Fotografia z filmu Brutalista Pár pekných filmov
Písmo: A- | A+

Réžia: Brady Corbet
Scenár: Brady Corbet, Mona Fastvold
Kamera: Lol Crawley
Hudba: Daniel Blumberg
Hrajú: Adrien Brody, Felicity Jones, Guy Pearce, Joe Alwyn, Raffey Cassidy, Isaach De Bankolé, Jonathan Hyde, Emma Laird, Stacy Martin, Alessandro Nivola

László Tóth býval architektom európskeho mena, než sa kvôli svojmu židovskému pôvodu stal v koncentračnom tábore obyčajným číslom a odsúdencom na smrť. Podarilo sa mu prežiť vojnu, ale hneď po nej opustil zranenú Európu, aby zabudol. Ako mnohí iní sa pokúsil o reštart v tieni Sochy slobody, aby zistil, že jeho povesť výnimočného architekta zostala doma v Budapešti a že povestný americký sen nie je zaručený pre každého. Situácia sa začne skutočne otáčať, keď László stretne svojho mecenáša, ktorý vidí jeho potenciál a začne ho veľkoryso podporovať. Vtedy sa László rozbehne. Všetko svoje umenie a talent, ako aj traumy z minulosti a vnútorných démonov vloží do štruktúry, ktorá mu zaručí nesmrteľnosť. Ale len ak sa mu ju podarí dokončiť, ak behom realizácie nezničí seba a všetkých okolo seba.
Architekt László Tóth je fiktívna postava a podľa režiséra Bradyho Corbeta je akousi syntézou tvorcov, ktorí v povojnovom svete svojimi mimoriadnymi víziami natoľko predbehli svoju dobu, že skôr bojovali, než tvorili.
Film získal na MFF Benátky Strieborného leva za najlepšiu réžiu a Cenu FIPRESCI a má sedem nominácií na Zlatý glóbus.

Žáner: dráma
Dĺžka: 215 min.
Jazyková verzia: anglicky s českými titulkami
Odporúčaná prístupnosť: nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov
Obsahové deskriptory: sex, závislosť
Distribútor: CinemArt SK
Premiéra: 23. 1. 2025

Foto: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články