Letná filmová škola

50 rokov filmovej nezávislosti LFŠ

Písmo: A- | A+

Ohliadnutie do vlastnej histórie, návrat filmárov i nové snímky a tvorcovia na obzore. Letná filmová škola (LFŠ) v Uherskom Hradišti otvorí uprostred leta svoj jubilejný 50. ročník. Konať sa bude od 26. 7. do 1. 8. a návštevníkom ponúkne nielen filmové lahôdky, ale aj hudobné zážitky, výstavy, rozsiahly sprievodný a odborný program, a, samozrejme, aj výnimočných hostí.

„Keď sme premýšľali, ako jubilejný ročník poňať, prvé rozhodnutie bolo, že základná koncepcia programu sa nezmení, len každú sekciu naplníme maximálne atraktívnym obsahom,“ približuje pre Film.sk programová riaditeľka Iva Hejlíčková a pokračuje: „Navyše sme zaradili sekciu Comeback, do ktorej sme pozvali zahraničných hostí, ktorí v minulosti LFŠ už navštívili. Teraz sa sem vrátia a premietnu svoj nový film a k nemu ešte jeden, ktorý by radi dali divákom.“ Divákov tak čakajú stretnutia s Fridrikom Thór Fridrikssonom, Pedrom Costom, Seanom Ellisom, Mohsenom Makhmalbafom alebo Petrom Stricklandom. Tento britský režisér si ako filmový darček vybral film zo Slovenska – Solanov Prípad Barnabáš Kos. Do tvorby programu sa tentokrát zapojili aj samotní obyvatelia Uherského Hradišťa. Hlasovaním v ankete si vybrali tituly, ktoré si počas podujatia môžu pozrieť v kine na Masarykovom námestí.  

Letná filmová škola predstaví napríklad retrospektívy venované Federicovi Fellinimu, Davidovi Lynchovi, Novému Hollywoodu, Jasudžirovi Ozuovi aj Chantal Akerman.  Všetky programové sekcie nájdete na Programové sekce 2024 – Letní filmová škola Uherské Hradiště (lfs.cz)

Spomienka na Jana Kačera i gesto k slovenskej kinematografii

S významným jubileom sa spája tiež ocenenie, ktoré organizátor festivalu, Asociácia českých filmových klubov, udelí výnimočným osobnostiam, čo zanechali hlbokú a trvalú stopu, nielen, v českom filme. „Tým prvým je Jiří Suchý, ktorého tvorivá dráha je natoľko komplexná, že ho nemožno označiť len za autora piesní a divadelných hier či za herca a režiséra. Jeho osobitá, hravá poetika prestupuje všetkými umeleckými odbormi a my sa veľmi tešíme na to, že diváci LFŠ budú mať príležitosť vidieť, okrem iného, jeho prvý celovečerný režijný počin – experimentálnu snímku Nevesta z roku 1970,“ prezrádza Hejlíčková. Druhým oceneným bude nedávno zosnulý Jan Kačer. „Odovzdanie druhej ceny je pre nás zahalené veľkým smútkom. S pánom Kačerom sme do poslednej chvíle pripravovali výber filmov a do Uherského Hradišťa sa veľmi tešil. Jeho herecké majstrovstvo si napriek tomu pripomenieme výberom filmov, ktoré si sám zvolil a cenu preberie jeho dcéra, herečka Adéla Kubačáková.“

V bohatom programe LFŠ sa zrkadlí aj blízkosť a previazanosť českej a slovenskej kinematografie.  Jeho súčasťou budú viaceré slovenské filmy a delegácie. „Na LFŠ pokladáme Slovensko akosi stále za našu súčasť, preto sa slovenské filmy spravidla objavujú v sekcii Česko/Slovenské novinky. Tento rok z noviniek uvedieme Emu a smrtihlavaVojnu policajtov. Tiež budeme premietať československé koprodukciie ako Manželia Stodolovci, Svetielka, Mord a ďalšie,“ menuje programová riaditeľka.

História LFŠ z osobného pohľadu

To, že Letná filmová škola oslavuje kontinuálnych 50 rokov fungovania je podľa jej riaditeľky Radany Korenej výnimočné. „Nie je u nás veľa filmových akcií, ktoré sa pyšnia tak dlhou kontinuálnou, neprerušovanou históriou. Za tú dlhú dobu prešla LFŠ mimoriadnym vývojom. Od uzatvorenej akcie pre pár desiatok či stoviek návštevníkov s jedným kinom až po akciu, ktorá je naozaj svojbytným filmovým festivalom s bohatým odborným a sprievodným programom pre všetky vekové skupiny, deťmi počínajúc a seniormi končiac. Pre filmových odborníkov či filmových fajnšmekrov, rovnako ako aj pre tých, ktorí majú skrátka radi skvelé filmy,“ hovorí pre Film.sk. Podľa nej to, že je LFŠ stále nezávislým festivalom bez vlastníka im umožňuje tvoriť program podľa ich preferencií, bez tlaku, so zameraním na filmovú históriu i súčasnosť, s dôrazom na výnimočnosť a kvalitu všetkých projekcií. Dôležitým elementom je pre nich blízkosť programových hostí s návštevníkmi, či už vo forme odborných diskusií k sekciám, dlhých debát po projekciách alebo úvodov k filmom. „To našim návštevníkom už celé roky povyšuje každú projekciu na skutočne komplexný obohacujúci filmový zážitok, a tým je LFŠ určite iste mimoriadna.“

