Milota Záber z filmu Milota. Foto: FURIA FILM

Milota otvára našej úprimnosti chalupu s modrou strechou

Písmo: A- | A+

Vidieť umeleckého fotografa v procese tvorby znamená možnosť dotýkať sa miery slobody jeho vnútorného sveta, v ktorom sa odráža realita tak, ako ju vidí cez objektív aparátu. Ak je to Milota Havránková, sledujeme celoživotný príbeh výnimočnej a charizmatickej ženy s neomylným citom pre pevný, úprimný a podmanivý výtvarný experiment. Do kín prichádza celovečerný dokument Milota. Premiéru bude mať 30. apríla.

Na správnej ceste

„Na Slovensku je stále veľa žien, ktoré si zaslúžia filmové spracovanie,“ hovorí pre Filmsk.sk producentka dokumentu Milota Lívia Filusová. K myšlienke zmapovať životnú cestu jednej z najvýraznejších osobností slovenskej fotografie dospela v čase pandémie. Rozhodovala sa vtedy o uchopení novej témy, v ktorej mala byť ústrednou postavou súčasná žena – umelkyňa. Fakt, že v spoločnosti začali vládnuť dovtedy utlmené vášne degradujúce kultúrne hodnoty, ju v tom mohol len utvrdiť.

Tvorba Miloty Havránkovej ju okamžite oslovila svojou originalitou, štylizáciou a najmä emóciou, ktorú z jej fotografií cítila.

„Keď som si preštudovala dostupné materiály, ktoré som o Milote našla, vedela som, že som na správnej ceste. S Milotou a s jej rodinou sme odkomunikovali zámer filmu, dohodli sme si podmienky v rámci obsahu a ja som sa na temer štyri roky stala súčasťou ich života,“ hovorí.

Milota Fotografka Milota Havránková Foto: FURIA FILM
Fotografka Milota Havránková Foto: FURIA FILM

Spontánne a s výsledkom

Silným vizuálnym aj emocionálnym motívom filmu sa stala Milotina chalupa s modrou strechou ako miesto, kde sa prirodzene prelínal jej rodinný život s tvorbou. Okrem rodiny sa tu pravidelne stretávali priatelia, študenti aj umelci. Chalupa však nebola len útočiskom – predstavovala aj živý ateliér myšlienok, dialógov a tvorivých experimentov. Stala sa symbolom slobody, otvorenosti a komunity. Priestor bol zároveň ústredným motívom Milotinej poslednej výstavy Modrá strecha. Film sa k nemu vracia ako k zdroju a k miestu, kde sa formovala identita aj filozofia života fotografky.

„Tým, že Milota študovala film, točila experimentálne filmy a pohybovala sa v kruhu filmárov, veľmi presne vedela, ako proces nakrúcania a tvorby prebieha. Pre všetkých to bol zábavný a kreatívny proces. Milota je jedinečnou respondentkou, ochotnou urobiť na pľaci, čo treba,“ hovorí Filusová. Predovšetkým chcela pre fotografku vytvoriť optimálne podmienky. Točilo sa pomerne veľa, často spontánne, ale s dobrým výsledkom.

Na novej vlne

Milota Havránková vyštudovala fotografiu na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave a odbor kamery na FAMU v Prahe. Na umeleckú scénu vstúpila koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia, teda v období, keď pražské tvorivé prostredie ovládla česká nová vlna a silné osobnosti ju pozdvihovali na svetovú úroveň. Aj experimentálna inscenovaná fotografia si začala v umení výraznejšie upevňovať pozíciu.

Mladá fotografka intenzívne nasávala uvoľnené prostredie. Prvú verejnú výstavu v roku 1969 dokonca mohla mať v západonemeckom Tübingene počas medzinárodného sympózia vysokoškolských študentov. Potom nastúpila na pedagogickú dráhu.

V tvorbe mala vždy blízko k experimentálnemu inscenovanému príbehu. Jej fotografie úzko súvisia s jej osobným príbehom a prístupom k životu, v ktorom nestráca odvahu prijímať novátorské výzvy. Tie spájala s novými technológiami a s hľadaním presahov do architektúry, maľby či módneho dizajnu. Svoje skúsenosti odovzdávala novým generáciám.

Milota Z tvorby Miloty Havránkovej. Foto: FURIA FILM/Milota Havránková
Z tvorby Miloty Havránkovej. Foto: FURIA FILM/Milota Havránková

Kolektív autorov

Pri tvorbe konceptu filmu Milota si tvorcovia dali ako prioritu uchopiť látku tak, aby projekt neskĺzol do štandardného portrétového spracovania, čo bolo podľa slov producentky pomerne náročné zadanie. V procese vývoja prebiehali intenzívne pracovné dramaturgické porady a na stole sa riešilo viacero návrhov a postupov. S projektom sa zúčastnili aj na medzinárodnom workshope Doc. Inkubator, kde dostali spätnú väzbu od zahraničných profesionálov.

