Fotografia z filmu Náhodou som napísala knihu
Písmo: A- | A+

Réžia: Nóra Lakos
Scenár: Nóra Lakos
Kamera: Dániel Reich, Dániel Bálint
Hudba: Jacob Meijer, Alexander Reumers
Hrajú: Villő Demeter, László Mátray, Vivien Rujder, Réka Tenki, Kati Zsurzs, Rozi Lovas, Zoltán Mucsi, Hárs Bonca

Nininým najväčším snom je stať sa spisovateľkou – svoju kreativitu zdedila po otcovi, ktorý je režisérom animovaných filmov. Jej každodenný život narúša jej nešikovný mladší brat, ktorý sa venuje kúzlam, a keďže ich mama zomrela veľmi skoro, jediným ženským vzorom v rodine je jej trochu strnulá teta. Keď do života jej otca vstúpi nová láska, Nina sa rozhodne spracovať stratu svojej mamy pomocou písania, inšpirovaná radami bohémskej spisovateľky zo susedstva, a tým si otvorí srdce pre nového člena rodiny aj svoju prvú lásku.
Film získal Grand Prix na Medzinárodnom festivale filmov pre deti v Montreale.

Žáner: rodinný
Dĺžka: 98 min.
Jazyková verzia: maďarsky so slovenskými titulkami
Odporúčaná prístupnosť: nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov
Distribútor: Vertigo Distribution
Premiéra: 17. 4. 2025

Foto: Vertigo Distribution

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Fotografia z filmu Parthenope

CED Slovensko informuje: Minifestival európskeho filmu 2025

V dňoch 12. – 14. mája sa v sieti kín CINEMAX uskutoční ďalší ročník Minifestivalu európskeho filmu 5x5. Päť oceňovaných európskych filmov, podporených z programu Kreatívna Európa – MEDIA a uvedených na festivaloch ako Cannes či Karlove Vary, premietneme v piatich slovenských mestách: v Bratislave, Košiciach, Prešove, Banskej Bystrici a v Žiline. Hlavným organizátorom prehliadky je Creative Europe Desk Slovensko, spoluorganizátormi Európsky parlament – Kancelária Európskeho parlamentu na Slovensku a CINEMAX. Vstup na všetky predstavenia je zadarmo Minifestival európskeho filmu 5x5 – filmy:    Emilia Pérez (r. Jacques Audiard, Francúzsko/Belgicko, 2024, 130 min.)Rita je právnička, ktorá vie, ako ohýbať zákon v prospech tých najmocnejších – aj keď ju to stojí vlastné svedomie. No práve v okamihu, keď už sama nevie, na akej strane stojí, prichádza ponuka, aká sa neodmieta. Nebezpečný narkobarón Manitas ju poverí misiou, akú nečakala: pomôcť mu definitívne zmiznúť z podsvetia a zároveň sa konečne stať sebou samým. Ženou. Prečítajte si recenziu na film Emilia Pérez. Vlny (r. Jiří Mádl, Česko/Slovensko, 2024, 130 min,)Kompromitujúca nahrávka, ktorá môže zmeniť dejiny. Mladý redaktor Tomáš prichádza do legendárnej redakcie Československého rozhlasu, kde sa slovo ešte stále vysiela slobodne – aj za cenu veľkého rizika. V čase, keď štátna moc sleduje každý krok novinárov a tlak tajných služieb silnie, stojí Tomáš...
Ivan Puťora. Foto: Miro Nôta

Ivan Puťora

V čase svojho vzniku rozčeril dokumentárny film Jánošík ’21 (r. Ivan Rumanovský, 1971) hladinu vôd prinajmenšom slovenskej kinematografie. Normalizácia sa už presadzovala plnou parou a unikátny televízny dokument rozprával príbeh o nájdení a záchrane prvého kompletného slovenského celovečerného – ešte nemého – filmu Jánošík (r. Jaroslav Siakeľ, 1921), ktorý bratia Siakeľovci nakrútili za americké (!) peniaze. Pod dokument sa ako kameraman podpísal Ivan Puťora. Bývalý kolibský kameraman a autor niekoľkých vynálezov oslávil 22. apríla okrúhle jubileum – deväťdesiate narodeniny. V toku času sa v našich zemepisných šírkach na meno Ivan Puťora pozabudlo. Nezabudla však Asociácia slovenských kameramanov, ktorá mu udelila za celoživotné dielo a cenný prínos do technologického rozvoja kameramanskej profesie cenu Kamera 2017. Na jeho tvorivosť nezabudla ani výtvarná scéna, na prelome rokov 2022/2023 mal výstavu veľkoplošných akrylov v piešťanskej Galérii Domu umenia. „Detstvo som prežil na východnom Slovensku, ale chcel som sa dostať k filmu,“ spomínal v rozhovore pre Film.sk. Koníčky rodáka z Užhorodu – vtedy súčasti Československa –, ktorý vyrastal v Trebišove, boli z trochu iného súdka: odmalička rád maľoval a fotografoval. Mimochodom, už ako chlapec prispieval ilustráciami do miestnych trebišovských novín. Mal osemnásť, keď ho prijali ako adepta strihu do Štúdia populárno-vedeckého a náučného filmu v Bratislave, o rok neskôr už pracoval v Štúdiu umeleckých filmov ako asistent kamery a ostrič. „Jedného dňa ma pridelili k výrobe...
Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran

Viliam Ptáček

Kameraman Viliam Ptáček sa narodil pred 100 rokmi, 20. apríla 1925, v Pezinku. Ako kameraman začínal v Spravodajskom filme v polovici minulého storočia, pracoval na rôznorodých dokumentačných šotoch, spracúval témy pre Poľnohospodársky mesačník či kinožurnál Týždeň vo filme. „S Vilkom (tak sme ho všetci familiárne nazývali) sme nastúpili do Spravodajského filmu v približne rovnakom čase, na začiatku päťdesiatych rokov. V našich začiatkoch sme sa veľmi pracovne nestýkali. Vtedy totiž platila (dobrá) prax, že začínajúci kameraman nakrúcal so skúseným režisérom a režisér začiatočník s ostrieľaným kameramanom,“ spomína pre Film.sk režisér a Ptáčkov spolupracovník Milan Černák. Ptáček spolupracoval napríklad s režisérmi ako Ján Lacko (Krompachy, Pionieri, oba 1951) či Martin Hollý (Odmäk, 1964). Aj v týchto počinoch sa sústredil na dokumentáciu krásnej domácej prírody. S Ladislavom Kudelkom nakrútil snímky Hostia najmilší... (1955), Spomienka na Rysy (1961), Dnešok slovenského filmu (1962), Chlapi z Gaderskej doliny (1963), Kam nechodil inšpektor (1964), či Vody podzemia (1966), s Otakarom Krivánkom filmy Tma a ticho (1960) alebo Do nových škôl (1961), so Štefanom Uhrom Stredoeurópsky pohár 1955 (1955) a s Ctiborom Kováčom spolupracoval na dlhometrážnom filme Nikdy viac (1958). S Milanom Černákom nakrútil Ptáček krátkometrážne snímky ako Majstri zimných športov (1955), Pohár národov (1960), Cyklistický maratón (1964) či Ostrov pod vodou (1965). Zaznamenával aj významné športové podujatia ako cyklistické maratóny...
Zobraziť všetky články