Filmový publicista Miroslav Ulman dodnes opatruje notes plný filmov, ktoré túžil za totality vidieť. Kedysi dokonca musel skladať skúšky, aby sa mohol stať členom filmového klubu. Dnes ho teší, že objavuje, čo všetko robia obce pre to, aby si ľudia aj v najzabudnutejšej dedine mohli pozrieť film. Ako výskumník v bielom plášti začínal v Závodoch ťažkého strojárstva za čias, keď jeden počítač zaberal celú miestnosť. Osud však chcel, aby sa začal venovať filmu a zhromažďovaniu podkladov, ktoré s ním súvisia. Preto platí, že keď vám niekde taký údaj chýba, pokojne sa naňho obráťte. Dnes sa jeho obrovský archív informácií síce zmestí do mobilu, no o to väčší priestor potrebuje pre svoju zbierku kníh, časopisov, bulletinov, platní a všelijakých iných trofejí, bez ktorých si život nevie predstaviť. Miroslav Ulman je skrátka zberateľ a funguje aj ako živá encyklopédia. Zamyslí sa, spomenie si, zavŕta sa do archívov, vyhľadá, zistí, sprostredkuje. Niekoľko desiatok rokov spracúva štatistiky o všetkom, čo sa v domácej aj zahraničnej audiovízii na Slovensku šuchne. Človek by neveril, že k tomu všetkému ho priviedli šport a kybernetika. Ako filmový publicista a redaktor viacerých filmových časopisov stihol popri tom prebrázdiť mnohé európske filmové festivaly a viesť rozhovory so svetovými hviezdami filmového plátna, na ktoré sa nezabúda. Kedy ste sa stali takým...
