Profesijné organizácie vydali spoločné stanovisko

Písmo: A- | A+

Vo štvrtok 7. novembra vydalo 8 profesijných organizácii pôsobiacich v audiovízii stanovisko k medializovaným vyjadreniam podpredsedu NR SR Andreja Danka na adresu filmu Prezidentka a jeho tvorivého tímu, ako aj jeho ďalším vyjadreniam k nezávislej audiovizuálnej tvorbe na Slovensku.

Vo štvrtok 7. novembra vydalo 8 profesijných organizácii pôsobiacich v audiovízii stanovisko k medializovaným vyjadreniam podpredsedu NR SR Andreja Danka na adresu filmu Prezidentka a jeho tvorivého tímu, ako aj jeho ďalším vyjadreniam k nezávislej audiovizuálnej tvorbe na Slovensku.

Andrej Danko patrí medzi politikov, ktorí sa k umeniu a kultúre dlhodobo vyjadrujú spôsobom, ktorý je neprijateľný v demokratickej krajine s transparentne nastaveným systémom podpory kultúry z verejných zdrojov. Opakovane sme svedkami toho, že politici si osobujú právo rozhodovať o tom, aké dielo má či nemá vzniknúť a prečo namiesto jedného diela nevzniklo iné. Takýto prístup je v príkrom rozpore so základnými princípmi kultúrnej politiky Európskej únie. Paradoxne to vo výsledku môže viesť aj k tomu, že nepranierujeme tých, ktorí napriek získanej podpore nejaké dielo neboli schopní realizovať, ale k politickému dehonestovaniu tých, ktorí svoju víziu realizovať dokázali. Nedávno takto Andrej Danko zaútočil aj na tvorcov dokumentárneho filmu Prezidentka a vyhlásil, že filmári mali radšej nakrútiť film o M. R. Štefánikovi, Ľ. Štúrovi alebo R. Ficovi. Film Prezidentka nie je politická agitka, ale plnohodnotné audiovizuálne dielo, ktoré vznikalo viac ako päť rokov a vyhralo hlavnú cenu na jednom z najdôležitejších festivalov dokumentárnych filmov v Európe MFDF Ji.hlava. Okrem iného to znamená, že sa tento slovenský film bude budúci rok uchádzať o Oscara aj o Európsku filmovú cenu pre najlepší dokumentárny film.

Takto verejne deklarovaný „vlastenecký“ prístup politika k tomu, čo je v kultúre dôležitejšie a čo má či nemá byť podporované, odhaľuje viacero zásadných problémov v našom verejnom živote. Predovšetkým chce priznať politikom to, čo im určite nepatrí – teda právo rozhodovať o tom, ktoré umelecké, kultúrne či mediálne obsahy majú alebo nemajú vzniknúť. Takéto úsilie znamená len otvorený prechod od demokratickej kultúrnej politiky k autoritárskej a mocenskej propagande. Na to, aby mohlo nejaké dielo vzniknúť, musí ho v prvom rade chcieť niekto vytvoriť. Ak sa takí tvorcovia nájdu, musia ho pripraviť tak kvalitne, aby ich projekt uspel nielen na slovenskom Audiovizuálnom fonde a aby získal podporu od televízneho vysielateľa, pretože čím náročnejšie dielo, tým zložitejšie je zabezpečiť jeho financovanie.

Ďalším zásadným problémom je to, ak sa politici o dielach, ktoré vznikli alebo „mali vzniknúť“, vyjadrujú bez akejkoľvek znalosti týchto projektov aj bez poznania doterajšieho vývoja slovenskej tvorby, znalosti procesu filmovej tvorby ako takej a jej realizačnej a finančnej náročnosti. Vyjadrenie podpredsedu parlamentu o tom, že „tento národ nemá film o Štefánikovi ani o Štúrovi“, Andreja Danka z vecného hľadiska celkom diskvalifikuje, pretože o týchto dvoch osobnostiach vzniklo už mnoho filmov, audiovizuálnych či iných umeleckých diel. Andrej Danko sa týmto vyjadrením priamo priznal k svojej kultúrnej negramotnosti aj k tomu, že v skutočnosti ho tvorba diel o slovenských osobnostiach vôbec nezaujíma, ale používa ju iba na svoje zviditeľnenie formou účelovej politickej propagandy.

