V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993.
Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (…) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý.
V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol autorom symfónií, klavírnych koncertov, komorných a vokálnych skladieb a opier.
Filmová hudba sa pre neho stala útočiskom
K filmovej hudbe sa Zimmer dostal v 50. rokoch minulého storočia. Bolo to v čase, keď sa po premiére Concerta grossa op. 7 pre dva klavíry, dva sláčikové orchestre a bicie nástroje v roku 1951 ocitol pod paľbou kritiky a stal sa terčom novonastupujúceho politického režimu. Podľa Veselého išlo o „prvý výrazný prípad politickej ostrakizácie slovenského skladateľa v 50. rokoch, ktorej dôsledky sprevádzali Zimmera po celý život.“ Filmová hudba sa tak pre neho stala útočiskom. Začal sa jej venovať aj vďaka kontaktom, ktoré mu sprostredkoval jeho brat, herec a režisér Vladimír Zimmer. Hoci Ján Zimmer prácu v oblasti filmovej hudby nepovažoval za jadro svojej umeleckej činnosti a Veselého slovami „vnímal ju skôr ako priestor experimentu, praktického overovania kompozičných postupov a zároveň ako existenčnú istotu,“ venoval sa jej intenzívne.
Spočiatku skladal hudbu k dokumentárnym filmom. Bol autorom hudby krátkych filmov Jozefa Zachara Vlna je na horách (1954) a Samo Chalupka (1955), ďalej filmov Banská Štiavnica (1955) Pavla Miškuva, Grafik Vincent Hložník (1957) Vladislava Pavloviča, Očami kamery (1959) Štefana Uhra a Štefana Kamenického a mnohých ďalších. Za hudbu k Miškuvovmu dokumentu Stredoveké spišské mestá (1963), venovanému histórii osídľovania spišskej oblasti a vývoju hradnej, cirkevnej i mestskej architektúry od počiatku románskeho slohu až po gotiku, získal cenu v Súťaži o najlepšie hudobné dielo vytvorené pre dokumentárny film v rokoch 1963 – 1964. Na dokumentoch začal spolupracovať aj s režisérmi, vďaka ktorým sa dostal k tvorbe hudby pre celovečerný hraný film.
Prvá elektronika v slovenskom filme aj výnimočný Organ
Prvým dlhometrážnym filmom, ku ktorému Zimmer zložil hudbu, bol dramatický príbeh vojnových rukojemníkov z obdobia Slovenského národného povstania V hodine dvanástej. V roku 1958 ho nakrútili Jozef Medveď a Andrej Lettrich. Bol aj autorom hudby k Medveďovmu filmu Jerguš Lapin (1960), kde podľa Veselého ako „prvý použil elektroniku v slovenskom filme (motív vrany),“ ďalej k Lettrichovmu filmu Bratia (1961), s Vladimírom Bahnom spolupracoval na filmoch Stopy na Sitne (1968) a Skrytý prameň (1973), hudbu skomponoval tiež pre film Martina Ťapáka Živý bič (1966).
V roku 1964 Zimmer upravil a interpretoval hudbu Johanna Sebastiana Bacha pre vojnovú drámu Organ režiséra Štefana Uhra, scenáristu Alfonza Bednára a kameramana Stanislava Szomolányiho, odohrávajúcu sa v období vojnovej Slovenskej republiky. Práve spolupráca na tomto filme patrí v oblasti filmovej hudby k Zimmerovým najpozoruhodnejším. Unikátne možnosti nahrávania hudby poskytol filmárom pražský Kostel sv. Martina ve zdi. Hudba sa nahrávala stereofonicky a k jej reprodukcii bola potrebná zvláštna aparatúra.
Muzikologička a hudobná kritička Naďa Földváriová, ktorá skúmala prostriedky napätia v hudbe slovenského vojnového filmu, píše v zborníku Dialóg s časom z roku 2003 o filme Organ, že „hudobne má dokonale uzavretú formu, prevzal tvar omše a sugeruje architektoniku celku. Ako vzdialený symbol nepochopiteľnej nedotknutosti poľského vojenského utečenca, ktorý nechce mať s vojnou nič spoločné, a hrozivého prakticizmu ľudí, ktorí vojnou manipulujú, konfrontuje vznosný, čistý svet polyfónie Bachovej hudby a mechanicky, účelovo harmonizovanej kostolnej piesne.“ Napätie v hudbe filmu Organ pre ňu predstavuje práve „magnetizmus týchto dvoch pólov“.
Spojil Bacha s vlastným kompozičným zámerom
Aj pre samotného Zimmera bola práca na filme Organ výnimočná. „Ako dlhodobý pracovník v odbore filmovej hudby dostal som prvý raz do rúk scenár, ktorý mi dovolil využiť moje schopnosti k ´ozvučeniu´ filmového deja. Bola to nemalá úloha, spojiť improvizačnými prvkami barokové skladby J. S. Bacha s vlastným kompozičným zámerom. Či sa mi charakter hudby podarilo zvládnuť, o tom musela rozhodnúť zahraničná kritika udelením Ceny Strieborného Jupitera,“ povedal Zimmer v roku 1967 pre bratislavský Večerník.
V spomínanom rozhovore narážal aj na to, že kedysi bola filmová hudba len kulisou filmového deja a niektorí skladatelia sa pri tvorbe pozerali skôr na finančný efekt. On mal na tvorbu filmovej hudby iný názor: „Film umožňuje skladateľovi využitie jeho fantázie a spojenie hudobných motívov improvizačného charakteru s prísnou formotvornou kompozičnou prácou. Filmová hudba má priamo zasahovať do filmového deja, dotvárať a umocňovať jeho emotívnu stránku. Mnoho záleží na tom, aký prístup si zachová skladateľ už pri štúdiu scenára, aby mu hudba vyšla na obraz a nebola v rozpore so situáciami filmového deja.“
Zimmer vo filme Organ ukázal, že filmová hudba môže byť samostatným významotvorným prvkom filmového diela a v kontrapunkte s ostatnými výrazovými prostriedkami filmu dokáže dotvoriť jeho jedinečnosť. Film v roku 1965 získal na Medzinárodnom filmovom festivale v Locarne Osobitnú cenu poroty, dovtedy najvyššie ocenenie pre slovenský hraný film. Aj napriek umeleckým hodnotám a medzinárodnému úspechu rozhodla osobitná komisia Ministerstva kultúry SSR začiatkom 70. rokov zaradiť ho medzi zakázané filmy a do distribúcie sa opäť dostal až v roku 1987. Filmotéka – študijná sála Slovenského filmového ústavu v Kine Lumière pri príležitosti 100. výročia narodenia Jána Zimmera uvedie film Organ dňa 19. mája o 18.20 hod.
Za láskavé poskytnutie a sprostredkovanie fotografií veľmi pekne ďakujeme Hudobnému centru a spolupracovníkovi časopisu Hudobný život Ondrejovi Veselému.
