Stanislav Párnický sa narodil 11. apríla pred 80 rokmi v Piešťanoch. Filmový a televízny režisér sa venoval aj divadlu. Okrem praxe svoje vedomosti a skúsenosti odovzdával tiež študentom na vysokej skole.
V deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa podieľal na vzniku Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení. „Najprv tu bol nulový stav pedagogických pracovníkov vysokého školstva, pri ktorých vysoké školy prešli akousi samoevaluáciou, keď komisie zložené zo študentov a dvoch pedagógov, ktorým študenti vyslovili dôveru, konkurzovali všetkých vedúcich pedagogických pracovníkov školy a vytvorili obnovenú pedagogickú štruktúru vysokých škôl. Na VŠMU som touto úlohou bol poverený ja a kolega Pavol Mikulík, pedagóg herectva na Divadelnej fakulte. Nebola to tá najšťastnejšia chvíľa môjho života, ale vznikla z dôvery, ktorú do nás študenti vkladali, a ja tajne dúfam, že sme ich nesklamali,“ spomínal v rozhovore pre občasník VŠMU Múza. Počas svojho dlhodobého pôsobenia na škole vychoval viacero významných osobnosti slovenského filmu. Medzi jeho študentov patrili napríklad Martin Šulík, Peter Kerekes, Eva Borušovičová, Mariana Čengel Solčanská, Peter Bebjak, Mátyás Prikler a mnohí ďalší.
Významných diel má Stanislav Párnický na konte hneď niekoľko. Mnohé z nich vytvoril pre televíziu, pre ktorú nakrúcal od začiatku 70. rokov (v tomto období pohostinsky naďalej režíroval aj v divadle). Okrem viacerých úspešných televíznych inscenácií ako Šťastie zberateľov (1972), Americká tragédia 1 – 3 (1976), Pasca (1987) či Blúznenie srdca a rozumu (1997) a mnohých ďalších sa podpísal napríklad aj pod populárny televízny seriál Straty a nálezy (1974), neskôr napríklad pod seriál Kolonáda (2013).
V celovečernom hranom filme pre kiná debutoval v roku 1985 Károu plnou bolesti. Príbeh dvoch kamarátov v podaní Mariána Geišberga a Mariána Zednikoviča, ktorí počas druhej svetovej vojny na slovenskej dedine snívajú o krajšej budúcnosti, pracuje s prvkami magického realizmu. Podľa Párnického je to film, ktorý nemá základ v slovenskom nadrealizme, ale „je to magický realizmus, ako ho poznáme. Ako ho poznáme (…) z tej juhoamerickej literatúry a ako sa preniesol do toho filmového rozprávania. On je ako mágia, v každej tej časti rozprávania, vo vizuálnej stránke veci. Vo všetkom, vo farebných výťažkoch, v zatmievaní. Celé rozprávanie sa hýbe v rovine mágie, akoby zo sna sa vynára všetko to rozprávanie, ktoré je zdanlivo lineárne a ktoré sa začína vtedy, keď si uvedomíš montáž toho rozprávania,“ povedal Párnický v rozhovore pre projekt Filmovej a televíznej fakulty VŠMU Oral history.
Motívy magického realizmu uplatnil Párnický aj v ďalšom svojom zásadnom diele, historickej dráme Južná pošta (1988), ktorá je adaptáciou rovnomennej literárnej predlohy Ladislava Balleka. „Ladislav Ballek, keď mi o tom rozprával, tak ma vodil po tom kraji a hovoril: Toto už neexistuje a toto už neexistuje… A ja hovorím: Preto sme filmári, my to vytvoríme,“ spomínal pre Oral history. Podpísal sa tiež pod rozprávku Šípková Ruženka (1990) a v deväťdesiatych rokoch nakrútil aj pokračovane kultového filmu Štefana Uhra Pásla kone na betóne (1982) s názvom …kone na betóne (1995).
„Film sa nerodí zo slov, ale z činov, musíte vedieť zvládnuť tých ľudí, musia vám odpustiť, že ich občas naháňate do nejakých vecí, ktoré možno ani už nechcú alebo už by aj nechceli točiť (…) Všetci tí ľudia, ktorí sa na tom podieľajú, vykonávajú istú nadprácu, lebo vo chvíli, ak chcete niečo urobiť dobre, tak vždy narazíte na problém, že priemerne sa to dá urobiť aj rýchlo aj všelijako, ale ak to má byť niečo aspoň trochu výnimočné, tak to musíte robiť s obrovským nasadením,“ povedal Párnický pred tromi rokmi v podcaste Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Zblízka.
Zomrel nečakane 31. marca 2023. Režisérka a spisovateľka Eva Borušovičová charakterizovala režiséra a svojho pedagóga Stanislava Párnického ako „prvolezca nespútaného konvenciami“. Párnického odchodom podľa jej slov zmizla mnohým filmárom zo života jedna zásadná istota. Zanechal však za sebou významné umelecké počiny.
