Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran
Písmo: A- | A+

Kameraman Viliam Ptáček sa narodil pred 100 rokmi, 20. apríla 1925, v Pezinku.

Ako kameraman začínal v Spravodajskom filme v polovici minulého storočia, pracoval na rôznorodých dokumentačných šotoch, spracúval témy pre Poľnohospodársky mesačník či kinožurnál Týždeň vo filme. „S Vilkom (tak sme ho všetci familiárne nazývali) sme nastúpili do Spravodajského filmu v približne rovnakom čase, na začiatku päťdesiatych rokov. V našich začiatkoch sme sa veľmi pracovne nestýkali. Vtedy totiž platila (dobrá) prax, že začínajúci kameraman nakrúcal so skúseným režisérom a režisér začiatočník s ostrieľaným kameramanom,“ spomína pre Film.sk režisér a Ptáčkov spolupracovník Milan Černák.

Ptáček spolupracoval napríklad s režisérmi ako Ján Lacko (Krompachy, Pionieri, oba 1951) či Martin Hollý (Odmäk, 1964). Aj v týchto počinoch sa sústredil na dokumentáciu krásnej domácej prírody. S Ladislavom Kudelkom nakrútil snímky Hostia najmilší… (1955), Spomienka na Rysy (1961), Dnešok slovenského filmu (1962), Chlapi z Gaderskej doliny (1963), Kam nechodil inšpektor (1964), či Vody podzemia (1966), s Otakarom Krivánkom filmy Tma a ticho (1960) alebo Do nových škôl (1961), so Štefanom Uhrom Stredoeurópsky pohár 1955 (1955) a s Ctiborom Kováčom spolupracoval na dlhometrážnom filme Nikdy viac (1958).

S Milanom Černákom nakrútil Ptáček krátkometrážne snímky ako Majstri zimných športov (1955), Pohár národov (1960), Cyklistický maratón (1964) či Ostrov pod vodou (1965). Zaznamenával aj významné športové podujatia ako cyklistické maratóny a rôzne futbalové zápasy. „Moje prvé záznamy o spolupráci s Vilkom sú zo začiatku roka 1952 a všetky sa týkajú športových reportáží: lyžiarske preteky, krasokorčuľovanie, hokej.. Vilko ako kameraman bol vždy veľmi pohotový, čo je u spravodajcu neoceniteľné. Vedel sa v situácii orientovať, vystihnúť dôležitý okamih a pohotovo ho zaznamenať,“ spomína Milan Černák, ktorý sa podľa svojich slov mohol na Ptáčka vždy spoľahnúť. „Vilko bol vždy usmiaty. Nepamätám sa, že by niekedy stratil nervy, bol nevľúdny či, nebodaj, niekomu vynadal. To bola jeho ďalšia vzácna vlastnosť,“ dodal Milan Černák.

Ich poslednou spoluprácou bola (ako inak) športová reportáž z Majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní v roku 1966. Potom sa už Ptáček venoval televíznym projektom. Svojej práci ostal verný dokonca aj v dôchodkovom veku. Mal ju jednoducho rád.

Zomrel 12. júla 2020 vo veku 95 rokov.

Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Kým hory horia voda stúpa Záber z filmu Pozdravy z Rodosu. Foto: Film Expanded

Kým hory horia, voda stúpa

Pod názvom Kým hory horia, voda stúpa – krátke filmy o klíme prichádzajú do distribúcie dve snímky dvoch renomovaných slovenských dokumentaristov. Pozdravy z Rodosu Viery Čákanyovej a Zakorenení vo vode Tomáša Krupu uvidia diváci v slovenských kinách od 20. augusta. „Kým jeden ostrov horí, druhý mizne pod vodou. Dvojica krátkych dokumentov ponúka kontrastné pohľady na klimatickú krízu – od turistov, ktorí si uprostred ničivých požiarov nerušene užívajú dovolenkový raj (Pozdravy z Rodosu), až po muža, núteného rozlúčiť sa s ostrovom, ktorý bol domovom jeho rodiny takmer dvesto rokov (Zakorenení vo vode). Filmy spája otázka, ako dlho ešte dokážeme prehliadať svet, ktorý sa nenávratne mení,“ uvádza spoločná distribučná synopsa snímok združených pod názvom Kým hory horia, voda stúpa. Pozdravy z Rodosu Pozdravy z Rodosu mali premiéru na MFF v Rotterdame. Čákanyová v nich ironicky a s využitím gýča odhaľuje náš talent ignorovať krízy. „Cez audiovizuálnu skratku vyjadruje angažovaný postoj k téme klimatických zmien, ktoré stále viac ohrozujú náš spôsob života. Film formálne hravým spôsobom ukazuje následky obrovských požiarov na gréckom ostrove Rodos v lete 2023 a ignorovanie alebo zľahčovanie problému dovolenkujúcimi turistami ako aj ziskuchtivými pracovníkmi cestovných kancelárií. Napodobňuje pritom amatérske dovolenkové videá a pohľadnice,“ charakterizovali snímku tvorcovia v projekte pre Audiovizuálny fondu, ktorý ju podporil. Producentami filmu sú Matej...
4 živly 2026 Premietanie v amfiteátri v Banskej Štiavnici. Foto: 4 živly/Daniel Dluhý

ohlasy 28. 4 živly

Koniec prvého augustového týždňa už pravidelne pre mnohých z nás znamená filmový maratón prepojený s diskusiami a koncertmi v pôvabnom prostredí Banskej Štiavnice. Podobne ako pri festivale Pohoda, aj tu si mnohí kupujú akreditáciu, respektíve vstupenku, prakticky hneď, ako je to možné. V tom čase je zvyčajne známa iba ústredná téma festivalu a netuší sa, aké filmy, hostia či inšpirácie sa pod ňou budú skrývať. V poradí už 28. ročník festivalu 4 živly sa tento rok konal od 6. do 9. augusta 2026 a niesol sa v znamení témy Generácie. Festival tento rok poznačilo aj nepriaznivé krátenie finančných prostriedkov. Organizátori boli tak nútení skrátiť program o jeden deň. Našťastie sa to na kvalite podujatia nijako nepodpísalo a 4 živly opäť ponúkli premyslenú dramaturgiu a výnimočnú atmosféru, pre ktorú sa do Banskej Štiavnice každoročne vracajú stovky návštevníkov. Na cestovanie som si vybrala asi ten najhorší možný čas. Aktuálne totiž už neexistuje priame spojenie medzi Bratislavou a Banskou Štiavnicou. Prestupovala som v štyridsaťstupňových teplotách v Žiari nad Hronom okolo obeda. Teplo telo totálne vyšťavilo, a tak som prvý film festivalu vynechala a na amfiteáter som už nedokráčala. Návrat do deväťdesiatych rokov V piatok som začala svoj filmový program zhurta a poriadnou „náložou“. Chorvátsky dokumentárny film Vtedy za mlada (2020) je osobnou výpoveďou režiséra Ivana Ramljaka a jeho...
Zobraziť všetky články