Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.
Písmo: A- | A+

Bojovať sa dá aj inak než zbraňami. Svoje o tom vedia novinári, najmä tí, ktorí hľadajú a zverejňujú pravdu v represívnych režimoch. Práve o ich hrdinstve hovorí nový a doteraz najambicióznejší film Jiřího Mádla. Triler Vlny oslavuje statočnosť a húževnatosť rozhlasových reportérov a technikov Československého rozhlasu, ktorý vysielal ešte dlho potom, ako 21. augusta obsadili našu krajinu vojská Varšavskej zmluvy a okupanti vypli oficiálne vysielače. Premiéru mal na festivale v Karlových Varoch a v druhej polovici leta príde aj do slovenských kín.  

Film je inšpirovaný skutočnými udalosťami a vďaka dôslednej práci s rozsiahlym rozhlasovým archívom prináša autentické výpovede pamätníkov. „Rozhlas bol vplyvným médiom, počúvali ho všetci, bol vlastne vtedajším Facebookom či Instagramom. Napriek tomu, že mocenský dohľad bol všadeprítomný, práve tu sa našla skupina ľudí, ktorí v  jednom z ikonických momentov našej novodobej histórie preukázali odvahu čeliť obrovskému nátlaku a postavili sa armáde, čo viedlo k pamätnému vysielaniu v čase, keď už Prahou prechádzali tanky,“ približuje príbeh režisér a scenárista Jiří Mádl, ktorý na filme pracoval desať rokov. Aj keď sovietska invázia bola námetom pre filmárov už viackrát, téme rozhlasového odboja sa podľa režiséra nikto bližšie nevenoval. „Rozhlas bol pritom jednou z najdôležitejších inštitúcií, ktorú bolo vtedy treba umlčať,“ dodáva Mádl. Vlny sú aj jeho poctou práci vtedajších redaktorov. „Pani Věra Šťovíčková bola pre mňa základným pilierom, otvorila dvere k ostatným postavám. A odhalila aj niečo, čo nebolo známe. V učebniciach sa to neučí a my s touto takmer zabudnutou informáciou vo filme pracujeme,“ naznačuje prísľub nečakanej zápletky.

Spolu s kameramanom Martinom Žiaranom použitím najnovších filmových technológií vybudovali výpravný film. „Je to dychberúci zážitok. Spolu našli doteraz nezverejnené archívne zábery z roku 1968 a vďaka digitalizácii a vizuálnym efektom ich zapracovali do filmu tak, že diváci neuvidia rozdiel medzi starými zábermi a teraz nakrúteným materiálom. Vyvolá autentický dojem a mimoriadne silné emócie,“ vysvetľuje slovenská koproducentka Wanda Adamík Hrycová.

V hlavnej úlohe redaktora Tomáša, ktorý stojí pred ťažkou voľbou medzi záchranou mladšieho brata a pomocou redakcii a jej úsiliu v boji za pravdu, sa predstaví Vojtěch Vodochodský. „Ide o veľmi realistický pohľad na vtedajšie obdobie a na to, ako sa v takých podmienkach museli mnohí často rozhodovať. Hneď pri čítaní scenára na mňa dýchol neuveriteľný temporytmus a dynamika, strihová skladba a detailné opisy scén. Ako herec sa okamžite vcítite nielen do svojej postavy, ale aj do atmosféry celého filmu. Nič takto dynamicky napísané som doteraz nečítal,“ hovorí herec. Hlavnú ženskú postavu stvárňuje Táňa Pauhofová, podľa ktorej je „tá myšlienka trpko aktuálna aj po vyše päťdesiatich rokoch. Je to však aj film o silných a dôležitých vzťahoch, kolegialite, tíme, vízii a odvahe.“

Tomáš vychováva mladšieho brata Pavla, sám sa o politiku nezaujíma a snaží sa od nej čo najďalej držať aj brata. Za podivných okolností sa ako technik ocitá v prodemokratickej zahraničnej redakcii Československého rozhlasu, ktorá získava čoraz väčší vplyv, a zapletá sa do nebezpečnej situácie. Dej je nasýtený intenzívnymi 60. rokmi a diváka vťahuje do turbulentných čias, v ktorých sa pod kožu drel strach i odhodlanie mu čeliť. Okrem Vodochodského a Pauhofovej hrajú vo filme ďalšie známe tváre česko-slovenskej scény ako Tomáš Maštalír, Martin Hofmann, Stanislav Majer, Vojtěch Kotek, Jevgenij Ivanovič Libezňuk či Michaela Majerníková.

