Berlinale 2026 Pepa Lubojacki Režisérka Pepa Lubojacki pri preberaní cenu za najlepší dokument. Foto: Berlinale

Najlepším dokumentom Berlinale 2026 je česko-slovenský film Pepy Lubojacki

Písmo: A- | A+

Medzinárodný filmový festival Berlinale 2026 sa skončil v sobotu 21. februára vyhlásením víťazov. Zlatého medveďa pre najlepší film v hlavnej súťaži získala nemecko-francúzsko-turecká dráma Yellow Letters režiséra İlkera Çataka. Cenu pre najlepší dokumentárny film udelili česko-slovenskej snímke Keby sa holuby premenili na zlato režisérky Pepy Lubojacki.

Oscarová kvalifikácia

O cenu pre najlepší dokumentárny film sa uchádzalo 16 snímok naprieč rôznymi sekciami Berlinale. Snímku Keby sa holuby premenili na zlato uviedol festival vo svetovej premiére v sekcii Forum. O cene rozhodla trojčlenná medzinárodná porota. Víťazstvom sa film kvalifikoval do oscarového súboja v kategórii dokumentov. Cena je zároveň spojená s finančnou odmenou 40-tisíc eur pre režisérku a české producentky Kláru Mamojkovú a Wandu Kaprálovú zo spoločnosti CLAW films. Slovenským koproducentom je Matej Sotník zo spoločnosti guča films. „Odmenu využijem na podporu brata, aby mohol mať dôstojné bývanie mimo systém ubytovní, ktorý zarába na tom, že nemáme dostupné sociálne bývanie a na tom, že čelíme bytovej kríze,“ povedala režisérka Pepa Lubojacki v rozhovore pre idnes.cz.

Práve režisérkin brat a bratranci, ktorí bojujú so závislosťou, sú protagonistami filmu Keby sa holuby premenili na zlato. Pepa Lubojacki ich niekoľko rokov zaznamenávala na telefón. Jej film získal v Berlíne aj Caligari Film Award. Rozhodla o nej takisto trojčlenná porota. Cena je dotovaná sumou 4000 eur, ktorú si rozdelia režisérka a distribútor. „Keby sa holuby premenili na zlato je film, ktorý spochybňuje sám seba a svoje naratívy plné momentov podráždenia. Témou je závislosť,“ napísala v zdôvodnení porota. Dodala, že hoci film kladie dôraz na látkové závislosti, reflektuje aj závislosť na kontole nad príbehom filmu a jeho hlasmi.

Zaujali príbehy z Turecka

Medzinárodná porota hlavnej súťaže, ktorú viedol nemecký režisér Wim Wenders udelila Zlatého medveďa pre najlepší film nemecko-francúzsko-tureckej dráme Yellow Letters režiséra İlkera Çataka. Pôvodom turecký filmár usadený v Nemecku rozpráva vo svojej snímke príbeh umeleckého páru z Ankary. Po incidente počas premiéry divadelnej hry sa stanú terčom politického prenasledovania a musia do základov zmeniť svoj život.

Berlinale 2026 Pepa Lubojacki Režisér İlker Çatak so Zlatým medveďom za film Yellow Letters. Foto: Berlinale
Režisér İlker Çatak so Zlatým medveďom za film Yellow Letters. Foto: Berlinale

Strieborného medveďa – Veľkú cenu poroty získal takisto príbeh situovaný do Turecka. Salvation tureckého režiséra Emina Alpera zaznamenáva napätie a mocenské boje podčiarknuté náboženským presvedčením v komunite v odľahlej dedine vysoko v horách.

Strieborného medveďa – Cenu poroty udelili britsko-americkému filmu Queen at Sea (r. Lance Hammer). Zaznamenáva otázky a dilemy, ktoré riešia dcéra a nevlastný otec v súvislosti s pokročilou demenciou ich matky a manželky. Dcéru vo filme stvárňuje Juliette Binoche. Jej mamu a nevlastného otca hrajú Anna Calder-Marshall a Tom Courtenay, ktorí spoločne získali Strieborného medveďa za herecké výkony vo vedľajšej úlohe.

Berlinale 2026 Tom Courtenay a Anna Calder-Marshall so Strieborným medveďom za herecké výkony vo vedľajšej úlohe vo filme Queen at Sea. Foto: Berlinale
Tom Courtenay a Anna Calder-Marshall so Strieborným medveďom za herecké výkony vo vedľajších úlohách filmu Queen at Sea. Foto: Berlinale

Cenu za hlavný herecký výkon si z Berlinale 2026 odniesla nemecká herečka Sandra Hüller. V historickej dráme zo 17. storočia rakúskeho režiséra Markusa Schleinzera Rose stvárnila ženu, ktorá sa vydáva za muža.

Medveď za réžiu príbehu džezovej legendy

Britský dokumentarista Grant Gee si odniesol Strieborného medveďa za réžiu svojho hraného debutu Everybody Digs Bill Evans. Odohráva sa v roku 1961 a zaznamenal v ňom vnútorný život jedného z najvplyvnejších amerických džezových pianistov Billa Evansa. Zahral si ho nórsky herec a muzikant Anders Danielsen Lie.

Najlepší scenár z 22 súťažných filmov napísala podľa poroty kanadská režisérka a filmárka Geneviève Dulude-de Celles k vlastnému filmu Nina Roza. Rozpráva príbeh bulharského vysťahovalca, ktorý sa vracia do vlasti, kde sa zmieruje s duchmi minulosti a rieši záhadu obrazov osemročného dievčatka.

Strieborného medveďa za mimoriadny umelecký prínos udelili dokumentárnej snímke Yo (Love is a Rebellious Bird). Režírovali ju Anna Fitch a Banker White.

V poradí už 76. ročník Berlinale sa konal od 12. do 22. februára 2026. Kompletný zoznam ocenených nájdete tu.

Autor:

Režisérka Pepa Lubojacki pri preberaní cenu za najlepší dokument Keby sa holuby premenili na zlato. Foto: Berlinale

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články