Záber z filmu Via Slovakia. FOTO: Filmtopia

Plakal, zúril, smial sa, vracal sa k sebe. Tak vznikla Via Slovakia

Písmo: A- | A+

Dokumentárny debut športového komentátora rozpráva príbeh neobyčajného turistu, ktorý za 82 dní prešiel najdlhšiu trasu Slovenska.

V roku 2007 bol drogovo závislý a úspešne podstúpil liečenie. Začal pripravovať turistický program pre klub abstinentov, pričom výlety do prírody mu pomáhali uvoľňovať psychiku a obnažovať pocity. Plakal, zúril, smial sa. Vracal sa k sebe. Dnes je Slavomír Duchovič ústrednou postavou filmu Via Slovakia.

Dokument Víťazoslava Chrappu rozpráva príbeh o najdlhšej turistickej trase na Slovensku cez postavu človeka, ktorému jedinečná výzva zmenila život. Slavomír objavuje poklady slovenskej prírody a kultúry, ukazuje krásy a adrenalínové atrakcie. Na ceste zažíva krízy, siahne na dno svojich síl, musí prekonať svoje strachy, ale vždy sa postaví a ide ďalej.

Nápad prejsť pohraničie Slovenska bol celkom spontánny, jeho uskutočnenie si vyžiadalo silnú vôľu jednotlivcov a húževnatosť tímu. Slavomír Duchovič ako otec tejto myšlienky dal diaľkovej pešej turistickej trase meno Via Slovakia a inšpiroval sa pritom názvom českej – Via Czechia. Sprevádzala ho ušľachtilá predstava, že takto sa obe trasy dajú pekne prepojiť. 

Život ako hurikán

Nová, prekliesnená cesta Slovenskom prechádza unikátnymi miestami v pohraničí cez rôzne historické, architektonické a prírodné zaujímavosti. Meria 1860 kilometrov a kto ju zdolá, prekoná prevýšenie 33 400 metrov.

Slavomír Duchovič sa netají tým, že mnohokrát mal dôvod vzdať to. Často si musel pripomínať, že na to, aby všetko zvládol, treba vždy udržiavať primerané tempo. „Dostal som sa z pekla, našiel v sebe osobnosť, ktorú som drogami stratil,“ povedal v rozhovore pre idnes.cz. Opisuje zároveň, ako v celej šírke vníma život: ako hurikán.

Podstatou je dopracovať sa do jeho oka, odkiaľ môže sám rozhodovať o tom, nakoľko z neho chce vystúpiť.

Otec dvoch detí a absolvent obuvníckej priemyslovky prešiel trasu dvakrát. Prvý raz v roku 2022, keď dal výpoveď v práci a rozhodol sa obísť Slovensko. K rovnakému kroku motivoval trojicu mužov, ktorí sa k nemu postupne pridali.

Cieľom bolo okrem neopakovateľného pocitu zdolania náročného terénu zaznamenať trasu v GPS, aby sa s ňou dalo ďalej pracovať. 

Psychické zázraky

O rok neskôr sa po trase vybral druhý raz, nabudený ponuku RTVS nakrútiť dvanásťdielny seriál. To sa síce nepodarilo, no cesta sa spojila so vznikom Chrappovho filmárskeho debutu. Cez Duchovičov príbeh chcel ukázať nielen vnímanie unikátnej cesty osobitým režisérskym okom, ale aj to, aké zázraky dokáže robiť príroda s ľudskou psychikou.

Za posledné tri roky nachodil Slávo Duchovič po Slovensku šesťtisíc kilometrov, navštívil všetky trojmedzia a mohol vnímať rozdielne atmosféry hraničných pásiem. Produkcia mu medzitým stavala do cesty dobrodružné prekážky, ktoré musel zdolať, aby mohol pokračovať, vyzdvihujúc úžasné bohatstvo pohraničia našej krajiny.

Mnohé z disciplín robil úplne po prvý raz – jazdil na koni, skákal z lietadla. Filmári mu náročky upravovali trasu s výzvami, ktorých sa v živote vždy bál a priznal sa k nim. „Bojím sa výšok, tak ma zavesili na zipline nad lom. Nerád plávam, tak som sa musel potápať. V živote som neliezol na skalách, tak ma na ne vytiahli. Bolo to neskutočné,“ spomínal pre idnes.cz

Gerlach je náš otlak

Cestu rozdelili na osemnásť etáp, ktoré prechádzajú cez všetky dôležité geografické body. Aby bola trasa úplná, snažili sa ju viesť aj cez pýchu Slovenska – najvyšší bod Gerlachovský štít. Práve ten sa však ukázal aj ako najväčší turistický problém.

Staré turistické značky už vidno iba na pár miestach. Nie sú tam ani kamenní mužíci, obvyklé orientačné body v neznačkovanom teréne. Reťaze zabezpečujúce turistický výstup niekto úmyselne zhodil do doliny. Polícia páchateľov dodnes nepátrala. Je to veľká škoda, lebo v roku 2001 bola pri príležitosti plánovaného výstupu prezidentov celá výstupová trasa na Gerlach zrenovovaná,“ pripomína Slávo Duchovič na portáli dobrodruh.sk.

Oficiálny trailer k filmu Via Slovakia.

