Atmosféra na Cinematiku 2023.

Cinematik chystá festivalové hity, zaostrí na Rumunsko

Písmo: A- | A+

V poradí 19. ročník MFF Cinematik sa tento rok koná od 10. do 15. 9. v Piešťanoch. Dva mesiace pred začiatkom zverejnil prvé lákadlá zo svojho programu, ktorý obsiahne filmové novinky z festivalov ako Cannes, Sundance, Toronto, Benátky či Berlín. Uvedie tiež premiéry domácich tvorcov a zaostrí na rumunskú kinematografiu.  

Na festivale sa bude premietať napríklad hudobná krimikomédia Jacquesa Audiarda Emilia Perez (2024) so Zoe Saldanou aj Selenou Gomez, v ktorej právnička pomáha drogovému bossovi vycúvať z jeho kariéry. Snímka si z tohtoročného Cannes odniesla Cenu poroty aj Cenu za ženské herecké obsadenie. Podmanivým ľúbostným listom Neapolu je novinka Paola Sorrentina Parthenope (2024). Po Berlíne a Sundance uvedie aj Cinematik originálny triler britskej filmárky Rose Glass Krv na perách, v ktorom Kristen Stewart a Katy O’Brian prežívajú kulturistickú steroidovú romancu a túžia pomstiť staré krivdy. Festival uvedie aj druhý režisérsky počin Vigga Mortensena Až na koniec sveta. Príbeh televíznej hviezdy, ktorá bojuje proti starnutiu s využitím substancie s problematickými vedľajšími účinkami čaká publikum vo filme francúzskej filmárky Coralie Fargeat Substance. V hlavnej úlohe snímky s hororovým nádychom, ktorá si z Cannes odniesla cenu za najlepší scenár, sa predstaví Demi Moore. V programe je aj portrét dvojice žien, ktoré zápasia so vzťahovými ťažkosťami uprostred tradičnej indickej spoločnosti v dráme Záblesky nádeje (2024) indickej režisérky Payal Kapadia, ktorá získala v Cannes Veľkú cenu poroty.

Spomínané snímky uvedie festival v sekciách Cesty slávy, Meeting Point Europe a Výber umeleckého riaditeľa. Sekcia Pod lupou sa tento rok zameria na novú rumunskú kinematografiu a ďalší vhľad do súčasného rumunského filmu ponúkne retrospektíva Radu Judeho.

Podrobný program festivalu organizátori predstavia postupne v priebehu nasledujúcich týždňov, akreditácie sú už v predaji.

Autor:

Atmosféra na Cinematiku 2023. FOTO: Cinematik / Daniel Dvorský

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran

Viliam Ptáček

Kameraman Viliam Ptáček sa narodil pred 100 rokmi, 20. apríla 1925, v Pezinku. Ako kameraman začínal v Spravodajskom filme v polovici minulého storočia, pracoval na rôznorodých dokumentačných šotoch, spracúval témy pre Poľnohospodársky mesačník či kinožurnál Týždeň vo filme. „S Vilkom (tak sme ho všetci familiárne nazývali) sme nastúpili do Spravodajského filmu v približne rovnakom čase, na začiatku päťdesiatych rokov. V našich začiatkoch sme sa veľmi pracovne nestýkali. Vtedy totiž platila (dobrá) prax, že začínajúci kameraman nakrúcal so skúseným režisérom a režisér začiatočník s ostrieľaným kameramanom,“ spomína pre Film.sk režisér a Ptáčkov spolupracovník Milan Černák. Ptáček spolupracoval napríklad s režisérmi ako Ján Lacko (Krompachy, Pionieri, oba 1951) či Martin Hollý (Odmäk, 1964). Aj v týchto počinoch sa sústredil na dokumentáciu krásnej domácej prírody. S Ladislavom Kudelkom nakrútil snímky Hostia najmilší... (1955), Spomienka na Rysy (1961), Dnešok slovenského filmu (1962), Chlapi z Gaderskej doliny (1963), Kam nechodil inšpektor (1964), či Vody podzemia (1966), s Otakarom Krivánkom filmy Tma a ticho (1960) alebo Do nových škôl (1961), so Štefanom Uhrom Stredoeurópsky pohár 1955 (1955) a s Ctiborom Kováčom spolupracoval na dlhometrážnom filme Nikdy viac (1958). S Milanom Černákom nakrútil Ptáček krátkometrážne snímky ako Majstri zimných športov (1955), Pohár národov (1960), Cyklistický maratón (1964) či Ostrov pod vodou (1965). Zaznamenával aj významné športové podujatia ako cyklistické maratóny...
Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded

recenzia Svet medzi nami

Na začiatku bolo krátke video na sociálne siete o výstave jej fotografií v Českom centre v New Yorku. Po šiestich rokoch nakrúcania je na konci celovečerný dokument Svet medzi nami o fotografke Marii Tomanovej, pod ktorý sa podpísala režisérka Marie Dvořáková. Chytí vás od prvých záberov z vernisážovej tlačenice v New Yorku a nepustí až po záverečný pohľad na zapadajúce slnko v Mikulove. V meste, v ktorom hrdinka filmového príbehu vyrastala. Dokonca aj v prípade, že si zvedavý divák o ňom už vopred zistí podrobnejšie informácie, dokument celých deväťdesiat minút drží jeho pozornosť permanentne a pevne vo svojich opratách. Rozpráva o celkom obyčajných veciach ako radosť, obavy, smútok, úspech, sklamanie či prehra. Na druhej strane však rozpráva aj o nie celkom obyčajných záležitostiach, ako trebárs tvorivé hľadanie, sila portrétu i autoportrétu, aký je rozdiel medzi módnou fotografiou a voľnou tvorbou alebo načo nám umenie vôbec je a čím sa človeku prihovára. Marie Tomanová je totiž ideálna „hrdinka“ – spontánna, nesmierne temperamentná, úprimná a výrečná žena, ktorá navyše má neuveriteľné čaro osobnosti a málokedy jej chýba úsmev na tvári. To som už akože slávna? „Za pol roka sa vrátim a potom sa vezmeme,“ oznámila priateľovi, keď dokončila štúdium maliarstva na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne. Na pôde maľby sa totiž necítila priveľmi isto, chcela si jednoducho vyčistiť za morom hlavu,...
Zobraziť všetky články