Odpovedať na otázku, aký je podľa mňa najlepší slovenský film, filmom Obrazy starého sveta znie trochu ako Hviezdoslavovo víťazstvo v ankete o najvýznamnejšieho slovenského spisovateľa. Číta ho skutočne len pár ľudí, ale patrí sa to.
Lenže film Obrazy starého sveta som naozaj videl nespočetne veľakrát. Dlho to bol môj comfort movie, keď mi bolo „blbě“ na svete.
Ľudia z hôr sú trochu iní než my z nížin, hovorí Dušan Hanák v jednom z neskorších rozhovorov. Vidí v nich vnútorne slobodnejších ľudí, ktorí majú blízko k univerzálnej ľudskosti.
Neprosia systém o pomoc
Film vznikol v roku 1972, inšpirovaný fotografickými cyklami Martina Martinčeka. Istou prípravou na Obrazy boli už Hanákove krátke filmy Omša a Zanechať stopu, v ktorých sa takisto sústreďoval na starých ľudí žijúcich na okraji.
Normalizátori filmu vyčítali „estetiku škaredosti“. Totalitnému režimu nevyhovovalo zobrazenie ľudí žijúcich v biede, o ktorých sa nedokázal postarať. Keď sa režiséra pýtali, prečo je vo filme toľko škaredých ľudí, Hanák sa pýtal, ktorý z nich je škaredý. Hanák ich však nezobrazuje ako ľudí, ktorí prosia systém o pomoc. Práve naopak, všade vo filme cítiť ich dôstojnosť, humor a vnútornú slobodu. Dozvedáme sa od neho, že po dvoch rokoch, ktoré film strávil v trezore, dostal ponuku od šéfa normalizačnej dramaturgie, aby do Obrazov starého sveta dotočil aj „typických dôchodcov“, ktorí sú radi, že žijú v starobincoch. Hanák to odmietol.
Obrazy starého sveta pritom nie sú politickým filmom v bežnom zmysle slova. Hanák ich charakterizoval ako variácie na jednu tému: na človeka stotožneného so svojím osudom, ktorý sa nevzdialil sám sebe.
„Tak ma dajte do kina, aby to bolo smiešno. Keď je to smiešno, to zaujíma človeka,“ hovorí Adam Kura, jedna z desiatich postáv filmu.
Prirodzený rešpekt
Filmová poézia filmu Obrazy starého sveta je nespochybniteľná. Nevzniká zo vznešených slov. Je to poézia každodennosti, civilnosti a trpkého humoru. Vzniká z autentických replík protagonistov, ale aj z Hanákovho presného výberu a skladania obrazov. „Človek vydrží viac ako hovädo,“ skonštatuje muž, ktorý dvadsaťpäť rokov žije bez nôh a dom si postavil posediačky.
Smrť je jednou z postáv filmu. Poletuje nad ním. Títo ľudia sú na sklonku života, hovoria o bolesti, samote a umieraní, no rovnako prirodzene aj žartujú, spievajú a snívajú. Hanák dáva vedľa racionálneho sveta rovnaký priestor iracionálnemu. Ako hovorí, keby sa nám nesnívalo, neexistovala by poézia.
Obľúbenou časťou je anketa. Hanák sa protagonistov pýta, čo má v živote najväčšiu cenu. Niečo podobné poznáme z dokumentov Krzysztofa Kieślowského: jednoduchá otázka, pred ktorou zrazu zostane bezradný každý človek.
„Ujko, čo má v živote najväčšiu cenu?“
„Ja neviem.“
Hanák pritom k svojim postavám pristupuje s úctou a prirodzeným rešpektom. Nefetišizuje ich odlišnosť, neposmieva sa im a vyhýba sa sentimentu.
A tá hudba! Koľkokrát som si pospevoval: Išlo dievča po vodu.., alebo Jakože ja pôjdem k neznámej či Búvajže mi, búvaj? A potom kombinácia Händel a úžasný Jozef Malovec. To všetko spolu s úžasnými filmovými obrazmi.
Nikam nezmizli
Ja sám neviem, kde presne sa ma tento film už celé roky dotýka. Veľkých slov ako univerzálnosť a nadčasovosť sa štítim. Povedať však, že ide iba o portréty ľudí z minulého, „starého“ sveta, je nesprávne. Sociálne vylúčenie, samota, alkoholizmus, nedostupnosť pitnej vody, viera ani dobrovoľný únik na okraj spoločnosti nikam nezmizli.
Pred pár dňami som sa dozvedel o človeku, ktorý žije na Myjave v maringotke a celý rok chová a pasie kozy, podobne ako jeden z Hanákových protagonistov. Dôkazom životnosti tohto autorského prístupu je pre mňa aj Miro Remo a jeho film Raději zešílet v divočině. Remo je podľa mňa pokračovateľom Hanákovho odkazu, nie jeho kópiou.
Formálne, teda výstavbou filmu zo sekvencií fotografií, môžu Obrazy starého sveta pripomenúť súčasný film Ještě nejsem, kým chci být, ktorý takisto pracuje s fotografickým materiálom a portrétom života na okraji.
Dušan Hanák chcel nakrútiť film ako poctu človeku. A podľa mňa sa mu to podarilo.
