Vincent Šikula. Foto: Archív Veroniky Šikulovej
Písmo: A- | A+

Aj vo filmových scenároch Vincenta Šikulu cítiť typický šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti.

Keď spisovateľ napíše do knižky dialóg, v uvádzacej vete môže dovysvetľovať, čo práve daná osoba robí alebo ako sa tvári. Vo filme to však nejde. Vo filme všetko v obraze hrá a herec môže zakaždým vykrútiť nos alebo mávnuť rukou inak, než si predstavoval autor filmového scenára. Z vlastnej skúsenosti sa takto zamýšľal nad rozdielmi v prístupoch k literárnej tvorbe Vincent Šikula. Jeden z najobľúbenejších autorov v slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi.

Na dôležité si aj tak spomenie

Do filmovej tvorby vstúpil ako scenárista a autor predlôh koncom šesťdesiatych rokov. Po učiteľovaní v Modre na hudobnej škole a po redakčnom pôsobení v časopise Romboid začal vtedy pracovať ako interný dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Bola to možnosť preniesť sa s knižnými príbehmi na plátno a oddať sa scenáristickej práci, ktorá im vdýchne taký vzletný obraz a zvuk, aký mu samy ponúkajú – plný vôní, pachov, dráždivých momentov i každodenných, neraz tvrdých situácií, v akých sa ocitajú obyčajní, jednoduchí ľudia. Medzi nich Vincent Šikula rád chodieval. Pri tvorbe čerpal z vlastnej minulosti, z prostredia dediny a mestečka, kde vyrastal a žil, zo skúseností v detstve i neskôr v dospelosti, keď už bol otcom a manželom.

„Nespracúvam život, iba sa ho usilujem poznať,“ hovoril o svojom písaní. Spisovateľ podľa neho nesmie pohŕdať nijakým prostredím ani žiadnou profesiou, pričom to, čo zažije, sa dostáva do umeleckého diela zvyčajne celkom inak, neraz sa to tam ani nedostáva, iba je impulzom k ďalšej tvorivej myšlienke. „Preto ja si ani nijaké zážitky na mieste nezaznamenávam. Nerobím si poznámky, a ak si ich niekedy urobím, zvyčajne ich stratím. S tými, čo som nestratil, mávam iba starosti, lebo pri písaní neviem, čo s nimi. Niekedy som šťastný až potom, keď ich roztrhám, hoci som ich vôbec nepoužil. Ak je niečo dôležité, na to si aj tak spomeniem,“ vyznal sa v časopise Televízia v roku 1979.

Vincent Šikula (vpravo) vo filme Slávnosť v botanickej záhrade. Foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek
Vincent Šikula (vpravo) vo filme Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek
Jemná tkanina predlohy

Hneď prvá jeho spolupráca na filme ho spojila s menom priateľa, režiséra Ela Havettu. V roku 1969 ho obsadil do epizódnej úlohy vo svojej poetickej komédii Slávnosť v botanickej záhrade. Už pri tomto stretnutí sa ukázalo, že dvaja tvorcovia majú k sebe pohľadom na realitu a poéziu života veľmi blízko.

Elo Havetta si v ďalšom filme rovno vzal ako predlohu Šikulovu prózu Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966). V roku 1972 tak vznikli Ľalie poľné – jedno zo zásadných diel slovenskej kinematografie. V období nastupujúcej normalizácie sa stalo pre mocenskú cenzúru neprijateľné a hneď po premiére putovalo na mnoho rokov do trezoru. Lyrizovanú tragikomédiu situoval autor do prostredia slovenskej dediny v období po skončení prvej svetovej vojny. Rozpráva v nej o vojnových vyslúžilcoch a ich túžbe opäť nájsť domov, šťastie a lásku.

