Aj vo filmových scenároch Vincenta Šikulu cítiť typický šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti.

Keď spisovateľ napíše do knižky dialóg, v uvádzacej vete môže dovysvetľovať, čo práve daná osoba robí alebo ako sa tvári. Vo filme to však nejde. Vo filme všetko v obraze hrá a herec môže zakaždým vykrútiť nos alebo mávnuť rukou inak, než si predstavoval autor filmového scenára. Z vlastnej skúsenosti sa takto zamýšľal nad rozdielmi v prístupoch k literárnej tvorbe Vincent Šikula. Jeden z najobľúbenejších autorov v slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi.

Na dôležité si aj tak spomenie

Do filmovej tvorby vstúpil ako scenárista a autor predlôh koncom šesťdesiatych rokov. Po učiteľovaní v Modre na hudobnej škole a po redakčnom pôsobení v časopise Romboid začal vtedy pracovať ako interný dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Bola to možnosť preniesť sa s knižnými príbehmi na plátno a oddať sa scenáristickej práci, ktorá im vdýchne taký vzletný obraz a zvuk, aký mu samy ponúkajú – plný vôní, pachov, dráždivých momentov i každodenných, neraz tvrdých situácií, v akých sa ocitajú obyčajní, jednoduchí ľudia. Medzi nich Vincent Šikula rád chodieval. Pri tvorbe čerpal z vlastnej minulosti, z prostredia dediny a mestečka, kde vyrastal a žil, zo skúseností v detstve i neskôr v dospelosti, keď už bol otcom a manželom.

„Nespracúvam život, iba sa ho usilujem poznať,“ hovoril o svojom písaní. Spisovateľ podľa neho nesmie pohŕdať nijakým prostredím ani žiadnou profesiou, pričom to, čo zažije, sa dostáva do umeleckého diela zvyčajne celkom inak, neraz sa to tam ani nedostáva, iba je impulzom k ďalšej tvorivej myšlienke. „Preto ja si ani nijaké zážitky na mieste nezaznamenávam. Nerobím si poznámky, a ak si ich niekedy urobím, zvyčajne ich stratím. S tými, čo som nestratil, mávam iba starosti, lebo pri písaní neviem, čo s nimi. Niekedy som šťastný až potom, keď ich roztrhám, hoci som ich vôbec nepoužil. Ak je niečo dôležité, na to si aj tak spomeniem,“ vyznal sa v časopise Televízia v roku 1979.

Jemná tkanina predlohy

Hneď prvá jeho spolupráca na filme ho spojila s menom priateľa, režiséra Ela Havettu. V roku 1969 ho obsadil do epizódnej úlohy vo svojej poetickej komédii Slávnosť v botanickej záhrade. Už pri tomto stretnutí sa ukázalo, že dvaja tvorcovia majú k sebe pohľadom na realitu a poéziu života veľmi blízko.

Elo Havetta si v ďalšom filme rovno vzal ako predlohu Šikulovu prózu Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966). V roku 1972 tak vznikli Ľalie poľné – jedno zo zásadných diel slovenskej kinematografie. V období nastupujúcej normalizácie sa stalo pre mocenskú cenzúru neprijateľné a hneď po premiére putovalo na mnoho rokov do trezoru. Lyrizovanú tragikomédiu situoval autor do prostredia slovenskej dediny v období po skončení prvej svetovej vojny. Rozpráva v nej o vojnových vyslúžilcoch a ich túžbe opäť nájsť domov, šťastie a lásku.

„Ľalie poľné nie sú len filmom – sú to básne v pohybe, čarovná filmová feéria, ktorá akoby vznikla v spomalenom čase, dýchajúc nostalgiou za strateným svetom,“ napísala na filmsk.sk jeho dcéra, spisovateľka a knihovníčka Veronika Šikulová. Z filmovej spolupráce otca a Ela Havettu cíti absolútny umelecký súzvuk a úprimné priateľstvo. Režisér si podľa nej otcovu predlohu vzal nie ako pevný scenár, ktorého sa treba držať, ale „ako dušu filmu, jemnú tkaninu, do ktorej votkal vlastnú, ľahkú a hlboko melancholickú poetiku. Cítiť v nej šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti, tatkov smútok, radosť, tuláctvo a vieru v malé zázraky, presne tak, ako to opísal vo svojich prvých knihách,“ uvažuje dcéra spisovateľka.

