Záber z filmu Bubák. Foto: CinemArt SK
Písmo: A- | A+

Dvanásťročná Nikča a šesťročný Tomáš zostanú prvýkrát na víkend sami doma bez dozoru. Tak sa začína veľké dobrodružstvo detí a ich strašiaka v novej česko-slovenskej strašidelnej komédii Bubák. Nakrútil ju režisér Tomáš Pavlíček, ktorý zaujal napríklad snímkou Prišla v noci (2023). Získala dva České levy a tri Ceny českej filmovej kritiky. Pavlíček sa tiež podieľa na pripravovanom krimiseriáli Metoda Markovič: Straka (2026).

Nikča má plán. Keď rodičia odídu, podplatí brata sladkosťami, aby sa zavrel vo svojej izbe a zavolá si kamarátku Gabču. Chce si s ňou dať pizzu a pozrieť si horor. Na videu – film sa totiž odohráva v 90. rokoch. Namiesto toho však zažijú skutočné „hororové“ stretnutie. Do deja zasiahne aj maturant Ondra so svojou kocovinou a naozajstné strašidlo, ktoré vylieza spod Tomášovej postele. Ukáže sa, že každý sa niečoho bojí – dokonca aj samotné strašidlo.

Kombinácia strašidelného filmu a komédie

Snažili sme sa, aby to bola kombinácia trochu strašidelného filmu a skôr komédie,“ hovorí Pavlíček o svojej novinke Bubák. „Strašiak tam je, ale nie je až taký strašidelný, chceme, aby sa počas filmu smiali mladí aj starí diváci. Ako dieťa som sa prirodzene bál príšer pod posteľou, bál som sa tam dokonca aj pozrieť. Moja mama ma tým pravidelne strašila, takže v tomto filme sa snažím prekonať strach z detstva. Pre mňa je to návrat do detstva a dospievania,“ pokračuje režisér.

Film Bubák režíroval spolu s Kateřinou Karhánkovou. „Nie sú tam iba herci, je tam aj strašiak a vďaka nemu je to film s animovanými prvkami. To by som sám nezvládol,“ vysvetľuje Pavlíček. Karhánková bola viac zodpovedná za animovanú a výtvarnú zložku, Pavlíček zase za prácu s reálnymi hercami.

Hlavné postavy dvoch malých súrodencov stvárnili Anna Vyčítalová a Martin Kubuš. Maturanta Ondru hrá Otto Dušek, kamarátku Gabču Terezie Holá. V úlohe rodičov sa predstavia Jana Plodková a Lukáš Latinák, vo filme účinkuje aj Anton Šulík. Za kamerou stála Denisa Buranová, scenár napísala debutujúca Štěpánka Ansorge a slovenskými producentami sú Ivan Ostrochovský a Katarína Tomková zo spoločnosti Punkchart films.

Záber z filmu Bubák. Foto: CinemArt SK
Záber z filmu Bubák. Foto: CinemArt SK

Bubák (r. Tomáš Pavlíček, Kateřina Karhánková, Česko/Slovensko, 2025)
Distribučná premiéra: 13. novembra 2025

Autor:

Záber z filmu Bubák. Foto: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články