Ľalie poľné Marian Filadelfi a Ján Melkovič vo filme Ľalie poľné (1972). Foto: archív SFÚ/Anton Podstraský
Marian Filadelfi a Ján Melkovič vo filme Ľalie poľné (1972). Film Ela Havettu vznikol podľa predlohy Vincenta Šikulu Nebýva na každom
vŕšku hostinec (1966). Foto: archív SFÚ/Anton Podstraský

„Ľalie poľné nie sú len filmom – sú to básne v pohybe, čarovná filmová feéria, ktorá akoby vznikla v spomalenom čase, dýchajúc nostalgiou za strateným svetom,“ napísala na filmsk.sk jeho dcéra, spisovateľka a knihovníčka Veronika Šikulová. Z filmovej spolupráce otca a Ela Havettu cíti absolútny umelecký súzvuk a úprimné priateľstvo. Režisér si podľa nej otcovu predlohu vzal nie ako pevný scenár, ktorého sa treba držať, ale „ako dušu filmu, jemnú tkaninu, do ktorej votkal vlastnú, ľahkú a hlboko melancholickú poetiku. Cítiť v nej šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti, tatkov smútok, radosť, tuláctvo a vieru v malé zázraky, presne tak, ako to opísal vo svojich prvých knihách,“ uvažuje dcéra spisovateľka.

Odkázaný na knihy

Na ďalšiu filmovú spoluprácu čakal Šikula niekoľko rokov. V období, keď už pracoval ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ, sa režisér Otakar Krivánek rozhodol adaptovať jeho úspešnú detskú knihu Prázdniny so strýcom Rafaelom (1966). Vznikol film Otec ma zderie tak či tak (1980). Kniha má silné autobiografické črty a zachytáva autorovu tak trochu strastiplnú cestu k hudbe, ktorá ho ako nie najvzornejšieho žiaka, ale zato zvedavého, odvážneho a odhodlaného syna pri prvej príležitosti chytila a nepustila. Hlavnú postavu – školáka Vincka – pomenoval Vincent Šikula po sebe. Okrem túžby naučiť sa hrať na lesný roh poukázal aj na spôsob výchovy, akej sa mu v početnej rodine s dvanástimi deťmi, kde bolo zaucho na dennom poriadku, dostalo.

Ľudovít Kroner Zľava Peter Hološka ako Vinco a Ľudovít Kroner ako Miško Štefanec vo filme Otec ma zderie tak, či tak... Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš
Zľava Peter Hološka ako Vinco a Ľudovít Kroner ako Miško Štefanec vo filme Otec ma zderie tak, či tak (1980). Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš

Popri celovečerných filmových scenároch preniesol Vincent Šikula ducha svojich diel aj do televíznych adaptácií. V roku 1970 vznikol psychologický film podľa jeho novely S Rozárkou. Rozpracoval v ňom drámu duševne postihnutého dievčaťa, ktoré sa po smrti matky dostáva do opatery staršieho brata Ondreja. Príbeh o viere v čisté ľudské vzťahy citlivo zrežíroval Vido Horňák a do hlavnej úlohy obsadil mladú českú herečku Elišku Balzerovú.

Ďalšiu poetickú televíznu baladu podľa Šikulovej poviedky Manduľa v hlavnej úlohe so Zuzanou Kronerovou režijne spracoval v roku 1980 Jozef Bednárik. O desať rokov neskôr prišiel na rad oceňovaný scenár k televíznej adaptácii Hviezdoslavovej epickej skladby Zuzanka Hraškovie. A napokon to bola v roku 1993 televízna adaptácia Šikulovho románu Ornament pod názvom Príbeh Mateja Hóza v réžii Petra Mikulíka. Spracoval tu osudy prenasledovaných katolíckych kňazov. Na srdci mu ležali od čias, keď ho ako dieťa poslali do kláštora, kde po nástupe komunizmu zažil jeho násilné rozpustenie. Práve v tom období sa zrodila jeho láska ku knihám. Bol na ne v pocite odlúčenosti od rodiny doslova odkázaný.

Váha vlastných slov

 „Šikulov pohľad na veci a najmä na ľudí je poznačený zvláštnym druhom vrúcnosti a láskavosti, povedal by som až náboženskej proveniencie. To koniec koncov vyplýva i z jeho pôvodného úmyslu stať sa kňazom,“ napísal komplexne o jeho tvorbe literárny kritik Jozef Bžoch. Odzrkadľuje tým Šikulovo žánrovo pestré dielo počnúc ranou poéziou a prvými divadelnými hrami cez poviedky a novely až po romány, diela pre deti a filmové scenáre.