 

Vlny (r. Jiří Mádl, Česko/Slovensko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: cca 3 430 000* eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 80 000* eur + 61 987* eur z programu 5.1, vklad RTVS: 200 000 eur*)
* údaje pochádzajú z registračného systému AVF a centrálneho registra zmlúv
Distribučná premiéra: 1. 8. 2024

Autor:

Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny. Foto: Wandal Production

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Agata Novinski. Foto: Miro Nôta

rozhovor Agata Novinski

Sú rukaté, nohaté, okaté, neproporčné. Deti v puberte inšpirovali vzhľad bábok v oceňovanom animáku Keď život chutí. „Prajem si, aby sme sa nevzdali, neboli ticho a trpezlivo, dôsledne bojovali za slobodnú kultúru na Slovensku,“ reaguje na dianie v slovenskej kultúre Agata Novinski. V brandži sa pohybuje už roky, ako producentka však na filmovej scéne práve debutuje novým slovenským koprodukčným animovaným filmom Keď život chutí.  Do hĺbky animovanej tvorby ju vtiahol príbeh Bena, bystrého chlapca v puberte, ktorému veľmi chutí jesť. Dedičné gény však spôsobujú, že to je na ňom vidno, a čo čert nechcel, ešte sa aj zaľúbil do najočarujúcejšieho dievčaťa v triede.  Bábkový animák českej režisérky Kristiny Dufkovej zasvietil už na viacerých medzinárodných festivaloch a zbiera významné ocenenia vrátane dvoch nominácií na tohtoročné Európske filmové ceny. Vďaka úspechu vo francúzskom Annecy získal dokonca vstupenku do oscarových nominácií. Do slovenských kín príde 30. januára 2025. Ako ste sa dostali k produkcii tohto filmu? V prípravnej fáze režisérka Kristina Dufková a producentka vývoja Veronika Sabová oslovili Michala Novinského na spoluprácu na hudbe k filmu. Michal si prečítal scenár, pozrel výtvarné návrhy a bol projektom očarený natoľko, že prišiel s návrhom, či by sa spoločnosť NOVINSKI nemohla zároveň stať aj koproducentom filmu. Oslovil mňa, či by som mu s tým producentsky nepomohla, a tak som sa...
Fotografia z filmu Vlny

Vlny sú o krok bližšie k oscarovej nominácii. Kto im konkuruje?

Americká Akadémia filmových umení a vied, ktorej členovia o nomináciách rozhodujú, zverejnila v utorok 17. 12. takzvané shortlisty – užšie výbery filmov v desiatich kategóriách. Z týchto výberov vzídu pätice snímok, ktoré nakoniec 17. 1. získajú oscarovú nomináciu. Držiteľov cien vyhlási akadémia 2. 3. Slovenským zástupcom v boji o Oscara v kategórii medzinárodných filmov bola vojnová dráma režisérky Ivety Grófovej Ema a Smrtihlav. Medzi filmy na shortliste sa neprebojovala. Film Vlny sa inšpiroval skutočným príbehom skupiny novinárov z medzinárodnej redakcie Československého rozhlasu, ktorí sú odhodlaní prinášať nezávislé správy za každú cenu – aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V českých a slovenských kinách už Vlny do nedele 15. 12. videlo spolu milión divákov – 825 882 v Česku a 174 238 na Slovensku. V Česku sú Vlny podľa návštevnosti aktuálne tretím najúspešnejším českým filmom od roku 1991 a deviatym najúspešnejším filmom vôbec. Na Slovensku sú podľa počtu divákov najúspešnejším českým filmom v ére samostatnosti. Producentkou filmu je Monika Kristl zo spoločnosti Dawson Films. Za Slovensko film produkovala Wanda Adamík Hrycová so spoločnosťou Wandal Production a Vlny vznikli aj v koprodukcii s RTVS. Zo slovenských tvorcov sa na filme podieľali tiež kameraman Martin Žiaran či kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková a vo Vlnách účinkujú aj Táňa Pauhofová, Tomáš Maštalír, Jevgenij Ivanovič Libezňuk alebo Michaela Majerníková....
Václav Polák / Zdroj: SFÚ

Václav Polák

Václav Polák roky úspešne dokumentoval slovenskú kinematografiu. Do štúdií na bratislavskej Kolibe prišiel na konci šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a začal pracovať pod vedením skúsenej fotografky Zuzany Mináčovej. Rovno ho poslali do terénu. V tých dňoch práve prebiehalo natáčanie dnes už kultovej drámy z vysokohorského prostredia Medená veža (1970). Podľa Polákovych slov to bola veľmi ťažká práca, ktorú však vyvážila prítomnosť významných osobností slovenskej kinematografie, ako napríklad režisér Hollý či kameraman Karol Krška. Nakrúcanie filmu prebiehalo v náročných podmienkach a dokonca sa celá jeho výroba predlžovala. „Hovorili mi, aké dôležité je vybrať si správne prostredie. Nachodil som sa, než som si vybral také, o akých mi režisér básnil. A nie je ľahké urobiť snímky napríklad tak, aby sa zdôraznila výška, respektíve hĺbka priestoru,“ spomínal v minulosti pre Film.sk. V kolibských ateliéroch existovalo v tomto čase aj špeciálne oddelenie, ktoré sa zameriavalo na fotodokumentáciu a propagačné materiály k filmom a aj viacerým filmovým podujatiam. Polák sa v sedemdesiatych rokoch dostal aj k fotografovaniu pri nakrúcaní ďalšieho kultového filmu – Ružové sny (1976) Dušana Hanáka, ktorý rozpráva príbeh poštára Jakuba a mladej rómskej dievčiny Jolanky. Je podpísaný aj pod fotografiami k snímke Jána Piroha Sagarmatha (1988). Pri spomienkach na toto nakrúcanie Václav Polák uvádza, že mal prvýkrát v živote možnosť voľne a blízko sa pohybovať v rómskych osadách. Obyvatelia si...
Zobraziť všetky články