Štefan Uher DAFilms.sk Slnko v sieti
Písmo: A- | A+

Portál DAFilms.sk v júli prichádza s retrospektívou tvorby režiséra Štefana Uhra. Divákom pri príležitosti jeho nedožitých 95. narodenín ponúkne sedem filmov vrátane prelomového diela Slnko v sieti (1962). Retrospektíva v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom (SFÚ) sleduje zámer sprístupňovať diela slovenského audiovizuálneho dedičstva.

Archívne filmy československej kinematografie tvoria od začiatku nášho pôsobenia dôležitú súčasť katalógu filmov na DAFilms.sk,“ hovorí dramaturgička DAFilms.sk Dorota Zacharová. „Popri osobnostiach ako Hanák, Jakubisko, Havetta, Solan či Kubal bol výber režiséra Štefana Uhra prirodzeným vyústením nášho zámeru sprístupňovať relevantnú kolekciu slovenského filmového kultúrneho dedičstva. Uher má mimoriadne miesto v celej československej kinematografii. Odštartoval najvýraznejšiu etapu v jej dejinách – novú vlnu.

Retrospektíva na DAFilms.sk ponúka filmy Slnko v sieti, Organ (1964), Panna zázračnica (1966), Tri dcéry (1967), Kosenie jastrabej lúky (1981) a Pásla kone na betóne (1982). V kolekcii sa nachádza aj krátky dokumentárny film Poznačení tmou (1959) o spôsoboch výuky detí v škole pre nevidiacich v Levoči. Uher ho nakrútil, keď pôsobil ako režisér Štúdia dokumentárnych filmov na Kolibe. Svoje najvýznamnejšie dlhometrážne diela nakrútil v 60. rokoch počas pôsobenia v Štúdiu hraných filmov. Tam nadviazal na spoluprácu so spisovateľom a scenáristom Alfonzom Bednárom a s kameramanom Stanislavom Szomolányim. Z tohto tvorivého spojenia pochádzajú filmy Slnko v sieti, Organ Tri dcéry. Film Panna zázračnica vznikol podľa námetu a scenára spisovateľa Dominika Tatarku. A podľa námetu a scenára herečky Milky Zimkovej nakrútil Uher divácky úspešný film Pásla kone na betóne.

Vizionárska odvaha

Uhrova vizionárska odvaha prekonala štylizované heroické a režimu poplatné rozprávanie 50. rokov a otvorila film civilizmu, dokumentárnym postupom v hranom filme a nehercom. V dokumente namiesto hrdinov práce priniesol skutočných hrdinov, zápasiacich s každodennou realitou a pátrajúcich po zmysle obyčajných vecí. V hranom filme rozbil klasické konvencie filmového rozprávania, priniesol pocitový film a introvertné postavy,“ hovorí Dorota Zacharová z DAFilms.sk.

Záber z filmu Organ. Foto: archív SFÚ Filmy Štefana Uhra na DAFilms.sk
Záber z filmu Organ. Foto: archív SFÚ / Milan Kordoš

Ako napísal v Dejinách slovenskej kinematografie filmový historik a autor režisérovej monografie Václav Macek, Uher bol symbolom zmeny slovenskej kinematografie v 60. rokoch. Patril do relatívne početnej nastupujúcej generácie režisérov. Ani medzi rovesníkmi nemal partnera vo svojej dôsledne etickej a filozofujúcej orientácii, navyše sa urputne usiloval o postihnutie fenoménu „slovenskosti“. Bol to problém, ktorý ho automaticky postavil na špicu generácie. V 60. rokoch sa vyprofiloval do opozície k romantizujúcim a socialisticko-realistickým filmovým idealizáciám.

Film Slnko v sieti prináša lyrický príbeh emocionálneho dozrievania a vzťahu dvoch mladých ľudí, ktorí sa snažia zakryť svoju neistotu, neskúsenosť a strach zo života hraným cynizmom a odmietavou pózou voči súdobej spoločnosti. Vojnová dráma Organ je príbehom mladého poľského vojaka, ktorý sa pred fašistami ukryje v kláštore, no konflikt s netalentovaným miestnym regenschorim ho vyštve z bezpečného úkrytu. Panna zázračnica zachytáva život mladej generácie umelcov, formujúcej sa uprostred vojny. Očarila ich „zázračnosť“ mladej a krásnej Anabelly, no nevidia jej smútok, ktorý vyústi v jej tragický koniec.