Vincent Šikula sa svojich knihách často sústreďoval na telesne či duševne utláčaných hrdinov, čoraz viac nechal do textov presakovať vlastné cítenie sveta a sugestívne vnímanie života a smrti. Ako posledné dielo po sebe zanechal nedokončenú fiktívnu prózu Udri pastiera, v ktorej sa inšpiroval tragickým príbehom prešovského gréckokatolíckeho biskupa Pavla Gojdiča. Osud mučeníka prežíval veľmi intenzívne. Voľbou akéhosi pustovníckeho spôsobu bytia sa na sklonku života pokúšal čo najviac vžiť do jeho kože. Váhu vlastných slov si uvedomoval o to viac, o čo bližšie smrti sa sám cítil.

Ako povedal v dokumente z cyklu Radosť zo života: „Slová sú semená, ktoré nám daroval Boh. Tie slová sú klíčivé; v každom, aj v tom najtvrdšom slove je uložené zrno a záleží len na nás, čo z toho zrna vyklíči.“

Vincent Šikula vo filme Slávnosť v botanickej záhrade. Foto: Archív Veroniky Šikulovej
  • Prózy:
  • Na koncertoch sa netlieska (1964)
    Možno si postavím bungalov (1964)
    S rozarkou (1966)
    Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966)
    Horská robota (1968)
    Majstri (1976)
    Muškát (1977)
    Vlha (1978)
    Vilma (1979)
    Liesky (1980)
    Vojak (1981)
    Matej (1983)
    Nokturná (1983)
    Heroické etudy pre kone (1987)
    Pastierska kapsička (1990)
    Ornament (1991)
    Pôstny menuet (1994)
    Veterná ružica (1995)
    Anjel Gabriela (2000)
    Udri pastiera (2001)
  • Tvorba pre deti a mládež:
  • Pán horár má za klobúkom mydleničku (1965)
    Prázdniny so strýcom Rafaelom (1966)
    Ďuro, pozdrav Ďura (1978)
    Vajíčko sliepky liliputánky (1981)
    O múdrom kohútikovi (1984)
    Augustín a zvon (1996)
    Medardove rozprávky (1997)
  • Poézia:
  • Z domu na kopci (1983)
    Zo zanedbanej záhrady (1993)
    Bubeník september (1998)

Foto: archív Veroniky Šikulovej

Foto: archív Veroniky Šikulovej

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Chica Checa režiséra Šimona Holého. Foto: Arinafilm

Chica Checa si obula opätky a telo zareagovalo

Do kín prichádza koprodukčná komédia českého režiséra Šimona Holého. Nebude šetriť priznaniami. Český režisér Šimon Holý má už za sebou prvé úspechy. Do filmového sveta vstúpil debutom Zrkadlá v tme v roku 2021 a odvtedy nakrútil tri ďalšie snímky (A potom prišla láska..., Proxima a Hello, Welcome), získal nomináciu na Ceny českej kritiky aj na Českého leva. Tentoraz bolo jeho ambíciou sfilmovať príbeh, ktorý do istej miery súvisí s desivými udalosťami vo svete, no zároveň nás chce vrátiť k malým ľudským príbehom bez toho, aby sme cítili ťažobu. Rozhodol sa pri tom naďalej spolupracovať s tímom z predchádzajúcich projektov, no ako sám vraví, týmto filmom tematicky vstupuje do ďalšej, inej tvorivej fázy. Po trilógii, v ktorej sledoval postavy na prahu zmeny svojho života, presunul svoju pozornosť na zmeny samotné. Do slovenských kín prichádza jeho koprodukčná komédia Chica Checa. Názov filmu predstavuje alter ego hlavnej postavy Lukáša, ktorý žije vo Francúzsku – úspešný, šťastný a vzdialený svojej mame Zdene. Aspoň tak to pôsobí na obrazovke jej starého počítača, cez ktorý je s ním mama občas v kontakte. Nemá to jednoduché – hoci vedie zdanlivo obyčajný život vidieckej poštárky, túži po niečom viac než len zaháňať samotu pred telkou v rozpadávajúcom sa dome. A je tu ešte deväťdesiatročná babka Věra s jej posledným prianím v...
Zóny nikoho Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia

Toxické skládky ako trauma. Čo oči nevidia, srdce nebolí?

