Záber z filmu Emilia Pérez. FOTO: ASFK

Najviac nominácií na Oscara má Emilia Pérez, Vlny nomináciu nezískali

Písmo: A- | A+

Francúzsko-belgický gangsterský muzikál Emilia Pérez režiséra Jacquesa Audiarda získal najviac, spolu až 13 nominácií na Oscara.

Po 10 nominácií na Oscara majú muzikál Čarodejka (r Jon M. Chu) a životopisná dráma Brutalista (r. Brady Corbet). Nominácie vyhlásili 23. januára.

Emilia Pérez získala nomináciu aj v kategórii medzinárodných filmov, v ktorej zastupuje Francúzsko. Brazília sa o Oscara uchádza so životopisnou drámou režiséra Waltera Sallesa I’m Still Here. Dánsko získalo nomináciu za drámu Dievča s ihlou Magnusa von Horna. Nemecko reprezentuje politický triler Semeno posvätného figovníka iránskeho režiséra Mohammada Rasoulofa. Nomináciu získal aj najlepší európsky animovaný film roka Mačacia odysea (r. Gints Zibalodis), ktorý reprezentuje Lotyšsko.

Vlnám Oscar unikol

Film Vlny režiséra Jiřího Mádla, ktorý americkí akademici vybrali do užšieho výberu 15 národných kandidátov v kategórii medzinárodných filmov so šancou na Oscara, sa medzi päticu nominovaných nedostal. Snímka, ktorá vznikla aj v slovenskej koprodukcii reprezentovala na Oscaroch Česko. Bez nominácie je aj slovenský kandidát, ktorým bola vojnová dráma Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav.

V kategórii réžia sú na Oscara nominované komediálna dráma Anora Seana Bakera, Brutalista Bradyho Corbeta, biografia Bob Dylan: Úplne neznámy Jamesa Mangolda, Emilia Pérez Jacquesa Audiarda a horor Substancia režisérky Coralie Fargeat. V kategórii najlepší film sa spolu s týmito piatimi snímkami o Oscara uchádzajú aj vatikánsky triler Konkláve (r. Edgar Berger), sci-fi Duna: Časť druhá Denisa Villeneuvea, brazílsky film I’m Still Here, adaptácia románu oceneného Pulitzerovou cenou Chlapci z Nickelu (r. RaMell Rose) a Čarodejka.

Zoznam všetkých nominácií si môžete pozrieť tu.

Držiteľov Oscarov vyhlásia 8. marca. Viaceré z nominovaných filmov sú alebo už boli v slovenských kinách, iné premiéra ešte len čaká. Brutalista prichádza do slovenských kín práve dnes, Emilia Pérez má premiéru 13. februára. Film Bob Dylan: Úplne neznámy v hlavnej úlohe s Timothéem Chalametom a s ôsmimi oscarovými nomináciami príde do kín 6. februára. Dve nominácie na Oscara má komediálna dráma Skutočná bolesť Jesseho Eisenberga, ktorá do kín príde 30. januára.

O oscarových nomináciách slovenských filmov si môžete prečítať v rubrike Téma.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Škola bez stien. Foto: ASFK

recenzia Škola bez stien

Vo svete presýtenom informáciami je nebezpečná nielen vojna fyzická, ale aj tá názorová. Taliansky režisér Stefano Di Pietro využíva v stredometrážnom dokumentárnom debute Škola bez stien zábery reálií vojny na Ukrajine, trpezlivo počúva stanoviská či teórie a odhaľuje fragmenty toho, čo obyčajní ľudia začiatkom bojov stratili. Hoci je téma dokumentu naliehavá a pre dnešnú spoločnosť dôležitá, filmu škodí neinvenčné a nekreatívne spracovanie. Päťdesiatdva minútový dokument sa zameriava na oblasť vzdelania na Ukrajine – ako sa pre politickú situáciu zastavilo, ako sa drobnými krokmi a pomocou dobrých ľudí opäť darí obnoviť jeho kvalitu a zároveň ako propaganda ovplyvňuje názorovú mienku detí v Rusku už od útleho veku. Vidíme pozmenené informácie alebo dokonca zavádzajúce názvy historických udalostí. Nad tým všetkým nám ostáva jedine zalomiť rukami. Škola bez stien prechádza do histórie k ruskému cárovi Alexandrovi II. Podľa dokumentu sa už pri ňom spomína potláčanie ukrajinskej kultúry. Jedna z respondentiek sa zamyslí nad súčasnosťou „Prezident Putin rád hovorí, že do krajiny (pozn. ruskej) priniesol stabilitu – ale táto ,stabilita‘ je za cenu slobody.“ Film ako celok však v dôsledku zastaranej filmovej reči pôsobí neobrúsene, ba ako dokončený „na kolene“. Emočná téma má potenciál prilákať divákov, no príliš klasické spracovanie môže sklamať. Reč „hovoriacich hláv“ posadených pred kameru je sterilná a spomínaná...
Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články