Film Večný svit nepoškvrnenej mysle sa mi zakaždým spája s jedinečnou príležitosťou bezpečne sa pri jeho sledovaní odovzdať prežívaniu smútku a strachu z osamelosti. Žiaľ je dôležitá emócia, no väčšinou sa ho prvotne snažíme zbaviť, aby sme ho nemuseli pridlho cítiť. Bojíme sa, že sa stane neúnosným.  Večný svit Charlieho Kaufmana svojou ľahkosťou a spôsobom, akým narába s tenkou líniou medzi komickým odstupom a zaplavením, hovorí o hlbokej frustrácii, bezradnosti, a zúfalstve v boji s hrozbou prázdnoty a neutíchajúcej bolesti.  Každú bolesť prirodzene vnímame ako ohrozujúcu. Je to inštinkt, dôležitý životný signál, bolesti sa spontánne snažíme vyhnúť. Nielen v mojej terapeutickej praxi, ale aj sama pred sebou si však často musím znovu a znovu nahlas opakovať, že dotýkať sa smútku, pripustiť jeho dôležitosť a nenahraditeľnosť, prijať celú jeho hĺbku a uvedomiť si, ako veľmi nás napriek bolesti chráni a umožňuje nám v ťažkých chvíľach niečo cítiť, je jediný spôsob, ako sa z neho bezpečne a trvalo vynoriť. Vystaviť sa mu prináša nádej, ostať v znecitlivení ho paradoxne prehlbuje. Večný svit nepoškvrnenej mysle. Foto: Cinemax V duchu filozofického základu gestalt terapie, ktorej sa venujem, je podmienkou asimilácie, prispôsobenia sa, aj nevyhnutná deštrukcia. Cez konflikt medzi rozumovým prijatím straty a spomienkami sa prenesieme jedine odsmútením. Kaufman sa pohráva s možnosťou postaviť sa deštrukcii spomienok na odpor, no jeho hrdinovia pri...