Tri výrazné slovenské dokumentaristky – Viera Čákanyová, Barbora Sliepková a Lucia Kašová spoločne nakrútili dokumentárnu mozaiku Zóny nikoho. V žánrovo pestrom pohľade sa venuje trom toxickým skládkam – trom najzávažnejším environmentálnym záťažiam na Slovensku.  Po premiére na MFDF Jeden svet a medzinárodnej premiére na MFDF Ji.hlava, kde film získal cenu za najlepší zvukový dizajn (Jakub Jurásek, Marek Buranovský), prichádzajú Zóny nikoho od 19. novembra do slovenských kín. Na Slovensku sa nachádza približne 1200 environmentálnych záťaži, z ktorých je viac ako 260 vo veľmi vážnom stave. Dokumentárny film Zóny nikoho sleduje tri z nich. Každá z režisérok sa zamerala na jednu. Lucia Kašová nakrúcala v oblasti trojuholníka smrti pri Chemko Strážske. Barbora Sliepková sa zamerala na gudrónové jamy v Predajnej. A Viera Čákanyová sa venuje bratislavskej Dynamitke a súvisiacej Vrakunskej skládke. „Pre bežného človeka je odpad zakopaný v zemi skrátka neviditeľný. To, že kontaminuje podzemné vody, vie málokto,“ hovorí Viera Čákanyová. „Skládky odpadu fungujú presne ako naše psychické traumy – žijú ticho v tele a krajine celé roky a hoci ich na prvý pohľad nevidno, majú devastačné dôsledky na naše zdravie,“ dopĺňa ju Barbora Sliepková. Záber z filmu Zóny nikoho. Foto: Filmsomnia Tri pohľady Snímka ponúka tri autorské pohľady troch režisérok v troch filmových epizódach, ktoré tvoria jednu snímku spojenú...
Záber z filmu Tichá radosť (1986) režiséra Dušana Hanáka. Foto: SFÚ

MoMA uvádza: Normalizácia v Československu. Slovenský film sa vracia do newyorského múzea

V prestížnom svetovom múzeu súčasného umenia MoMA v New Yorku sa od 20. novembra do 6. decembra uskutoční retrospektívna prehliadka nazvaná Tiene jari: Normalizácia v Československu. Počas nej sa premietne štrnásť československých filmov, ktoré vznikli v období rokov 1971 až 1986. Vo výbere sú zaradené aj snímky Dušana Hanáka, Dušana Trančíka, Martina Hollého a Juraja Jakubiska zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Prehliadky sa osobne zúčastní Magda Vášáryová, predstaviteľka postáv z viacerých uvádzaných titulov. „Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 sa spolu s politickými slobodami Pražskej jari skončila aj ´veľká´ dekáda československej kinematografie – aspoň tak znie všeobecne prijatý názor,“ vysvetľuje dramaturgické pozadie podujatia Christopher Small, hosťujúci kurátor MoMA, ktrorý zostavil prehliadku normalizačných filmov. Na jej slovenskej časti participoval Rastislav Steranka, riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ. „Filmy v tejto kolekcii však rozprávajú iný príbeh. Diela, ktoré vznikli v rokoch 1971 až 1986, keď bola normalizácia najdusivejšia, naznačujú, že aj v najpochmúrnejšej politickej klíme sa našli umelci, ktorí naďalej tvorili, a to aj za radikálne zmenených podmienok,“ hovorí Small. Podľa neho v tomto období vznikli rôznorodé žánre, ako napríklad životopisné filmy, nadprirodzené komédie, westerny z pohraničia, charakterové štúdie, psychedelické rozprávky či existenciálne drámy, no „toto dlho hanobené obdobie československej kinematografie sa málokedy považuje za samostatnú éru...
Zobraziť všetky články