Nezanedbateľným aspektom takýchto vyhlásení je aj úsilie politikov vytvárať dojem, že medzi filmovými producentmi a tvorcami existujú rozbroje v tom, že niektorí z nich tvoria na úkor iných. Zásadne odmietame takéto systematické rozdeľovanie spoločnosti, ktoré mnohí verejní predstavitelia opakovane prehlbujú. Odmietame spochybňovanie fungujúcich mechanizmov na podporu tvorby, ktoré viacerí koaliční politici používajú ako dôvod pre posilnenie svojho vplyvu na tieto transparentné systémy podpory kultúry z verejných zdrojov. Ako reprezentanti slovenskej kultúry, ktorá má hlboké korene v európskom civilizačnom priestore, vieme, že len transparentné a profesionálne mechanizmy podpory postavené na základných humanistických zásadách môžu zabezpečiť vznik diel, ktoré budú schopné reflektovať potreby našej spoločnosti.

Preto opakovane a dôrazne žiadame politikov, aby prestali zneužívať umelecké diela na svoje účelové vyhlásenia a aby prestali dehonestovať prácu profesionálnych umelcov. Namiesto šírenia napätia a rozbrojov v spoločnosti ich pozývame do kina, divadla, múzea, galérie, na koncert alebo k dobrej knihe. Možno ich úprimne prekvapí, čo sa z nich dozvedia o krajine, za ktorú sú v súčasnosti zodpovední.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Prezidentka (r. Marek Šulík) / Zdroj: Film Expanded

recenzia Prezidentka

Ako protagonistka Zuzana Čaputová o sebe prezrádza najviac prostredníctvom toho, čo vo filme absentuje: prostredníctvom hraníc medzi osobným/rodinným životom a výkonom verejnej funkcie. Narácia sa riadi chronológiou, ktorú ukotvujú výrazné spoločensko-politické momenty. V ich kontexte Čaputová miestami pootvára dvere do súkromia rodiny. Na začiatku hovorí o dcérinej chorobe v čase inaugurácie, neskôr o chorom otcovi v súvislosti s návštevou pápeža.Trajektória pohľadu sa nikdy nevychýli z časopriestoru, v ktorom je prítomná hlavná postava filmu – s výnimkou stretnutia mladého muža s rodinou po prepustení z väzenia, odkiaľ sa dostal vďaka prezidentkinej amnestii. Táto scéna preto z celkového tvaru filmu mierne vytŕča. Samotné posudzovanie žiadostí o udelenie amnestií je pars pro toto uplatňovania zákonov – vždy ide o rozhodnutia konkrétnych ľudí; či už sú to pracovníci na úrade rozhodujúci o uznaní zmeny pohlavia, SBS-kár posudzujúci krádež v obchode, sudca/sudkyňa posudzujúci staršieho muža obvineného za výrobu konopných mastí, alebo prezidentka a jej tím posudzujúci jednotlivé žiadosti o amnestie. Za každou z týchto žiadostí sú konkrétne osoby, kontexty a kauzalita udalostí, ktoré kulminovali do obvinenia z trestného činu. Pre Čaputovú je napríklad pomyselnou hranicou tá medzi tzv. mäkkými a tvrdými drogami, posudzovať sa nedá inak ako hľadať pomocnú racionalizačnú „slamku“. Prezidentka je konfrontovaná s nefunkčným systémom, ktorý nepomerne prísne trestá držanie marihuany, ako však poznamená jeden z členov jej tímu, nejde o to, aby amnestiami nahrádzala zlú legislatívu. Napriek tomu...
Záber z filmu Architektúra ČSSR 68-89. FOTO: Aerofilms