Odkázaný na knihy

Na ďalšiu filmovú spoluprácu čakal Šikula niekoľko rokov. V období, keď už pracoval ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ, sa režisér Otakar Krivánek rozhodol adaptovať jeho úspešnú detskú knihu Prázdniny so strýcom Rafaelom (1966). Vznikol film Otec ma zderie tak či tak (1980). Kniha má silné autobiografické črty a zachytáva autorovu tak trochu strastiplnú cestu k hudbe, ktorá ho ako nie najvzornejšieho žiaka, ale zato zvedavého, odvážneho a odhodlaného syna pri prvej príležitosti chytila a nepustila. Hlavnú postavu – školáka Vincka – pomenoval Vincent Šikula po sebe. Okrem túžby naučiť sa hrať na lesný roh poukázal aj na spôsob výchovy, akej sa mu v početnej rodine s dvanástimi deťmi, kde bolo zaucho na dennom poriadku, dostalo.

Popri celovečerných filmových scenároch preniesol Vincent Šikula ducha svojich diel aj do televíznych adaptácií. V roku 1970 vznikol psychologický film podľa jeho novely S Rozárkou. Rozpracoval v ňom drámu duševne postihnutého dievčaťa, ktoré sa po smrti matky dostáva do opatery staršieho brata Ondreja. Príbeh o viere v čisté ľudské vzťahy citlivo zrežíroval Vido Horňák a do hlavnej úlohy obsadil mladú českú herečku Elišku Balzerovú.

Ďalšiu poetickú televíznu baladu podľa Šikulovej poviedky Manduľa v hlavnej úlohe so Zuzanou Kronerovou režijne spracoval v roku 1980 Jozef Bednárik. O desať rokov neskôr prišiel na rad oceňovaný scenár k televíznej adaptácii Hviezdoslavovej epickej skladby Zuzanka Hraškovie. A napokon to bola v roku 1993 televízna adaptácia Šikulovho románu Ornament pod názvom Príbeh Mateja Hóza v réžii Petra Mikulíka. Spracoval tu osudy prenasledovaných katolíckych kňazov. Na srdci mu ležali od čias, keď ho ako dieťa poslali do kláštora, kde po nástupe komunizmu zažil jeho násilné rozpustenie. Práve v tom období sa zrodila jeho láska ku knihám. Bol na ne v pocite odlúčenosti od rodiny doslova odkázaný.

Váha vlastných slov

 „Šikulov pohľad na veci a najmä na ľudí je poznačený zvláštnym druhom vrúcnosti a láskavosti, povedal by som až náboženskej proveniencie. To koniec koncov vyplýva i z jeho pôvodného úmyslu stať sa kňazom,“ napísal komplexne o jeho tvorbe literárny kritik Jozef Bžoch. Odzrkadľuje tým Šikulovo žánrovo pestré dielo počnúc ranou poéziou a prvými divadelnými hrami cez poviedky a novely až po romány, diela pre deti a filmové scenáre.

Vincent Šikula sa svojich knihách často sústreďoval na telesne či duševne utláčaných hrdinov, čoraz viac nechal do textov presakovať vlastné cítenie sveta a sugestívne vnímanie života a smrti. Ako posledné dielo po sebe zanechal nedokončenú fiktívnu prózu Udri pastiera, v ktorej sa inšpiroval tragickým príbehom prešovského gréckokatolíckeho biskupa Pavla Gojdiča. Osud mučeníka prežíval veľmi intenzívne. Voľbou akéhosi pustovníckeho spôsobu bytia sa na sklonku života pokúšal čo najviac vžiť do jeho kože. Váhu vlastných slov si uvedomoval o to viac, o čo bližšie smrti sa sám cítil.

Ako povedal v dokumente z cyklu Radosť zo života: „Slová sú semená, ktoré nám daroval Boh. Tie slová sú klíčivé; v každom, aj v tom najtvrdšom slove je uložené zrno a záleží len na nás, čo z toho zrna vyklíči.“

Vincent Šikula
(19. 10. 1936 Dubová – 16. 6. 2001 Modra)

• Prózy:
• Na koncertoch sa netlieska (1964)
  Možno si postavím bungalov (1964)
  S rozarkou (1966)
  Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966)
  Horská robota (1968)
  Majstri (1976)
  Muškát (1977)
  Vlha (1978)
  Vilma (1979)
  Liesky (1980)
  Vojak (1981)
  Matej (1983)
  Nokturná (1983)
  Heroické etudy pre kone (1987)
  Pastierska kapsička (1990)
  Ornament (1991)
  Pôstny menuet (1994)
  Veterná ružica (1995)
  Anjel Gabriela (2000)
  Udri pastiera (2001)
• Tvorba pre deti a mládež:
• Pán horár má za klobúkom mydleničku (1965)
  Prázdniny so strýcom Rafaelom (1966)
  Ďuro, pozdrav Ďura (1978)
  Vajíčko sliepky liliputánky (1981)
  O múdrom kohútikovi (1984)
  Augustín a zvon (1996)
  Medardove rozprávky (1997)
• Poézia:
• Z domu na kopci (1983)
  Zo zanedbanej záhrady (1993)
  Bubeník september (1998)

Foto: archív Veroniky Šikulovej