Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran
Písmo: A- | A+

Kameraman Viliam Ptáček sa narodil pred 100 rokmi, 20. apríla 1925, v Pezinku.

Ako kameraman začínal v Spravodajskom filme v polovici minulého storočia, pracoval na rôznorodých dokumentačných šotoch, spracúval témy pre Poľnohospodársky mesačník či kinožurnál Týždeň vo filme. „S Vilkom (tak sme ho všetci familiárne nazývali) sme nastúpili do Spravodajského filmu v približne rovnakom čase, na začiatku päťdesiatych rokov. V našich začiatkoch sme sa veľmi pracovne nestýkali. Vtedy totiž platila (dobrá) prax, že začínajúci kameraman nakrúcal so skúseným režisérom a režisér začiatočník s ostrieľaným kameramanom,“ spomína pre Film.sk režisér a Ptáčkov spolupracovník Milan Černák.

Ptáček spolupracoval napríklad s režisérmi ako Ján Lacko (Krompachy, Pionieri, oba 1951) či Martin Hollý (Odmäk, 1964). Aj v týchto počinoch sa sústredil na dokumentáciu krásnej domácej prírody. S Ladislavom Kudelkom nakrútil snímky Hostia najmilší… (1955), Spomienka na Rysy (1961), Dnešok slovenského filmu (1962), Chlapi z Gaderskej doliny (1963), Kam nechodil inšpektor (1964), či Vody podzemia (1966), s Otakarom Krivánkom filmy Tma a ticho (1960) alebo Do nových škôl (1961), so Štefanom Uhrom Stredoeurópsky pohár 1955 (1955) a s Ctiborom Kováčom spolupracoval na dlhometrážnom filme Nikdy viac (1958).

S Milanom Černákom nakrútil Ptáček krátkometrážne snímky ako Majstri zimných športov (1955), Pohár národov (1960), Cyklistický maratón (1964) či Ostrov pod vodou (1965). Zaznamenával aj významné športové podujatia ako cyklistické maratóny a rôzne futbalové zápasy. „Moje prvé záznamy o spolupráci s Vilkom sú zo začiatku roka 1952 a všetky sa týkajú športových reportáží: lyžiarske preteky, krasokorčuľovanie, hokej.. Vilko ako kameraman bol vždy veľmi pohotový, čo je u spravodajcu neoceniteľné. Vedel sa v situácii orientovať, vystihnúť dôležitý okamih a pohotovo ho zaznamenať,“ spomína Milan Černák, ktorý sa podľa svojich slov mohol na Ptáčka vždy spoľahnúť. „Vilko bol vždy usmiaty. Nepamätám sa, že by niekedy stratil nervy, bol nevľúdny či, nebodaj, niekomu vynadal. To bola jeho ďalšia vzácna vlastnosť,“ dodal Milan Černák.

Ich poslednou spoluprácou bola (ako inak) športová reportáž z Majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní v roku 1966. Potom sa už Ptáček venoval televíznym projektom. Svojej práci ostal verný dokonca aj v dôchodkovom veku. Mal ju jednoducho rád.

Zomrel 12. júla 2020 vo veku 95 rokov.

Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Best of DAFilms.sk 2025 Ivan Mistrík, Ivan Rajniak a Štefan Kvietik vo filme Medená veža (1970). Foto: archív SFÚ/Václav Polák

Špeciály DAFilms.sk: Best of 2025, Erik Panák aj Vojtěch Jasný

Aké nové kolekcie pripravil pre svojich divákov a diváčky portál DAFilms.sk? Programový blok In memoriam: Erik Panák pripomína predčasne zosnulého filmového producenta, ktorý zomrel v novembri vo veku 57 rokov. DAFilms.sk ponúka kolekciu jeho desiatich filmov, medzi ktorými sú Piargy (r, Ivo Trajkov, 2022), Fair Play (r. Andrea Sedláčková, 2014) či Jan Palach (r. Robert Sedláček, 2018). Kolekcia obsahuje tiež polohraný dokoument Čas grimás (r. Peter Dimitrov, 2011) a dokumentárne portréty Jiřího Suchého, Michaela Kocába aj historika Jána Mlynárika. Výber Filmové imaginácie Vojtěcha Jasného pripomína storočnicu od narodenia slávneho českého režiséra. DAFilms.sk ponúka jeho poviedkový film Touha (1959), snímku Až príde kocúr (1963) s Emíliou Vášáryovou a Janom Werichom aj titul Všetci dobrí rodáci (1968), po ktorom Jasný emigroval. Všetky tri filmy ocenili v Cannes. Kolekcia obsahuje aj snímky Prežil som svoju smrť (1960) a Dýmky (1966). Samostatnou kolekciou filmov oslavuje DAFilms.sk 25 rokov od vzniku Vyšehradského fondu. „Tento výber sleduje vývoj záujmov, estetiky a identity strednej Európy v rokoch 2000 až 2024. Začína veľkolepou freskou Karla Vachka, ktorá prekračuje žánrové hranice, pokračuje formálne odvážnymi experimentmi z Maďarska a Slovenska a zahŕňa významné portréty osobných a politických premien z Poľska. Filmový výber zároveň zdôrazňuje opakujúce sa témy, ktoré formovali región: boj za demokratické hodnoty, odolnosť komunít v...
Peter Mikulík počas skúšky hry Ideálny manžel (2003). Foto: SND/Jana Nemčoková

