Film Večný svit nepoškvrnenej mysle sa mi zakaždým spája s jedinečnou príležitosťou bezpečne sa pri jeho sledovaní odovzdať prežívaniu smútku a strachu z osamelosti. Žiaľ je dôležitá emócia, no väčšinou sa ho prvotne snažíme zbaviť, aby sme ho nemuseli pridlho cítiť. Bojíme sa, že sa stane neúnosným. 

Večný svit Charlieho Kaufmana svojou ľahkosťou a spôsobom, akým narába s tenkou líniou medzi komickým odstupom a zaplavením, hovorí o hlbokej frustrácii, bezradnosti, a zúfalstve v boji s hrozbou prázdnoty a neutíchajúcej bolesti. 

Každú bolesť prirodzene vnímame ako ohrozujúcu. Je to inštinkt, dôležitý životný signál, bolesti sa spontánne snažíme vyhnúť. Nielen v mojej terapeutickej praxi, ale aj sama pred sebou si však často musím znovu a znovu nahlas opakovať, že dotýkať sa smútku, pripustiť jeho dôležitosť a nenahraditeľnosť, prijať celú jeho hĺbku a uvedomiť si, ako veľmi nás napriek bolesti chráni a umožňuje nám v ťažkých chvíľach niečo cítiť, je jediný spôsob, ako sa z neho bezpečne a trvalo vynoriť. Vystaviť sa mu prináša nádej, ostať v znecitlivení ho paradoxne prehlbuje.

V duchu filozofického základu gestalt terapie, ktorej sa venujem, je podmienkou asimilácie, prispôsobenia sa, aj nevyhnutná deštrukcia. Cez konflikt medzi rozumovým prijatím straty a spomienkami sa prenesieme jedine odsmútením. Kaufman sa pohráva s možnosťou postaviť sa deštrukcii spomienok na odpor, no jeho hrdinovia pri ich opakovanom prežívaní narážajú na uvedomenie, že od nich predsa len musia celkom upustiť, aby sa ich vzťah mohol začať nanovo. Čím skôr sa bolesť uvoľní, tým skôr sa oslobodíme od utrpenia. Staré spomienky sa musia zničiť, aby sa vytvorilo čokoľvek nové, strata je nenávratná, ale neznamená obávanú prázdnotu, z ktorej nič nevzíde.