Juraj Nvota a Gina Bellma vo filme Všetko, čo mám rád režiséra Martina Šulíka a s hudbou Vladimíra Godára. Foto: SFÚ
Písmo: A- | A+

Skladateľ famóznej filmovej hudby oslavuje jubileum.

Vladimír Godár (1956) je autorom významných sólových, komorných, orchestrálnych a vokálno-inštrumentálnych diel. Jeho nahrávka Mater (2006), vydaná prestížnym vydavateľstvom ECM, zaznamenala výrazný medzinárodný ohlas. V marci oslávi jeden z najdôležitejších slovenských hudobných skladateľov 70 rokov. Okrem festivalu Konvergencie, ktorý mu venuje pri tejto príležitosti koncert, si ho pripomenú aj filmoví diváci v kine. V Bratislave premietnu výber filmov s jeho hudbou, ktoré predstavujú jedinečný prínos tohto skladateľa do československej kinematografie.

Záber z filmu Záhrada režiséra Martina Šulíka s hudbou Vladimíra Godára. Foto: SFÚ
Záber z filmu Záhrada režiséra Martina Šulíka s hudbou Vladimíra Godára. Foto: archív SFÚ/Martin Kollár

Hold hudobnej intimite

Prehliadka filmov s názvom Vladimír Godár v kine vzdáva hold jednej z najvýraznejších osobností slovenskej kultúry štyrmi filmami. Tri z nich sa počas marca budú premietať v Kine Lumière: Všetko, čo mám rád, Záhrada a Krajinka (posledný v novom režisérskom zostrihu), vždy v pondelok o 19.15. Pre detské publikum je 21. marca pripravený animovaný Jurošík. V novom bratislavskom butikovom kine Edison Filmhub bude premietanie dokumentu Hudobníci: Vladimír Godár spojené s diskusiou s Vladimírom Godárom a hudobníkom Jozefom Luptákom.

Godár dlhodobo spolupracuje s režisérom Martinom Šulíkom, pre ktorého od študentského filmu Staccato (1986) skomponoval hudbu k mnohým dielam. „Hudba dostáva diváka do vnútra postáv. Film stmeľuje, zintímňuje, vnáša doň emócie a spresňuje aj jeho žáner,“ hovorí o Godárovej hudbe režisér Martin Šulík. V ich spoluprácach hudba citlivo prehlbuje vnútorný svet postáv a spoluvytvára nezameniteľnú atmosféru filmu.

Záber z filmu Krajinkarežiséra Martina Šulíka s hudbou Vladimíra Godára. Foto: SFÚ
Záber z filmu Krajinka režiséra Martina Šulíka s hudbou Vladimíra Godára. Foto: CHARLIE’S

Nielen skladateľ

Vladimír Godár pochádza z Bratislavy, kde študoval klavír a hudobnú kompozíciu na konzervatóriu a neskôr skladbu na VŠMU. Okrem komponovania pôsobí ako teoretik, redaktor, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg, dramaturg a organizátor kultúrneho života. Za hudbu k snímke Krajinka mu udelili prestížne ocenenie Georges Delerue Award.

Štyrikrát bol nominovaný na Českého leva, ktorého si odniesol za hudbu k filmom Slnečný štát (r. Martin Šulík) a Návrat idiota (r. Saša Gedeon). Na Národnú filmovú cenu Slnko v sieti bol nominovaný päťkrát a získal ju za hudbu k filmom Martina Šulíka Slnečný štát, Cigán a Tlmočník. V roku 2021 sa stal držiteľom Radu Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia, ako aj za významné šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

Autor:

Juraj Nvota a Gina Bellman vo filme Všetko, čo mám rád režiséra Martina Šulíka s hudbou Vladimíra Godára. Foto: CHARLIE’S

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články