Štefan Uher na DAFilms.sk
Štefan Uher na DAFilms.sk

Filmy aj audiovizuálne eseje

Dráma Tri dcéry je aktualizáciou starej ľudovej balady o otcovi a jeho troch dcérach, z ktorých jedine najmladšia napriek otcovmu nepriaznivému správaniu je ochotná sa oňho postarať. Film Kosenie jastrabej lúky rozvíja na pozadí návštevy troch synov a ich rodín v dedinskom rodičovskom dome úvahu o kvalite súdobých medziľudských vzťahov a tragikomédia Pásla kone na betóne zachytáva mentalitu, spôsob života a osobitosti prostredia východoslovenského regiónu na osudoch Johany Ovšeny a jej nemanželskej dcéry Pavlíny.

Štefan Uher za svoje filmy získal množstvo domácich i zahraničných ocenení. V roku 1993 mu bola udelená cena Igric in memoriam za výrazný tvorivý prínos do slovenskej kinematografie. „Kinematografické diela Štefana Uhra sú rozhodne súčasťou slovenského filmového kánonu. Tiež patria k tým najžiadanejším zo zbierok Slovenského filmového ústavu aj zo zahraničia. A nie je to len Slnko v sieti, teda film, ktorý sa považuje za začiatok československej novej vlny, ale i ďalšie jeho diela. Ich výber na portáli DAFilms.sk doplnia aj dve audiovizuálne eseje filmovej kritičky Evy Vžentekovej o filmoch Organ a Tri dcéry. V nich ponúka svoj pohľad na oba filmy a sú určené pre tých, ktorí sú zvedaví,“ hovorí Marián Hausner, riaditeľ Národného filmového archívu SFÚ. Dorota Zacharová z DAFilms.sk dopĺňa, že sa tešia, že „Uhrove filmy môžeme ponúknuť nielen slovenským divákom, ale aj medzinárodnému publiku.

Záber z filmu Slnko v sieti. Foto: archív SFÚ / Zuzana Minášová

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

slovenský hraný film 2025 Zuzana Mauréry a Josef Trojan vo filme Nepela. Foto: CinemArt SK

téma Hodnotenie slovenského hraného filmu 2025

Ak by som si mala minuloročnú slovenskú filmovú produkciu predstaviť ako filmovú scénu, vybavil by sa mi obraz rodiny von Essenbeckovcov z Viscontiho Súmraku bohov. Viaceré generácie a názorové prúdy spojené nielen rodinným putom, ale najmä prosperujúcim rodinným podnikom, ponorené do vlastného sveta počas počúvania hudby. Tento kultúrny rituál je však vyprázdnený. Rodina sa javí byť na vrchole síl, ale nevyhnutne speje k úpadku v dôsledku vnútorných rozporov a kolaborácie s totalitnou mocou, ktorú chce ovládnuť, tá ju však už vnútorne pretvára. Podobne aj slovenská filmárska obec zbiera plody relatívne stabilizovaného audiovizuálneho prostredia posledných 15 rokov, pod vplyvom zmien kultúrnej politiky presadených v mene proklamovaného národného záujmu jej však hrozí štiepenie a oslabenie. Divácka úspešnosť aj viditeľnosť na festivaloch Táto pochmúrna paralela by možno nebola namieste, keby sme porovnávali len hraný film roku 2025 s rokom predchádzajúcim. Keď som vlani hodnotila hranú produkciu roku 2024, videlo sa mi, že prešľapuje v bezpečných vodách stredného prúdu a chýba jej formálna diverzita. Napriek prelomovým výsledkom návštevnosti domácich titulov som preto len ťažko mohla hovoriť o silnom roku. Pohľad na rok 2025 je o poznanie iný – v celku filmovej produkcie i v oblasti hranej tvorby. Počet majoritných alebo paritných titulov sa za posledných päť rokov stabilizoval okolo dvoch desiatok. Rok 2025 priniesol vyvážené zastúpenie filmových rodov: deväť hraných,...
Najlepšie roky majstra Ľuptáka Záber z filmu Najlepšie roky majstra Ľuptáka.

