Scénograf a filmový architekt Viliam Gruska bol mužom s mimoriadne širokým záberom činností a veľkou láskou k Slovensku a jeho ľudovej kultúre. Bol tiež etnografom, choreografom, režisérom, scenáristom a zanieteným folkloristom. Počas svojho života vytvoril bohaté dielo, v ktorom sa snažil otvárať cesty k umeniu ako spôsobu poznávania sveta. Dňa 24. septembra si pripomíname jeho nedožitých 90 rokov.

Život a rôznorodú tvorbu Viliama Grusku ovplyvnilo detstvo a tínedžerské roky, keď sa s rodinou často sťahovali po Slovensku. Základnú školu skončil v Liptovskej Teplej, kde pokračoval v štúdiu na osemročnej škole. Práve tam zažil významný kontakt s filmom, keď premietal tri roky v miestnom kine.

Počas štúdia na jedenásťročnej škole v Ružomberku chodil do miestneho folklórneho súboru. No rozhodujúcim sa pre neho stalo, keď sa stal členom vtedy ešte len päťročného umeleckého súboru Lúčnica, kde začal tancovať ako osemnásťročný. Neskôr sa stal aj choreografom. Hoci absolvoval štúdium na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave, oveľa väčšiu váhu prikladal svojmu pôsobeniu v umeleckom telese, kde napokon zotrval do roku 1970, ako uviedol v rozhovore pre projekt Oral history Vysokej školy múzických umení pred desiatimi rokmi.

Pôsobenie v Lúčnici otvorilo Gruskovi brány k ľudovej kultúre. Vďaka nej sa dostal aj do sveta. V roku 1958 sa s celým súborom zúčastnili na svetovej výstave EXPO v Bruseli. Grusku tam očarila predovšetkým priekopnícka Laterna magica Alfréda Radoka. Uvedomil si, že jednoduchým spojením rôznych projekcií a živého vystúpenia sa dá vytvoriť nový tvar, nová forma.

Z televízie na Kolibu

„Všetky tieto podnety inšpirovali jeho prvé autorské choreografie Tma a Hrdza, ktoré vybočili z folklórnej línie Lúčnice a vyjadrovali sa jazykom moderného tanca,“napísal o ňom režisér Martin Šulík v nekrológu pre denník Pravda pri príležitosti jeho úmrtia v roku 2019. Gruska bol podľa Šulíka „trochu rebel a hľadal nevychodené cesty“. Rád objavoval a poznával nové veci. Všetky skúsenosti sa snažil prenášať do svojich scénických programov i filmových, televíznych, divadelných a folklórnych projektov.

V rokoch 1962 až 1971 pôsobil Gruska v Československej televízii v Bratislave. Dostal sa tam ako Lúčničiar vďaka vystúpeniam v kultúrnych programoch, ale aj vďaka kolegovi z Lúčnice – tanečníkovi a scénografovi Valeriánovi Strážovcovi. Najprv pracoval ako vedúci konštrukčného oddelenia, potom ako vedúci scénografickej výroby. Napokon bol vedúcim odboru scénografie. Výroba bola náročná, no zväčša sa pracovalo v štúdiových podmienkach. Z televízie prešiel do Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe, kde pôsobil v rokoch 1971 – 1975 a videl, ako sa od seba vzdialila výroba filmov a výroba v televízii. Najskôr pôsobil ako druhý architekt popri Antonovi Krajčovičovi, neskôr samostatne. Od roku 1976 bol scénickým výtvarníkom v slobodnom povolaní.

Nielen rozprávky

Ako filmový a televízny architekt pracoval Gruska počas celej svojej profesionálnej dráhy s režisérmi rôznych naturelov i generácií. Podieľal sa na viac ako 90 filmoch a televíznych inscenáciách. Na svojom konte má viacero slovenských rozprávok, kde s režisérmi až v dialógu nachádzali spoločné riešenia. Napríklad pri výrobe filmu Mahuliena zlatá panna (1986) Miloslava Luthera ťažko hľadal bukolickú krajinu kráľa Zlatovlada podľa režisérových predstáv, až počas letu zo starého dvojplošníka objavil ostrov Veľký Lél pri Komárne, ktorý sa odvtedy stal obľúbeným filmárskym miestom.

