Záber z filmu Oči plné piesku

Fajčili, pili a zažívali prvý sex, kým sa on ešte hrával s angličákmi

Písmo: A- | A+

Drsný príbeh o útrapách dospievania a hľadaní vlastnej identity Oči plné piesku vychádza z hĺbky režisérových skúseností. Použil ju ako najlepší prostriedok na silný pohľad na súčasnosť.

Strata lásky a prázdno, ktoré po nej nastáva, je jednou z kľúčových tém, ktoré vo svojom novom krátkom filme sprítomňuje slovenský režisér Juraj Janiš. Zamýšľa sa zároveň nad prirodzenou ľudskou snahou hľadať rýchle a ľahké riešenia trápení. Tie totiž spôsobujú, že si často zakrývame oči pred skutočnosťou, a tá nás potom ťahá stále hlbšie ku dnu.

Tri krátke filmy o dospievaní

Snímku uvedie do kín Asociácia slovenských filmových klubov 19. 9. ako súčasť pásma Grow Up! – troch krátkych filmov o dospievaní od troch mladých režisérskych osobností z rôznych kútov sveta. Poviedkový trojlístok vznikol v produkcii Česka, Slovenska a Kataru. Ponúka tri pohľady na dospievanie cez kľúčové udalosti, ktoré navždy zmenia životy protagonistov.

Morská soľ režisérky Leily Basma je príbehom sedemnásťročnej Nayly, ktorá stojí pred dilemou, akú dnes v Libanone rieši každý mladý človek – odísť z krajiny alebo zostať. Aj režisérka Anna Wowra pracuje s pohľadom na dospievanie cez otázku, či existujú vyhliadky do budúcnosti a ako nájsť zmysel života inde ako doma. V poviedke Sme v tom spolu podáva nemilosrdný, no zároveň neodsudzujúci pohľad na tri nerozlučné kamarátky z detstva a ich šance opustiť prostredie, v ktorom vyrastali.

Janišove Oči plné piesku prinášajú pohľad zo Slovenska cez drsný príbeh Miňa, ktorý od života nechce veľa: nejaké drobné, občas jointa a niekoho, koho by mohol milovať. Jeho rodina sa ocitla v troskách, a tak hľadá blízkosť u svojho brata a jeho priateľky, živia sa drobnými krádežami a žijú zo dňa na deň. Jedného osudného večera sa však jeho život od základov mení. Musí prehodnotiť, komu ešte môže dôverovať, aby nestratil úplne všetko.

Verím v liečivú silu príbehov. Preto považujem film o chudobe a o tom, k čomu vedie, za svoj príspevok spoločnosti, v ktorej žijem. Ale film Oči plné piesku je aj o tom, že ľudia vždy majú možnosť urobiť správne rozhodnutie, bez ohľadu na to, aké karty im život rozdal. Akokoľvek by môj film mohol obsahovať prvky sociálneho komentára, je to predovšetkým príbeh bolestivého dospievania týkajúci sa zlomku ľudskej skúsenosti, ktorá sa v dejinách ľudstva neustále vracia,“uvádza režisérsky pohľad na problematiku stránka slovenského producenta HITCHHIKER Cinema.

Stopy autentických zážitkov

Zdalo by sa, že filmová poviedka je režisérovo autobiografické dielo, on však hovorí o dôležitej inšpirácii. V každom prípade priznáva, že v mnohom pripomína jeho vlastný svet a nesie stopy mnohých autentických zážitkov a spomienok na vlastné dospievanie, prepojených s príbehmi jeho rovesníkov a kamarátov z detstva. Vyrastali spolu na typickom mestskom sídlisku, akých bolo v období socializmu vo vtedajšom Československu mnoho. „Uniformná šeď, anonymná architektúra, heslá o budúcnosti na večné veky a nikdy inak. Zdalo sa, že sme si všetci tak nejako rovní, že žijeme podobné životy. Mali sme skoro všetci rovnaké tenisky a rovnaké ,žebradláʻ namiesto školských tašiek. No čím som bol starší, tým viac som vnímal, že medzi nami bolo mnoho takých, ktorým sa žilo ťažko. Decká z rozpadnutých rodín, deti alkoholikov alebo deti pochádzajúce z ozaj biednych pomerov. Problémy ich v živote priťahovali ako magnet a dospievali oveľa rýchlejšie ako ostatní. Fajčili, pili a získavali prvé sexuálne skúsenosti, kým ja som sa ešte hrával s angličákmi alebo čítal Vinnetoua,“ uvádza režisér pre AVF.

