Kalendár filmových výročí júl 2025

Písmo: A- | A+

Výročia osobností slovenskej kinematografie v júli 2025.

3.7.1975               Viktor Csudai – režisér, scenárista – 50 rokov

†3.7.2015            Ivan Palúch (nar. 20.6.1940) – herec – 10 rokov od skonania

7.7.1975               Róbert Švéda režisér a scenárista 50 rokov

†8.7.2020            Alžbeta Domastová (nar. 19.4.1936) – dabingová režisérka – 5 rokov od skonania

9.7.1955               Martin Kákoš – režisér – 70 rokov

9.7.1955               Milan Stráňava – producent – 70 rokov

†9.7.2020            Ján Magdolen (nar. 8.11.1942) kameraman – 5 rokov od skonania

10.7.1965            Michal Suchý – režisér, fotograf – 60 rokov

†10.7.2015          Jozef Prochác (nar. 11.10.1922) – vedúci výroby – 10 rokov od skonania

11.7.1945            Ľubomír Horník – dramaturg,režisér – 80 rokov

11.7.1965            Iveta Malachovská – producentka, moderátorka – 60 rokov

12.7.1945            Peter Cigán – výtvarník, animátor – 80 rokov

†12.7.2020          Viliam Ptáček (nar. 20.4.1925) – kameraman – 5 rokov od skonania

14.7.1950            Alena Vičíková – dramaturgička – 75 rokov

14.7.1975            Milo Kráľ – herec, režisér – 50 rokov

†20.7.2015          Magda Paveleková (nar. 7.6.1931) – herečka – 10 rokov od skonania

26.7.1975            Vladimír Kobielsky – herec – 50 rokov

†29.7.2015          Štefan Gašparík (nar. 28.6.1932) – vedúci výroby – 10 rokov od skonania

†29.7.2015          Sylvia Turbová (nar. 30.9.1947) – herečka – 10 rokov od skonania

31.7.1955            Jozef Vajda – herec – 70 rokov

Zdroj: elektronická publikácia Slovenského filmového ústavu Kalendár filmových výročí 2025, ktorú zostavila Renáta Šmatláková

Kalendár filmových výročí na rok 2025 nájdete na webstránke SFÚ

Viac informácií o tvorcoch slovenskej kinematografie nájdete na webstránke SK CINEMA

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články