Vyrastal som v 90. rokoch, keď u nás VHS predstavovali významnú formu distribúcie filmov, ktoré si divák mohol sám vyberať na rozdiel od televízneho vysielania. Bolo to obdobie rozmachu videopožičovní, ale aj neoficiálneho šírenia nelegálnych kópií. Vďaka tomu sme mali doma desiatky filmov, ku ktorým som mal prístup. Pozeranie filmov a opakované pretáčanie obľúbených scén sa stalo mojím každodenným koníčkom.
Boli to práve filmy majstrov ako Ridley Scott, Francis Ford Coppola, Stanley Kubrick, Martin Scorsese, Alfred Hitchcock, Steven Spielberg, cez ktoré som si najviac osvojoval princípy filmovej reči.
Dracula (1992) ma fascinoval svojou výtvarnosťou a atmosférou, Krstný otec (1972) ma hypnotizoval svojím herectvom, Čeľuste (1975) ma naučili, že na každom políčku filmu v rámci strihovej skladby záleží, a že neukázať je niekedy viac ako ukázať. Gladiátor (2000), ktorého som videl ako 11-ročný v dnes už neexistujúcom bratislavskom kine Istropolis, ma prikoval do sedadla svojou epickosťou a tempom. Mimoriadny zážitok, podobne ako z iného súdka 2001: Vesmírna odysea (1968), ktorá mi ukázala, čo znamená audiovizuálna esej, a že film nie je obmedzený len príbehom a žánrom, ale môže ísť výrazne ďalej vo forme a význame. Vždy, keď si uvedomím, že ten film je z roku 1968, prebehne mi mráz po chrbte.
Ten mi tiež behá vždy, keď vidím Osvietenie (1980), ktoré ma naučilo dôležitosti mizanscény a práce s priestorom ako aktívnym naratívnym prvkom, a že najväčší strach a „horor“ sa buduje cez psychológiu postáv. Zúriaci býk (1980) bol pre mňa zase školou subjektivizácie postavy prostredníctvom strihu a kamery ako kľúčových výrazových prostriedkov. Nedá mi nespomenúť tiež Matrix (1999) – absolútne filmové majstrovstvo, strihovo a rozprávačsky „vybrúsené“ do posledného detailu. A môj obľúbený dôkaz, ako môže mainstreamový film kombinovať divácku atraktivitu s tematickou a ideovou komplexnosťou.
Nočné zvieratá – jedna z najzásadnejších snímok dekády
Vždy ma bavili filmy, ktoré sa s konvenciami zámerne hrali a boli v niečom iné, prekvapivé, provokatívne, inšpiratívne. Fascinuje ma stieranie akýchkoľvek predsudkov v rámci umenia.
Ak by som mal vybrať jeden, ktorý ma v poslednom období v podobnom duchu fascinoval asi najviac, využil by som fakt, že Nočné zvieratá (2016) tento rok oslavujú desať rokov od svojho vzniku. Módny návrhár Tom Ford si „odskočil“ do sveta filmu a spravil pre mňa jednu z najzásadnejších snímok poslednej dekády.
Je zaujímavá nielen paralelným vedením línií, ktoré dnes nie sú ničím nezvyčajným, ale najmä spôsobom, akým jednotlivé línie využívajú žánrové konvencie, metafory a dualitu módov rozprávania na sprostredkovanie pútavého diváckeho zážitku.
Film obsahuje tri naratívne roviny: prítomnosť postavy Susan, ktorá číta román od svojho bývalého partnera Edwarda, samotný fiktívny príbeh románu a flashbacky ich vzťahu (minulosť). Fascinuje ma, ako film dramaturgicky prepája jednotlivé línie, pričom z hľadiska filmovej reči má každá línia svoje autonómne postavenie a estetiku.
Fiktívny román funguje ako žánrovo ukotvený triler s jasnou kauzálnou štruktúrou (cieľ, protagonista, antagonista, prekážky,…) a štýlom (svietenie, tonalita, záberovanie,…), zatiaľ čo „prítomná“ línia Susan je, naopak, založená na oslabení kauzality, psychologickej observácii a otvorenosti významu.
Flashbacky potom fungujú ako interpretačný kľúč k emočnej a tematickej rovine celého filmu. Je to nádherné prepojenie klasického a umeleckého rozprávania.
Kreatívnym možnostiam filmu sa medze nekladú
Vzhľadom na to, že ide stále o hollywoodsky film, ktorý má v prvom rade zaujať širšiu verejnosť, je to veľmi dobrý spôsob, ako diváka na jednej strane „baviť a držať v napätí“ (fiktívny príbeh knihy) a zároveň podať dôslednú psychologickú štúdiu strateného človeka (Susan a jej prítomnosť).
Film pre mňa ukazuje, že kreatívnym možnostiam filmového média sa medze nekladú. Stiera všetky mylné diskurzy o degradovaní žánru ako „nižšieho umenia“. Žáner je súbor postupov a konvencií – každý film nejak komunikuje, teda každý jeden film je žáner. Je len na tvorcovi, aby tento fakt pochopil a využil tieto konvencie tak, aby čo najviac umocnil príbeh a emóciu filmu. Napríklad tak, ako to robia Nočné zvieratá.