in memoriam Peter Mikulík (1941 – 2025)

Významný divadelný a televízny režisér, pedagóg a herec Peter Mikulík zomrel 13. decembra 2025 vo veku 84 rokov. V Slovenskom národnom divadle sa podpísal pod takmer stovku divadelných réžií. Režíroval tiež množstvo televíznych inscenácií. Bol dvorným režisérom dvojice Lasica a Satinský. „Odchádza rozhľadený a pokorný divadelník s citlivým humorom, ktorý vždy hľadal riešenia, nové možnosti, citlivo načúval a rozumel kolegom i študentom,“ reagovalo na jeho úmrtie Slovenské národné divadlo. Rodák z Trenčína sa dramatickému umeniu venoval od detstva. Už ako chlapec pôsobil v Detskej rozhlasovej dramatickej družine. Neskôr pomýšľal na herectvo, kvôli silnejším dioptriám ho však neprijali. A tak vyštudoval na Divadelnej fakulte bratislavskej VŠMU réžiu. Okrem toho však účinkoval v menších postavách na javisku, vo filme aj v televízii. Roky s Lasicom a Satinským Paralelne pôsobil v novozaloženom kabaretnom divadle Tatra revue, ktoré vzniklo v roku 1958. „V prostredí tanečnej sály so stolmi a stoličkami, po bokoch ktorej sa dalo chodiť, začala na zvýšenom pódiu svoju kariéru nielen humoristická dvojica Milan Lasica a Július Satinský, ale aj Peter Mikulík, ktorý bol režisérom týchto zväzáckych nedeľných Mládežníckych predpoludní. Ich princípom bola autorská improvizácia,“ napísala teatrologička Dagmar Podmaková v štúdii v časopise Slovenské divadlo. S Júliusom Satinským sa Mikulík zoznámil ešte počas Hviezdoslavových Kubínov ako tínedžer a neskôr sa tu obaja zoznámili aj s Milanom Lasicom. „So spolužiakom...
Otec Oscar Herečka Aňa Geislerová, producentka Veronika Paštéková a producent Anton Škreko. Foto: archív Veroniky Paštékovej

Kam dôjde Otec na ceste k Oscarom?

Slovenským kandidátom na Oscara v kategórii medzinárodných filmov je tento rok snímka Otec Terezy Nvotovej. To, či dostane šancu priblížiť sa k Oscarovi, sa dozvieme už 16. decembra, keď americká Akadémia filmových umení a vied zverejní takzvaný shortlist s pätnástkou predvybraných filmov. Z nich vzíde pätica nominovaných titulov. O tom, že Slovensko bude v oscarovom súboji zastupovať Otec, sa jeho tvorcovia dozvedeli v deň slovenskej premiéry filmu na festivale Cinematik 10. septembra. „Je to trochu nešťastné, lebo iné krajiny už pracovali na kampani. Tá pozostáva zo zabezpečenia PR agentúry v Amerike – my máme aj európsku agentúru a tiež agentúry na sociálne siete. Vzhľadom na krátkosť času bolo ťažké zabezpečiť skúsené, ale zároveň cenovo dostupné agentúry,“ vysvetľuje pre filmsk.sk producentka Otca Veronika Paštéková zo spoločnosti DANAE Production. Kvituje, že tvorcom vyšiel v ústrety Audiovizuálny fond a promptne hodnotil ich žiadosť o podporu reprezentácie Slovenska v súvislosti s domácou oscarovou nomináciou. „Inak by sme museli čakať na výsledky až niekedy do decembra,“ hovorí Paštéková a dodáva, že na prezentáciu filmu v zahraničí v súvislosti s Oscarmi zohnali financie aj z ďalších súkromných zdrojov a tiež ich podporila televízia Joj. Rady od skúsených kolegov O kampani sa tvorcovia radili aj s kolegami zo zahraničia. „Vo chvíli, keď sme sa dozvedeli o nominácii, radili sme sa s českým koprodukčným partnerom moloko film, s Jiřím Mádlom (ten sa vlani...
Zobraziť všetky články