Fichtelberg Záber z filmu Fichtelberg. Foto ARINAFILM

Na dobrodružnej ceste ho poháňa túžba po láske a uznaní

Písmo: A- | A+

Príbeh mladého rytiera, ktorý príde do horskej osady riadiť stavbu mosta sleduje dobrodružný rodinný film Fichtelberg. Snímka režiséra a scenáristu Šimona Koudelu je síce fikciou, vychádza však z historických reálií 16. storočia. Česko-slovenský koprodukčný film mal premiéru v máji na zlínskom filmovom festivale. Teraz je aj v slovenských kinách.

Pôvodná idea príbehu vznikla, keď som písal scenár o rozprávkových bytostiach. V súvislosti s pôvodom postavy Krakonoša resp. Rübezahla som narazil na zaujímavú tému pobytu cudzích prospektorov (hľadačov drahých kovov a nerastov),“ povedal Koudela. Fichtelberg je jeho celovečerný debut pre kiná. Predtým natočil niekoľko krátkych a dokumentárnych filmov.

Okrem iného je aj animátorom a výtvarníkom, a tak mal o snímke Fichtelberg presnú obrazovú víziu. Naplnil ju nielen s pomocou kameramana Jana Baseta Střítežského, s ktorým spolupracoval už počas štúdia na FAMU, ale tiež za pomoci trikov a vizuálnych efektov. „Chcel som, aby tie triky a zásahy do obrazu boli priznané, aby spoluvytvárali určitú štylizáciu. S nadsázkou sa dá povedať, že som sa snažil počítačovej technológii vtlačiť originalitu ručnej práce,“ povedal režisér.  

Iniciačná dobrodružná cesta

Hrdinom Koudelovho príbehu je mladý rytier Petr Pětipeský. Stavba mosta, ktorú riadi, má otvoriť cestu k bohatstvu ukrytému v horách. Všetko komplikuje poverčivosť a strach miestnych osadníkov a takisto hrozivá udalosť, počas ktorej zmizne aj Petrova láska Alma. „Iniciačná dobrodružná cesta mladého rytiera Petra Pětipeského zo 16. storočia je podávaná na pôdoryse moderného príbehu súčasnou filmovou rečou. Mladý človek, hnaný túžbou po láske a uznaní, dochádza až na samotnú hranicu života, aby pochopil, že celú dobu podliehal ilúzii a sebaklamu. Jeho poznanie je ešte hlbšie, nachádza totiž pravý dôvod svojej vnútornej bolesti – otcovskú krivdu. Petr tak nachádza cestu späť do života, oslobodzuje sa, stáva sa dospelým,“ povedal o filme Koudela.

Snímka vznikla v česko-slovenskej koprodukcii. Slovenskou koproducentkou je Silvia Panáková a jej spoločnosť ARINAFILM. V hlavnej úlohe sa predstaví Jan Dlouhý. Jeho lásku si zahrala slovenská herečka Viktória Jurištová a vo filme účinkuje aj Zuzana Cigánová.

Nakrúcalo sa v Prahe (v lokalitách Divoká Šárka, Ďáblický háj, lom Požáry v časti Řeporyje), na Kokořínsku, v Českosaském Švýcarsku aj v kláštore Doksany.

Fichtelberg (r. Šimon Koudela, Česko/Slovensko, 2025)
Celkový rozpočet filmu: 1 972 900 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 129 375 eur)
Distribučná premiéra: 9. októbra 2025

 

Autor:

Záber z filmu Fichtelberg. Foto ARINAFILM

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články