Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran
Písmo: A- | A+

Kameraman Viliam Ptáček sa narodil pred 100 rokmi, 20. apríla 1925, v Pezinku.

Ako kameraman začínal v Spravodajskom filme v polovici minulého storočia, pracoval na rôznorodých dokumentačných šotoch, spracúval témy pre Poľnohospodársky mesačník či kinožurnál Týždeň vo filme. „S Vilkom (tak sme ho všetci familiárne nazývali) sme nastúpili do Spravodajského filmu v približne rovnakom čase, na začiatku päťdesiatych rokov. V našich začiatkoch sme sa veľmi pracovne nestýkali. Vtedy totiž platila (dobrá) prax, že začínajúci kameraman nakrúcal so skúseným režisérom a režisér začiatočník s ostrieľaným kameramanom,“ spomína pre Film.sk režisér a Ptáčkov spolupracovník Milan Černák.

Ptáček spolupracoval napríklad s režisérmi ako Ján Lacko (Krompachy, Pionieri, oba 1951) či Martin Hollý (Odmäk, 1964). Aj v týchto počinoch sa sústredil na dokumentáciu krásnej domácej prírody. S Ladislavom Kudelkom nakrútil snímky Hostia najmilší… (1955), Spomienka na Rysy (1961), Dnešok slovenského filmu (1962), Chlapi z Gaderskej doliny (1963), Kam nechodil inšpektor (1964), či Vody podzemia (1966), s Otakarom Krivánkom filmy Tma a ticho (1960) alebo Do nových škôl (1961), so Štefanom Uhrom Stredoeurópsky pohár 1955 (1955) a s Ctiborom Kováčom spolupracoval na dlhometrážnom filme Nikdy viac (1958).

S Milanom Černákom nakrútil Ptáček krátkometrážne snímky ako Majstri zimných športov (1955), Pohár národov (1960), Cyklistický maratón (1964) či Ostrov pod vodou (1965). Zaznamenával aj významné športové podujatia ako cyklistické maratóny a rôzne futbalové zápasy. „Moje prvé záznamy o spolupráci s Vilkom sú zo začiatku roka 1952 a všetky sa týkajú športových reportáží: lyžiarske preteky, krasokorčuľovanie, hokej.. Vilko ako kameraman bol vždy veľmi pohotový, čo je u spravodajcu neoceniteľné. Vedel sa v situácii orientovať, vystihnúť dôležitý okamih a pohotovo ho zaznamenať,“ spomína Milan Černák, ktorý sa podľa svojich slov mohol na Ptáčka vždy spoľahnúť. „Vilko bol vždy usmiaty. Nepamätám sa, že by niekedy stratil nervy, bol nevľúdny či, nebodaj, niekomu vynadal. To bola jeho ďalšia vzácna vlastnosť,“ dodal Milan Černák.

Ich poslednou spoluprácou bola (ako inak) športová reportáž z Majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní v roku 1966. Potom sa už Ptáček venoval televíznym projektom. Svojej práci ostal verný dokonca aj v dôchodkovom veku. Mal ju jednoducho rád.

Zomrel 12. júla 2020 vo veku 95 rokov.

Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Beštia Bebjak Záber z filmu Beštia. Foto: DNA Production/Nataša Bošková

Bebjakova Beštia podľa Dominika Dána má prvú ukážku

Po vyhlásení amnestie v roku 1990 sa dostalo na slobodu aj mnoho nebezpečných zločincov. Začínajúcemu bratislavskému detektívovi Richardovi Krauzovi vtedy pridelili prípad sériového vraha žien. Tiahla sa za ním krvavá stopa polovicou Európy a nedokázali ho odhaliť žiadne bežne využívané metódy. Režisér Peter Bebjak pripravuje detektívny triler podľa jednej z najpredávanejších kníh Dominika Dána Beštia. Do kín príde už začiatkom budúceho roka. Tomáš Maštalír (Burger), Martin Klinčúch (Krauz), Michal Kubovčík (Hanzel) a Braňo Bystriansky (Váňa) spolu s Alexandrom Bártom (Mayor) a Jánom Jackuliakom (súdny lekár Lengyel) stvárňujú vo filme Beštia tím, ktorý sa snaží odhaliť páchateľa série vrážd. Prípad na začiatku vyzerá takmer beznádejne. Páchateľ totiž nezanecháva žiadne odtlačky prstov. Nič, na základe čoho, by bolo možné zistiť, o koho ide. Vyšetrovatelia vedia, čo spája jednotlivé miesta činu, ale dostupné kriminalistické metódy nestačia na to, aby vraha usvedčili. Vtedy prichádzajú na scénu vedci a analýza DNA. Metóda, ktorú slovenskí kriminalisti nikdy dovtedy nepoužili. https://youtu.be/ZzOrfU6evL0?si=Q6NlQR6hRMzUBcSl „Atmosféru začiatku deväťdesiatych rokov sa nám podarilo preniesť na obraz presne tak, ako si ju časť spoločnosti pamätá z mladosti a ako je stvárnená v knihách Dominika Dána,“ povedal producent DNA Production Rasťo Šesták. „A rovnako ako v knihách, ani film Beštia nie je príbehom vraha. Je o tom, ako ho veľký tím vyšetrovateľov s pomocou vedcov – a v tom čase...
Vincent Šikula. Foto: Archív Veroniky Šikulovej

Vincent Šikula

Aj vo filmových scenároch Vincenta Šikulu cítiť typický šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti. Keď spisovateľ napíše do knižky dialóg, v uvádzacej vete môže dovysvetľovať, čo práve daná osoba robí alebo ako sa tvári. Vo filme to však nejde. Vo filme všetko v obraze hrá a herec môže zakaždým vykrútiť nos alebo mávnuť rukou inak, než si predstavoval autor filmového scenára. Z vlastnej skúsenosti sa takto zamýšľal nad rozdielmi v prístupoch k literárnej tvorbe Vincent Šikula. Jeden z najobľúbenejších autorov v slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi. Na dôležité si aj tak spomenie Do filmovej tvorby vstúpil ako scenárista a autor predlôh koncom šesťdesiatych rokov. Po učiteľovaní v Modre na hudobnej škole a po redakčnom pôsobení v časopise Romboid začal vtedy pracovať ako interný dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Bola to možnosť preniesť sa s knižnými príbehmi na plátno a oddať sa scenáristickej práci, ktorá im vdýchne taký vzletný obraz a zvuk, aký mu samy ponúkajú – plný vôní, pachov, dráždivých momentov i každodenných, neraz tvrdých situácií, v akých sa ocitajú obyčajní, jednoduchí ľudia. Medzi nich Vincent Šikula rád chodieval. Pri tvorbe čerpal z vlastnej minulosti, z prostredia dediny a mestečka, kde vyrastal a žil, zo skúseností v detstve i neskôr v dospelosti, keď už bol otcom...
BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
Zobraziť všetky články