novej Medzinárodnej súťaže filmov zo strednej a východnej Európy udelili celovečernému debutu poľského režiséra Klaudiusza Chrostowského Ultima Thule, ktorý rozpráva o tom, ako prekonať stratu. „Prostredníctvom interakcie s drsnou krajinou a priateľstiev, ktoré sú viac než len ľudské, sa film stáva výnimočným príspevkom do súťaže,“ uviedla porota tvorená trojicou odborníčok z prostredia filmovej teórie a teatrológie, a to Birgit Beumers z Nemecka, Annou Ladinig z Rakúska a Sylviou Huszár z Maďarska. Zvláštne uznanie porota udelila animovanému filmu Pelikan Blue, ktorú nakrútil režisér László Csáki. 

Modrého anjela za najlepší krátky film získala snímka Incident režiséra Billa Morrisona, ktorá je rekonštrukciou policajnej streľby v Chicagu z roku 2018. „Film šikovne využíva moderné monitorovacie technológie na rekonštrukciu tragédie zo všetkých ľudských perspektív. Fragmenty incidentu nezákonnej streľby polície skladajú širší obraz spoločnosti, strachu a predsudkov, ktoré sú hnacím motorom opätovného výskytu takýchto tragédií,“ zdôvodnila porota, ktorú tvorili slovenská herečka a producentka Lucia Hurajová, český filmár Martin Kuba a poľský kultúrny promotér a festivalový organizátor Krzysztof Sienkiewicz. Krátke filmy Pomaranč z Jaffy (r. Mohammed Almughanni), Namôjdušu (r. Sam Manacsa) a Teraz alebo nikdy! (r. Heta Jäälinoja) odmenila porota zvláštnym uznaním.

Divácku cenu JOJ Cinema za dlhometrážny film udelilo publikum snímke Bez vzduchu od Kataliny Moldovai.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Nikto ma nemá rád. FOTO: Bontonfilm SK

recenzia Nikto ma nemá rád

Sára a Martin totiž predstavujú rôzne formy „inakosti“. Ona – atraktívna žena pracujúca v skoro výhradne mužskom prostredí armádneho veliteľstva a napriek tomu bez partnera, on – zdráhavý v nadväzovaní romantických vzťahov pre telesné znaky nespĺňajúce predstavy okolitých ľudí. A hoci sa na začiatku javia skúsenosti Sáry a Martina, prameniace z odlišnej situácie, ako neporovnateľné, ukáže sa, že sa zrkadlia rovnako, ako úprimne pociťovaná osamelosť a pocit osamelosti vnucovaný ostatnými. Film sa síce zameriava na približovanie vnútorného sveta protagonistov, rovnako veľký dôraz však kladie aj na ich exponovanie v situáciách, keď na ich odlišnosť priamo poukazujú ich blízki aj spoločnosť. Nie samotná Sára a Martin, ale práve repetitívne zobrazovanie predstáv okolia v konečnom dôsledku vytvára obraz ich inakosti a ovláda ich vzťah. Podčiarkovanie toho, že to, ako nás vníma spoločnosť, môže byť silnejším faktorom v definovaní našej identity než naše vlastné vnútorné prežívanie, je obzvlášť prítomné v prípade Sáry. Snímka sa nezameriava na hľadanie konkrétnej príčiny, prečo Sára pred stretnutím s Martinom nemala romantického partnera, a teda jej automaticky predpokladanej osamelosti. Dokonca ani nenaznačuje, či jej samota vyhovovala, alebo nie. Sára nie je vykreslená ako „hľadajúca“ žena, ale ako niekto, kto je jednoducho definovaný tým, že nemá partnera. Vyhýbanie sa jednoduchej odpovedi...
Ľudovít Filan pri nakrúcaní filmu Vreckári (1967). FOTO: archív SFÚ/Margita Skoumalová

Ľudovít Filan

Ľudovít Filan študoval v rokoch 1943 – 1946 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Potom sa zamestnal ako úradník na Povereníctve vnútra, kde pôsobil v rokoch 1946 až 1951. V období od mája 1949 do novembra 1951 zastával funkciu krajského veliteľa Štátnej bezpečnosti v Nitre a potom dlhé roky pôsobil ako novinár – v rokoch 1952 až 1959 bol reportérom a fejtónistom denníka Práca a v rokoch 1959 – 1960 redaktorom týždenníka Predvoj. Neskôr sa začal intenzívne venovať tvorbe rozhlasových hier a filmových a televíznych scenárov. Do slovenského filmu aktívne vstúpil v šesťdesiatych rokoch. Stal sa dramaturgom a režisérom Štúdia hraných filmov Bratislava – Koliba. To predstavovalo významný krok v jeho kariére. Filanovým scenáristickým debutom bol film Havrania cesta (1962, r. Martin Hollý), ktorý napísal podľa vlastnej rozhlasovej hry A bolo svetlo a potvrdil v ňom svoj výnimočný dramatický talent. Ako režisér debutoval snímkou Vreckári (1967), ktorá v slovenskom hranom filme drží primát v použití zadnej projekcie, nasledovali Naši pred bránami (1970), Letokruhy (1972), V každom počasí (1974) alebo Zlatá réva (1977) o zlučovaní vinohradníkov do JRD. Počas svojho pôsobenia na Kolibe režíroval celkom šesť filmov a ako autor námetu a scenára sa podpísal pod snímky Jána Lacka Výhybka (1963) a Odhalenie Alžbety Báthoryčky (1965) či pod film Jána Zemana Na konci diaľnice (1982). V osobných spomienkach...
Zobraziť všetky články