Riaditeľka Radana Korená sa pre Film.sk vyjadrila k výročiu festivalu aj zo svojho vlastného uhla pohľadu: „Keď sa pozriem na históriu môjho pôsobenia v pozícii riaditeľky či zástupkyne riaditeľa, vnímam také tri svoje osobné vývojové míľniky. Tým prvým bolo vôbec prevzatie festivalu v roku 2008 s obrovskými dlhmi, súdnymi spormi a následne niekoľkými krízovými stabilizačnými rokmi v rozpočtovom minime. Bol to čas obrovského náporu nielen na nervy,“ vracia sa do náročného no i transformačného obdobia. „Tým druhým bola, po zvolení do pozície predsedníčky Rady AČFK a riaditeľky LFŠ v roku 2010, moja osobná kríza manažérskej riadiacej pozície. Viesť zrazu taký kolos bola pre mňa obrovská výzva, a kým som osobnostne zosilnela, naučila som sa delegovať a rozdeľovať s dôverou kompetencie mojim kolegom, hovoriť a ustáť si ,nieʻ s rešpektom a úctou – trvalo to niekoľko rokov a paradoxne mi k tomu pomohol zlomený členok tesne pred jedným ročníkom,“ spomína s úsmevom. Podľa nej byť dobrým šéfom a nastaviť si organizačnú štruktúru tak, aby bola funkčná pre všetkých, bol proces. V skorších obdobiach bola LFŠ punkovou akciou, čo sa však kvôli dlhom a kríze nedalo udržať. „Takže sa dá povedať, že sa celá organizácie stavala znovu od piky a trúfam si povedať, že to sa mi skutočne vydarilo. LFŠ je dnes veľmi silnou akciou a najväčším pokladom v nej sú úžasní ľudia – tí, ktorí ju pripravujú i tí, ktorí ju navštevujú. Toto všetko sa zúročilo v tom treťom míľniku, ktorý bolo obdobie koronavírusu.“ Letná filmová škola ako jediná dokázala usporiadať oba covidové ročníky vo fyzickej podobe. „Okrem veľkého šťastia mala na to vplyv absolútna zohranosť, vysoká profesionalita a schopnosť ustať rýchle a nečakané zmeny. Po tejto zaťažkávajúcej skúške si trúfam tvrdiť, že je Letná filmová škola krásne usadenou sebavedomou akciou, ktorá je pre nás, ktorí ju organizujeme i pre tých, ktorí na ňu opakovane cestujú, skutočnou srdcovkou.“

Atmosféra na Letnej filmovej škole. FOTO: Denisa Albaniová / LFŠ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

rozhovor Agata Novinski

„Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku,“ reaguje na dianie v slovenskej kultúre Agata Novinski. V brandži sa pohybuje už roky, ako producentka však na filmovej scéne práve debutuje novým slovenským koprodukčným animovaným filmom Keď život chutí.  Do hĺbky animovanej tvorby ju vtiahol príbeh Bena, bystrého chlapca v puberte, ktorému veľmi chutí jesť. Dedičné gény však spôsobujú, že to je na ňom vidno, a čo čert nechcel, ešte sa aj zaľúbil do najočarujúcejšieho dievčaťa v triede.  Bábkový animák českej režisérky Kristiny Dufkovej zasvietil už na viacerých medzinárodných festivaloch a zbiera významné ocenenia vrátane dvoch nominácií na tohtoročné Európske filmové ceny. Vďaka úspechu vo francúzskom Annecy získal dokonca vstupenku do oscarových nominácií. Do slovenských kín príde 30. januára 2025. Ako ste sa dostali k produkcii tohto filmu? V prípravnej fáze režisérka Kristina Dufková a producentka vývoja Veronika Sabová oslovili Michala Novinského na spoluprácu na hudbe k filmu. Michal si prečítal scenár, pozrel výtvarné návrhy a bol projektom očarený natoľko, že prišiel s návrhom, či by sa spoločnosť NOVINSKI nemohla zároveň stať aj koproducentom filmu. Oslovil mňa, či by som mu s tým producentsky nepomohla, a tak som sa po rokoch vrátila k profesii, ktorú som študovala.  Čo vás presvedčilo?  Ako píšeme v stručnej anotácii k filmu, Keď...
Fotografia z filmu Vlny

Vlny sú o krok bližšie k oscarovej nominácii. Kto im konkuruje?

Americká Akadémia filmových umení a vied, ktorej členovia o nomináciách rozhodujú, zverejnila v utorok 17. 12. takzvané shortlisty – užšie výbery filmov v desiatich kategóriách. Z týchto výberov vzídu pätice snímok, ktoré nakoniec 17. 1. získajú oscarovú nomináciu. Držiteľov cien vyhlási akadémia 2. 3. Slovenským zástupcom v boji o Oscara v kategórii medzinárodných filmov bola vojnová dráma režisérky Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav. Medzi filmy na shortliste sa neprebojovala. Film Vlny sa inšpiroval skutočným príbehom skupiny novinárov z medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu, ktorí sú odhodlaní prinášať nezávislé správy za každú cenu – aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V českých a slovenských kinách už Vlny do nedele 15. 12. videlo spolu milión divákov – 825 882 v Česku a 174 238 na Slovensku. V Česku sú Vlny podľa návštevnosti aktuálne tretím najúspešnejším českým filmom od roku 1991 a deviatym najúspešnejším filmom vôbec. Na Slovensku sú podľa počtu divákov najúspešnejším českým filmom v ére samostatnosti. Producentkou filmu je Monika Kristl zo spoločnosti Dawson Films. Za Slovensko film produkovala Wanda Adamík Hrycová so spoločnosťou Wandal Production a Vlny vznikli aj v koprodukcii s RTVS. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tiež kameraman Martin Žiaran či kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková a vo Vlnách účinkujú aj Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Jevgenij Ivanovič Libezňuk alebo Michaela Majerníková....
Václav Polák / Zdroj: SFÚ

Václav Polák

Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970). Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk. V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988). Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si...
Zobraziť všetky články