Jeho tínedžerské roky a čerstvá dospelosť sa prekrývajú s posledným štádiom obdobia komunizmu a nástupom nových čias, od ktorých si, ako zaiste každý mladý človek, mnoho sľuboval. O to viac si uvedomuje stratu ideálov spojenú s bujnejúcou mafiou na Slovensku, nebezpečie v podobe nadrzlých pouličných bitkárov, z ktorých sa stali skutoční či aspoň predstieraní mafiáni. „Do ich životov vstúpili peniaze, drogy, krádeže, občas dokonca nájomné vraždy alebo roky za mrežami. Dospievanie pre mňa bude navždy spojené s týmto svetom, rovnako ako bude spojené s témou odchodu blízkeho človeka a zúfalého hľadania čohokoľvek, čo dieru po ňom zaplní.“

Juraj Janiš prichádza do sveta filmu z reklamného prostredia, pravidelne sa venuje angažovaným projektom v oblasti spoločensky naliehavých tém, nakrúcal spoty pre Hodinu deťom, Úsmev ako dar či kampaň Tri slová pre Ministerstvo zdravotníctva SR. Scenár k filmu Oči plné piesku začal písať počas štúdia scenáristiky na univerzite v britskom Leicesteri, uvádza filmový portál Kinema.sk. Pomohli mu pri tom rešerše aj rady odborníkov, no najmä návštevy nápravnovýchovného ústavu pre mladistvých v Sučanoch, kam s ním chodili aj herci. Filmová poviedka sa nakrúcala v Prahe a v Bratislave a hudbu do nej zložil Jonatan Pastirčák. V hlavných úlohách sa predstavia Dávid Aurel Krajčík, Tomáš Magát, Lea Anna Pokorná a Éva Bandor.

 

Grow Up! – Morská soľ, r. Leila Basma, Sme v tom spolu, r. Anna Wowra, Oči plné piesku, r. Juraj Janiš, Česko/Slovensko/Katar, 2023

Oči plné piesku

Celkový rozpočet filmu: 204 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 90 000 eur)

Distribučná premiéra: 19. 9. 2024 v rámci pásma Grow Up!

Autor:

Záber z filmu Oči plné piesku. FOTO: HITCHHIKER Cinema

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

rozhovor Agata Novinski

„Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku,“ reaguje na dianie v slovenskej kultúre Agata Novinski. V brandži sa pohybuje už roky, ako producentka však na filmovej scéne práve debutuje novým slovenským koprodukčným animovaným filmom Keď život chutí.  Do hĺbky animovanej tvorby ju vtiahol príbeh Bena, bystrého chlapca v puberte, ktorému veľmi chutí jesť. Dedičné gény však spôsobujú, že to je na ňom vidno, a čo čert nechcel, ešte sa aj zaľúbil do najočarujúcejšieho dievčaťa v triede.  Bábkový animák českej režisérky Kristiny Dufkovej zasvietil už na viacerých medzinárodných festivaloch a zbiera významné ocenenia vrátane dvoch nominácií na tohtoročné Európske filmové ceny. Vďaka úspechu vo francúzskom Annecy získal dokonca vstupenku do oscarových nominácií. Do slovenských kín príde 30. januára 2025. Ako ste sa dostali k produkcii tohto filmu? V prípravnej fáze režisérka Kristina Dufková a producentka vývoja Veronika Sabová oslovili Michala Novinského na spoluprácu na hudbe k filmu. Michal si prečítal scenár, pozrel výtvarné návrhy a bol projektom očarený natoľko, že prišiel s návrhom, či by sa spoločnosť NOVINSKI nemohla zároveň stať aj koproducentom filmu. Oslovil mňa, či by som mu s tým producentsky nepomohla, a tak som sa po rokoch vrátila k profesii, ktorú som študovala.  Čo vás presvedčilo?  Ako píšeme v stručnej anotácii k filmu, Keď...
Fotografia z filmu Vlny

Vlny sú o krok bližšie k oscarovej nominácii. Kto im konkuruje?

Americká Akadémia filmových umení a vied, ktorej členovia o nomináciách rozhodujú, zverejnila v utorok 17. 12. takzvané shortlisty – užšie výbery filmov v desiatich kategóriách. Z týchto výberov vzídu pätice snímok, ktoré nakoniec 17. 1. získajú oscarovú nomináciu. Držiteľov cien vyhlási akadémia 2. 3. Slovenským zástupcom v boji o Oscara v kategórii medzinárodných filmov bola vojnová dráma režisérky Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav. Medzi filmy na shortliste sa neprebojovala. Film Vlny sa inšpiroval skutočným príbehom skupiny novinárov z medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu, ktorí sú odhodlaní prinášať nezávislé správy za každú cenu – aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V českých a slovenských kinách už Vlny do nedele 15. 12. videlo spolu milión divákov – 825 882 v Česku a 174 238 na Slovensku. V Česku sú Vlny podľa návštevnosti aktuálne tretím najúspešnejším českým filmom od roku 1991 a deviatym najúspešnejším filmom vôbec. Na Slovensku sú podľa počtu divákov najúspešnejším českým filmom v ére samostatnosti. Producentkou filmu je Monika Kristl zo spoločnosti Dawson Films. Za Slovensko film produkovala Wanda Adamík Hrycová so spoločnosťou Wandal Production a Vlny vznikli aj v koprodukcii s RTVS. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tiež kameraman Martin Žiaran či kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková a vo Vlnách účinkujú aj Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Jevgenij Ivanovič Libezňuk alebo Michaela Majerníková....
Václav Polák / Zdroj: SFÚ

Václav Polák

Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970). Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk. V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988). Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si...
Zobraziť všetky články