Búranie architektúry je ako rozfúkanie mandaly. Krása je zrazu fuč 

Keď sa staval bratislavský Most SNP, bola to obrovská udalosť. Moderný symbol vtedajšej československej architektúry dal mestu cveng metropoly, stal sa jeho dominantou, prepojil Petržalku s historickým centrom, predurčil jednu zo zásadných tepien budúcnosti a v názve niesol mierové posolstvo.  Všetko pôsobilo úžasne, až na detail, že za obeť tejto výstavbe koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia – a po vpáde sovietskych vojsk – padla časť starej Bratislavy vrátane židovskej synagógy. Dodnes sa obhajuje myšlienka, že v prípade tejto demolácie nešlo o hodnotnú architektúru, ktorú by sa oplatilo zachovať.  V každom prípade si Most SNP vyslúžil prívlastok kontroverznej stavby a jedným dychom sa stal najvýznamnejšou stavbou minulého storočia.  Aj takéto dejiny formujú Slovensko. Povie nám o tom viac dokument Architektúra ČSSR 58 – 89, ktorý práve prichádza do našich kín.  Večnosť proti pominuteľnosti Búranie architektúry je čosi ako rozfúkavanie mandaly, povedal na jednej zo svojich prednášok známy český raper, grafik, ilustrátor a popularizátor myšlienky dobrej architektúry Vladimir 518.  Odvážnym tvrdením dlhodobo otvára širokú diskusiu o večnosti a pominuteľnosti toho, čo na našom území zanecháva umenie architektúry.  Vďaka jeho intenzívnej práci pri jej objavovaní vznikla v roku 2022 kniha Architektura 58–89, najrozsiahlejšia publikácia o stigmatizovanej predrevolučnej architektúre v Československu.  Vzápätí sme mohli vidieť aj rovnomenný osemdielny dokumentárny televízny cyklus, ktorého scenár v spolupráci so slovenskou...
Julianne Moore a Tilda Swinton v novinke Pedra Almodóvara Vedľajšia izba.

Filmový festival inakosti – odvaha vo filme i mimo neho

Snímky ocenené na prestížnych filmových festivaloch, slovenská premiéra aj výnimočné tituly svetovej kinematografie, ktoré si nezaslúžia zapadnúť prachom. Filmový festival inakosti v programe svojho 18. ročníka premietne počas siedmich dní (20. – 26. 11.) až 84 filmov s kvír tematikou. Podujatie nesie tento rok podtitul Odvaha. Ide o poctu tým, ktorí sa v boji za svoje práva a slobodu nevzdali, ale aj tým, ktorí hľadajú bezpečný priestor, kde môžu byť sami sebou. „V súčasnosti čelíme snahe o kontrolu umenia, kultúry a aj našich osobných vzťahov. Žiaľ, stále žijeme v období, keď si vyžaduje od mnohých kvír na Slovensku istú dávku odvahy, ak chcú žiť naplno, pravdivo a šťastne. Veríme, že Filmový festival inakosti vďaka svojmu filmovému programu a sprievodným podujatiam patrí k tým momentom, ktoré ľudí inšpirujú a pomáhajú nabrať silu k tejto odvahe,“ priblížila riaditeľka festivalu Zita Hosszúová. Festival otvorí snímka Vedenie domácnosti pre začiatočníkov režiséra Gorana Stolevského, ktorá získala v Benátkach cenu Queer Lion. Divákom kladie otázku, či je rodina to, do čoho sa narodíme, alebo niečo, čo si počas života vybudujeme. https://youtu.be/lz3FVGGg0MU?si=qAo-oi1chqSwauAB Trailer filmu Vedľajšia izba. Filmy z Benátok i Cannes Návštevníci festivalu si môžu na plátne pozrieť aj tohtoročného víťaza z Benátok, film Pedra Almodóvara Vedľajšia izba. Tilda Swinton a...
Zobraziť všetky články