Najkrajších 82 dní

Najpríjemnejším prekvapením boli preňho nádherné miesta pri maďarskej hranici. Práve na juhu sa vraj stretol s ľuďmi, ktorí takpovediac v živote nevideli turistu. Jeho víziou bolo vytvoriť niečo minimálne také pútavé, ikonické a čarovné, ako je Cesta hrdinov SNP. Veľmi by si prial, aby bola Via Slovakia, ktorú vyšliapal, uznaná za najdlhšiu turistickú magistrálu na Slovensku.

Režisér Víťazoslav Chrappa si musel koncept dobre premyslieť, aby bolo nakrúcanie náročných situácií produkčne zvládnuteľné. Snažili sa trasu osviežiť, vymýšľali adrenalínové disciplíny, pozývali do akcie rôznych hostí, aby hrdinu s osobným búrlivým príbehom stále nabíjali.

Hoci si Chrappa ako televízny športový moderátor a vášnivý športovec vyskúšal v minulosti aj réžiu publicistických relácií, film o Slávovi Duchovičovi je jeho dokumentárnym debutom.

Som v nakrúcaní dokumentu novic, chvíľu mi trvalo zvyknúť si na kameru a nevnímať ju,“ povedal pre rádio Viva. „Občas to naozaj dalo zabrať, niekedy sa bolo treba pre dobrý záber vracať na úseku aj dvadsaťkrát. Ale bolo to najkrajších 82 dní v mojom živote, počas ktorých som vyskúšal naozaj všetko.

Via Slovakia (r. Víťazoslav Chrappa, Slovensko 2024)

Celkový rozpočet filmu: 165 000 eur

Distribučná premiéra: 14. 11. 2024

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ceny českej filmovej kritiky 2025 Fotografia z filmu Otec

Ceny českej kritiky získali Zbormajster aj Otec

Cenu českej filmovej kritiky pre najlepší film roka získal v sobotu 7. februára Zbormajster producentov Jiřího Konečného a Ivana Ostrochovského. V kategórii réžia českí filmoví kritici a kritičky dali prednosť Tereze Nvotovej, ktorú ocenili za slovensko-česko-poľský film Otec. „Slovenský film a slovenská kultúra dnes nie sú už iba v ohrození, sú naozaj v štádiu systematickej deštrukcie a to zo strany vlády Roberta Fica, ktorý sa mstí umelcom prostredníctvom ministerky kultúry za to, že od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a odhaleniu naozaj hlbokej korupcie, sme stáli a stále stojíme na námestiach,“ povedala Tereza Nvotová. „Keď sa slobodné umenie a slobodné médiá zakážu, tak je to aj krok ku koncu slobodnej spoločnosti. Myslím si, že tu v Česku už začínate tušiť, o čom hovorím. Je to taký nebezpečný vírus, ktorý sa, bohužiaľ, šíri na celom svete a myslím si, že jediným liekom je nebáť sa a nebyť ticho,“ dodala režisérka, ktorá zároveň vyjadrila obavy v súvislosti s nezávislosťou fungovania Audiovizuálneho fondu. Bolestivá debata Otec aj Zbormajster mali po šesť nominácií a celkovo získali po dve ceny. Cenu pre najlepšieho herca získal protagonista Otca Milan Ondrík. Ako najlepšiu herečku ocenili debutantku Kateřinu Falbrovú. V snímke režiséra Ondřeja Provazníka Zbormajster stvárnila zneužívanú zboristku. „Ten film sme robili preto, aby sme upozornili na situáciu obetí, aby sme im ten film venovali ako určitý hold,...
Týždeň vo filme 1975 konferencia Helsinki 1975

Týždeň vo filme 1966: Kultúry nikdy nie je veľa

Potom, čo sa v roku 1965 autonómnosť tvorby týždenníka – od plánovania obsahu až po záverečné spracovanie – vrátila do bratislavskej redakcie, tvorcovia sa snažili dať slovenskému žurnálu vlastnú tvár, vrátiť mu atraktívnosť, aby divák počas jeho premietania v kinách (pred hraným filmom) nestál radšej vo foyeri. Úlohu aktuálneho informátora už desať rokov plnilo televízne spravodajstvo. Bolo treba hľadať témy s dlhšou platnosťou dosahu a teritoriálne obsiahnuť podľa možnosti celý svet. Nie vždy sa to podarilo, ale... Výrobcov filmových žurnálov združovala medzinárodná organizácia I.N.A. (International Newsreel Association). Bratislavská redakcia bola jej členom (samozrejme popri pražskej), pretože nešlo o zastúpenie štátov, ale výrobcov/spoločností. Delegáti, tradične šéfredaktori, sa každoročne schádzali na konferencii. Na jej programe bolo pravidelne aj premietanie jednotlivých týždenníkov. Tie sa špeciálne pre túto príležitosť nepripravovali, vyberali sa k termínu konferencie. Ale išlo o prestíž. V plynúcom roku sme sa teda prezentovali číslom 8. Bolo prijaté veľmi pozitívne, ako vôbec jedno z najlepších, ktoré boli premietnuté. To pre nás znamenalo veľa a zdvihlo to naše sebavedomie! Tento prívlastok osmičke ostal, a myslím, že právom. Napokon, divák si utvorí obraz sám... Kolekciu jarných týždenníkov roku 1966 charakterizuje explózia šotov s témou kultúry a umenia: Premiéra hry Rolfa Hochhutha Zástupca Turné baletu SND vo Švajčiarsku a Taliansku Výstava kinetického umenia v Esslingene (NSR) Spieva Juliette Gréco Výstava...
Zobraziť všetky články