„Najdôležitejšia fáza projektu prebiehala v strižni. K stovkám hodín, ktoré sme tam strávili, by sa dali pridať ďalšie a ďalšie. Spoločným rozhodnutím tvorivého tímu napokon bolo, že pod film sa podpisujeme všetci ako kolektív autorov,“ upresňuje producentka údaje o autorstve filmu.

Postavili ho ako príbeh umelkyne – ženy, matky, manželky, dcéry. Cez objektív skúmala svet aj samu seba, pričom silná väzba k rodine u nej pretrváva ako jedinečná inšpirácia až dodnes. Ďalšou rovinou filmu je jej dlhoročná práca s mladými umelcami spojená s výbornou schopnosťou viesť dialóg naprieč generáciami, ako aj zdôraznenie jej odvahy otvoriť sa.

„Pracovali sme s materiálom, ktorý odhaľuje jej krehkosť a odkrýva mnohovrstevnosť jej osobnosti,“ hovorí Filusová.

Žiť autenticky

Sama protagonistka si vo filme úprimne želá, aby si diváci z kina odniesli silné povzbudenie žiť autenticky, nestrácať schopnosť vidieť krásu a zmysel v každodennosti a jednoduchých veciach.

„Umenie je neoddeliteľné od života a jeho najvyššou formou je dokázať žiť so všetkými svojimi pochybnosťami, omylmi a radosťami. Autenticita a odvaha mať vlastný pohľad, to sú hodnoty, ktoré nám nik na svete nemôže zobrať,“ prihovára sa Milota Havránková divákom. 

Jej posolstvo podľa slov producentky jasne odkazuje na dôležitosť autenticity, slobody a nezlomnosti. Dokument hovorí o tom, že konfrontácia obyčajnosti a výnimočnosti, ktorá je pre Milotu charakteristická, je vzácnym darom, pričom dokonalosť nie je absolútne nevyhnutná.

„Je to film o odvahe tvoriť a nevzdať sa aj napriek neprajnosti okolia,“ dodáva producentka.

Milota (r. kolektív autorov, Slovensko, 2026)
Distribučná premiéra: 30. apríla 2026

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Papierové hlavy Marian Urban Záber z filmu Papierové hlavy. Foto: archív SFÚ

17. november v Kine Lumière: Papierové hlavy aj spomienka na Mariana Urbana

Pri príležitosti osláv Nežnej revolúcie premietne Kino Lumière celovečerný dokument Dušana Hanáka Papierové hlavy (1995). Rozpráva o vzťahu občana a moci a o rôznych podobách porušovania ľudských práv v Československu v rokoch 1945 až 1989. Súčasťou večera bude aj kinopremiéra filmu z dokumentárneho cyklu GEN, venovaného producentovi, režisérovi, scenáristovi a dramaturgovi Marianovi Urbanovi. Film v réžii Juraja Nvotu bude uvedený pri príležitosti 75. nedožitých Urbanových narodenín. Večer sa uskutoční v utorok 17. novembra o 19.00 hod. a uvedie ho dramaturgička a scenáristka Zuzana Gindl-Tatárová. Film Papierové hlavy prináša osobitý a netradičný pohľad na slovenskú spoločnosť v druhej polovici 20. storočia. V pôsobivej kombinácii archívnych materiálov, autentických výpovedí svedkov a štylizovanej happeningovej roviny prináša mnohorozmerný obraz vzťahu občana a moci. Je výnimočný a príťažlivý svojou poetikou a šírkou záberu, štýlom zobrazenia historickej aj súdobej reality, rozsahom a náročnosťou realizácie. Vyjadruje osudy spoločnosti i jednotlivca cez základné a univerzálne otázky ľudskej existencie. Podľa režiséra Dušana Hanáka sa vo filme prelínajú tri roviny. Prvou sú karnevalové motívy papierových hláv z prvomájových osláv. Druhou sú archívne spravodajské zábery zlomových okamihov a udalostí, ako aj propagandistické filmy ministerstva vnútra z rokov 1945 až 1989, ktoré dovtedy neboli nikdy verejne uvedené. Tretiu rovinu tvoria výpovede a konfrontácie svedkov, ktoré Hanák nazýva „návrat...
Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
Zobraziť všetky články