Odpovedať na otázku, aký je podľa mňa najlepší slovenský film, filmom Obrazy starého sveta znie trochu ako Hviezdoslavovo víťazstvo v ankete o najvýznamnejšieho slovenského spisovateľa. Číta ho skutočne len pár ľudí, ale patrí sa to. Lenže film Obrazy starého sveta som naozaj videl nespočetne veľakrát. Dlho to bol môj comfort movie, keď mi bolo „blbě“ na svete. Ľudia z hôr sú trochu iní než my z nížin, hovorí Dušan Hanák v jednom z neskorších rozhovorov. Vidí v nich vnútorne slobodnejších ľudí, ktorí majú blízko k univerzálnej ľudskosti. Starý muž v klobúku vo filme Obrazy starého sveta režiséra Dušana Hanáka. Foto: SFÚ/ Vladimír Vavrek Neprosia systém o pomoc Film vznikol v roku 1972, inšpirovaný fotografickými cyklami Martina Martinčeka. Istou prípravou na Obrazy boli už Hanákove krátke filmy Omša a Zanechať stopu, v ktorých sa takisto sústreďoval na starých ľudí žijúcich na okraji. Normalizátori filmu vyčítali „estetiku škaredosti“. Totalitnému režimu nevyhovovalo zobrazenie ľudí žijúcich v biede, o ktorých sa nedokázal postarať. Keď sa režiséra pýtali, prečo je vo filme toľko škaredých ľudí, Hanák sa pýtal, ktorý z nich je škaredý. Hanák ich však nezobrazuje ako ľudí, ktorí prosia systém o pomoc. Práve naopak, všade vo filme cítiť ich dôstojnosť, humor a vnútornú...