No a počas vzniku filmu Perinbaba (1985) Juraja Jakubiska odmietol predstavu Perinbabinho kráľovstva v Demänovskej jaskyni, pretože taký náročný obsah, aký tam chcel Jakubisko nakrútiť s množstvom holubov, sa podľa Grusku dal len v dekorácii. A tak celé jej kráľovstvo vytvoril v ateliéroch na Kolibe. Gruska bol tiež scénografom Lutherovej rozprávky Kráľ Drozdia brada (1984), Sokoliar Tomáš (2000) Václava Vorlíčka či Šípová Ruženka (1990) Stanislava Párnického  – s ním nakrútil aj film Kára plná bolesti (1985).

Pracoval aj na filmoch Uhol pohľadu (1984) Vlada Balca, Neďaleko do neba (1987) Martina Ťapáka, Chodník cez Dunaj (1989) Miloslava Luthera, Cinka panna (2008) Dušana Rapoša, či na televíznych snímkach Ako sa Vinco zaťal (1977) Juraja Lihosita a Biela voči oblohe (1986) Ivana Balaďu. Bol aj režisérom dokumentov Rodostrom slovenčiny (1988) či Rodiská a doliny (2013).

Zadania, na ktorých si zgustol

„Filmový scénograf alebo architekt musí mať veľkú výbavu poznania, histórie, etnografie, dejinných faktov,“ povedal Gruska v dokumentárnom portréte, ktorý o ňom v roku 2011 nakrútil režisér Martin Šulík v projekte GEN. „Špecifickým zadaním pre každého filmového architekta sú filmové objekty, ktoré nie sú presne definované (…) Napríklad poľovnícky zámoček pre film Chodník cez Dunaj, zaradený v príbehu na záver filmu. Bol dramatický, krutý a tieto požiadavky mala podporovať aj architektúra toho objektu. Takýmito objektmi boli aj Bagárova chatrč v Sokoliarovi Tomášovi alebo Jakubkov mlyn v Perinbabe. To boli zadania, na ktorých som si zgustol.“

Jeho slová potvrdil režisér Martin Šulík, ktorý o ňom v nekrológu napísal, že „Viliamova filmová scénografia sa vyznačovala úctou k realite, veľkou znalosťou sociologických faktov či etnografických detailov a dôslednosťou v realizácii.“

Návrhy mnohých amfiteátrov a propagácia ľudovej kultúry

Gruska bol aj autorom scénických programov na folklórnych festivaloch v Terchovej, Detve, Krakovanoch, na Myjave, autorom výstav či literárnych diel. Spolupracoval aj na filmových prepisoch opier Juro Jánošík (1987) a Svätopluk (1989). Ako dramaturg, scénograf a vedúci produkcie sa podieľal na mnohých podujatiach. Vytvoril návrhy až desiatich prírodných amfiteátrov na Slovensku, napríklad vo Východnej, v Detve alebo na Myjave.

Zároveň bol veľkým propagátorom ľudovej kultúry. V cykle scénických programov Rodokmeň zeme v roku 1986 vo Východnej, v ktorých vystupovali ľudia z regiónov so svojimi spomienkami a skúsenosťami, využíval princípy orálnej histórie, ktorá sa stala predmetom záujmu historických vied až po roku 1990. Pôsobil tiež ako pedagóg na VŠMU od roku 1985. „V posledných rokoch organizoval spievanie na končiaroch, inicioval nočné výstupy na Babiu horu, preto vodil študentov na svoju chalupu na Liptove,“ spomínal Martin Šulík v nekrológu.

Za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti ľudovej kultúry a umenia v roku 2007  získal Gruska štátnu cenu Pribinov kríž III. triedy. V roku 2014 dostal Cenu ministra kultúry SR v oblastiach profesionálneho umenia za celoživotnú tvorbu a za výrazný prínos v oblasti filmovej scénografie, ako aj za prínos v oblasti scénického folklorizmu s prihliadnutím na početné aktivity v oblasti scénografie, ako scenáristu, ako aj režiséra a vysokoškolského pedagóga. Slovenská filmová a televízna akadémia mu v roku 2018 udelila národnú filmovú cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii. Poháňal ho večný entuziazmus, sám to pomenoval v Oral history v roku 2016 – tri roky pred svojou smrťou: „Vždycky som bol vďačný, keď som sa pustil do nejakej neznámej oblasti, historicky alebo kultúrne, a niečo som z toho získal. To ma dráždi stále.“