Kamera podľa neho nevydarený scenár nezachráni. Významný slovenský filmový a televízny kameraman a režisér Richard Krivda oslavuje 3. apríla 75 rokov. Rodák z Trnavy sa podpísal pod množstvo, najmä dokumentárnych filmov. V roku 2019 mu Asociácia slovenských kameramanov udelila cenu za celoživotné dielo. Jeho tvorba však stále pokračuje, odvtedy sa podpísal napríklad pod dokumenty Martina Šulíka o Milanovi Sládkovi (2020) a Emílii Vášáryovej (2023) či Aleny Čermákovej o Rudolfovi Dobiášovi (2021).
„Mal som možnosť robiť filmy o skutočne výnimočných ľuďoch, tých osobností boli už naozaj stovky. Vážim si každého človeka, ktorý sa snaží, či už cez výtvarné umenie, hudbu, film či literatúru vyjadriť svoj pohľad na svet, pretože som presvedčený, že kultúra národa nie je len nadstavbou, je niečím oveľa dôležitejším,“ povedal Krivda v rozhovore pre Film.sk ešte v roku 2011. Za kamerou stál pri snímkach z cyklov GEN, Prvá, Slovenské kino či Zlatá lýra. Nakrútil aj film Nicholas Winton – Sila ľudskosti (r. Matej Mináč, 2002), ktorý získal cenu Emmy za najlepší dokumentárny film. Za snímku Martin Slivka – Muž, ktorý sadil stromy, ktorú v roku 2007 nakrútil s Martinom Šulíkom, získal Richard Krivda Slnko v sieti za najlepšiu kameru. Portrét Ruda Sikoru Sám proti sebe (r. Martin Hanzlíček, 2007) mu zase vyniesol cenu Igric.
Spoza svetiel za kameru
Krivda začínal v televízii ako osvetľovač. „Bola to dobrá skúsenosť, pretože vytvoriť svetlo je dôležité rovnako, ako zvoliť si objektív. Keď sa uvoľnilo miesto asistenta kamery, pridelili ma ku Jozefovi Bábikovi, ktorý práve začal pracovať na relácii Ráčte vstúpiť. Redaktorom bol Janko Fajnor a režisérom Elo Havetta,“ spomínal Richard Krivda pre Film.sk v roku 2019. „Počas nakrúcania som postupne zisťoval, aké mám šťastie. Fajnor bol mimoriadne vzdelaný a Havetta mimoriadne talentovaný. Učili ma filmovému mysleniu a boli mi aj morálnym príkladom. Dávali mi dobré rady, ktorým som vtedy ani veľmi nerozumel. Fajnorova bola o tom, že kameraman musí hlavne dobre počuť, aby rozumel, čo mu režisér chce povedať o koncepcii filmu. Havetta sa mi v strižni snažil vysvetliť, že ak sa dva zábery nedajú na seba strihnúť, radšej sa ich vzdá, aj keď budú obidva výborné.“
Práve Elo Havetta ho neskôr nahovoril, aby študoval na FAMU. Krivdu totiž sklamalo, keď kvôli chýbajúcemu kameramanskému dekrétu nemohol byť uvedený v titulkoch ako asistent kamery. V čase nastupujúcej normalizácie však narazil na to, že nebol členom ani SZM ani KSČ. „Kamarátil som sa s ľuďmi z českého undergroundu, neskôr so signatármi Charty 77. Keďže som bol zamestnaný v televízii, potreboval som na štúdium súhlas zamestnávateľa. Prihlášku mi trikrát neschválili. Opakovane ju odmietal podpísať platený predseda SZM v televízii Pavol Rusko,“ spomínal Krivda pre Film.sk.
Dokumenty, cestopisy aj Laterna magika
Z jeho bohatej dokumentárnej tvorby spomeňme snímky Horiaca rieka (r. Ján Fajnor, 1980), Miesto medzi ľuďmi (r. Dušan Hanák, 1981), Leopold Lahola (r. Dalia Karpel, 1999), Poslovia nádeje (r. Dušan Hudec, 2000), Obyvateľ vlastného ostrova (r. Martin Hanzlíček, 2012), Ešte si chvíľu s Kornelom pobudnúť (r. Ján Šuda, 2013), Rodiská a doliny (r. Viliam Gruska, 2013), Milan Čorba (r. Martin Šulík, 2014) či Inde (r. Juraj Nvota, Marian Urban, 2018).
Ako režisér sa podpísal napríklad pod film GNOTHI Seauton (1995), ktorý ocenili na festivale Artfilm. Nakrútil tiež mnoho cestopisných dokumentov. Z ciest po svete si nosí svoje povestné klobúky. Lukáš Teren o ňom nakrútil dokument Vesmírny kovboj (2021). V ňom ho predstavuje nielen ako kameramana, ale aj ako cestovateľa a dobrodruha.
Okrem množstva dokumentárnych filmov stál Krivda za kamerou vo viacerých hraných projektoch. S Ivanom Balaďom nakrútil snímky Oči plné snehu (1983) a Biela voči oblohe (1986). S Dušanom Trančíkom spolupracoval ako druhý kamerman na Pavilóne šeliem (1982) a za kamerou stál aj v Novom pokušení Antona (1998) v réžii Romana Poláka. „Som rád, že v mojom prípade je to taká kombinácia. Skúsenosti z hraného filmu, nielen kameramanské, môžu totiž priniesť niečo nové do dokumentárneho filmu a naopak. Pokiaľ sa venujete iba jednému, je tu riziko, že opakovaním overených postupov začnete vykrádať sám seba. Mal som možnosť robiť aj audiovizuálne projekty ako Laterna magika alebo História Kazachstanu, ktoré sa nedajú zaradiť ani do dokumentu, ani do hraného filmu. To bola obrovská skúsenosť,“ povedal Krivda.
Ktoré iné povolanie to má?
Podľa Krivdu sú dnes kamery síce ľahšie, ale samotná tvorba jednoduchšia nie je. „Princíp kameramanskej tvorby zostáva rovnaký – je založený na svetle, na dynamike obrazu, na kompozíciách, a to musí zvládnuť kameraman pri každej technológii.“ povedal v rozhovore pre Sme. Kým kedysi si kameraman musel veľmi dobre rozmyslieť, čo nakrúti, pretože materiál bol veľmi drahý, dnes je nebezpečím, že kameraman nevenuje až takú pozornosť tomu, čo natočí, lebo to môže natočiť znova. „Kamera je úžasné povolanie, je v ňom kus kumštu, kus driny, kus adrenalínu. Ktoré iné povolanie to má?“