digitálne kino Chlap na svojom mieste

Filmársky talent Ľubomíra Štecka – pristúpiť k protagonistom s kamerou tak blízko, ako sa len dá a získať si ich dôveru – sa vo filme Najlepšie roky života majstra Ľuptáka snúbi s bezprostrednosťou a otvorenou náturou hlavného hrdinu, štyridsiatnika Jána Ľuptáka. Štecko tentoraz nemusel prácne režírovať súkromný život svojho protagonistu ako v prípade introvertného technológa jadrovej elektrárne (SASO, 1985), ani nahrávať osobnú výpoveď vyhorenej mladučkej zdravotnej sestry oddelene od obrazu (Sestrička, 1989) či trpezlivo čakať, kým sa odsúdený socialistický podnikateľ z Oravy vo svojej cele rozrozpráva o kontexte a ďalších zúčastnených svojho trestného činu (Stanislav Babinský – Život je nekompromisný bumerang, 1990). Stavebný majster Ľupták totiž rozpráva hneď, sám od seba a veľa, dokonca o prekot, celkom bez zábran, a práve v tom spočíva autentické čaro tohto Šteckovho profesijného portrétu. Škôlka za 9 mesiacov Ján Ľupták a jeho stavebná „družina“ majú na banskobystrickom sídlisku Radvaň postaviť veľkú škôlku pre 200 detí. Za deväť mesiacov. „Zmontovať“ podobné stavby z prefabrikovaných panelových dielov bežne trvalo rok a pol, no Ján Ľupták a jeho partia to dokážu zvládnuť za menej. Hyperaktívny majster, ktorému úprimne leží na srdci to, aby na jeseň deti mohli nastúpiť do škôlok a 200 matiek sa mohlo vrátiť do pracovného procesu, však neustále naráža na dysfunkčné dodávateľsko-odberateľské vzťahy socialistického stavebníctva. Raz nie sú typizované panely,...
Milan Ondrík FIPRESCI Otec recenzia Otec Milan Ondrík vo filme Otec. Foto: DANAE Production

Milan Ondrík získal Cenu FIPRESCI v oscarovej konkurencii

Herec Milan Ondrík zvíťazil v silnej konkurencii oscarových kandidátov na 37. ročníku MFF v Palm Springs. Porota Medzinárodnej federácie filmových kritikov (FIPRESCI) tu posudzovala 44 oscarových kandidátov z kategórie zahraničných filmov. Ondríka ocenila Cenou FIPRESCI za mužský herecký výkon vo filme Otec Terezy Nvotovej. „Jeho výkon v úlohe oddaného otca upútal našu pozornosť hneď od prvého záberu. Obyčajný deň začne tým, že privedie svoju dcéru do škôlky. Keď však príde k zdrvujúcemu zisteniu, svojím výkonom dá život hmatateľnému pocitu smútku. Ondrík dojímavo zachytáva dôsledky súčasnej workoholickej kultúry a otázky vyhorenia a duševného zdravia, pričom citlivo upriamuje pozornosť na realitu syndrómu zabudnutého dieťaťa a mnohých rodín rozorvaných tragickou stratou, ktorú Otec presvedčivo sprostredkúva,“ napísala v zdôvodnení porota. Hereckú cenu FIPRESCI v ženskej kategórii získala trojica protagonistiek taiwanského filmu Ľaváčka (r. Shih-Ching Tsou) Janel Tsai, Nina Ye a Shi-yuan Ma. V snímke stvárnili matku a dcéry, ktoré odídu do Thaj-peja za novým životom. Cenu FIPRESCI pre najlepší film si z Palm Springs odniesol španielsky oscarový kandidát Sirat (r. Oliver Laxe), za scenár ocenili nórsku oscarovú nádej Citová hodnota režiséra Joachima Triera. Scenár napísal s dvorným spolupracovníkom Eskilom Vogtom. Snímka Otec bola slovenským národným kandidátom na Oscara, do užšej nominácie sa však nedostala. Festival v Palm Springs sa konal od 2. do 12. januára. Porotu FIPRESCI tvorili...
Zobraziť všetky články