Inde a inokedy, nová senzibilita

Kľúčové pohyby: prikradnúť sa, vpadnúť. A sú tajuplné. Nie je to len opätovné a necitlivé prenikanie lúpežnej bandy do hrobiek, ich vpád do posmrtného (ne)pokoja, ale aj vlom čohosi, čo je iné, inde a inokedy – komatickej, temnej výplne – do vzduchu a hmoty, do tela hlavnej postavy, do Arthura, ktorý je tu a teraz, v istom čase, na konkrétnom mieste. Štvaný jasnovidením zobúdza sa v zaľudnenom kupé. Biela košeľa, starší krémový oblek, čierne topánky. Cigaretu si neskôr pripaľuje horákom na plynovej fľaši, jediným zdrojom tepla v jeho komôrke pod múrmi. Snaží sa znovu zaspať, celkom uzimený a rozkašľaný.

(…) Ráno ho do rovnakého sveta zbuntoší zbožná žena s termoskou. Italia, služobnica v starobylom, ale núdznom, poloopustenom sídle u signory Flory – tú Arthurov nečakaný príchod náhle vytrhol z apatie, naplnil nádejou. „Už si ju našiel?“ znie bazálna otázka.

Číhajúca chiméra uvoľňuje bytie postáv, robí ho pružným, až sa zdá, že napokon zvirtuálňuje časopriestor, derivuje mizanscénu. Vedie nimi, visí v nich, udeľuje im netypické vlastnosti. Dovoľuje subtílne znásobovanie sa odrážaním. Kolísanie a inverzie. Rovnobežnosť s iným, inde a inokedy. Vyparovanie sa do iného, inde a inokedy. Predlžuje Arthurovu schopnosť vidieť. Omína ako magneticky nabitá, žiarivobiela, červia, skrytá a sklovitá (para- i supra-)diera.

Signora Flora sa o Italii vyjadruje útrpne, zlorečiac: rada vraj počúva cudzie rozhovory, po taliansky je „impicciona“ a navyše aj „stonata“, teda hluchá, bez hudobného sluchu. Zrak, videnie či pohľady samotné tu sú, našťastie pre Italiu, dôležitejšie. Oblieka si kvetované vzory, má ich na svetri či na sukni, obdobné kvietky sú namaľované – a trhlinkami poprečiarkované, clivotou zvetrané a rozodrané – na stenách izieb, v ktorých slúži. Italia plus steny izieb, dvor a príroda, plus signora Flora sú pevná, a treba dodať, že výsostne pozemská, horizontálna, reťaz. Fungujú vo vzťahu zrkadlovej registrácie, ale i v posune: ako výsledok prekladu či interpretácie zároveň.

Arthur, tiež voľky-nevoľky orientovaný do blízkosti zrkadla (je však odlišne „osadené“ a „zašnurované“, tvorí vertikálny pomer), spočíva tak, akoby sa jeho pasivita a aktivita už nedali oddeliť. Je osudovo vyzývaný, aby prevrátil, prevážil svet, obrátil sa proti nemu a proti sebe. Proti svojej revenantskej podstate. Nie je niekým, kto prichádza po dlhej absencii, ale skôr tým, čo ustavične odchádza po prikrátkej prítomnosti.

(…) U Arthura doma sa Italia v rýchlosti rozhliada, skromný príbytok nazýva „rifugio“, pekným útulkom. Vonku si spomenie na miesto, kde sa narodila, na andiroby, žakarandy. Náhle ju rozveselí symetricky sa rozvetvujúci strom, pripomína jej človeka hlavou zasadeného do zeme. Hneď ukáže i na ďalší podobný. Arthur zostáva takmer bez reakcie.

Alice Rohrwacher zvoláva nevinnosť, oslavy, groteskné echo. Rozhovory nepravdepodobných duchov. Nespavosť očí. Sémantické závraty a odchýlky, ale aj zúfalý alebo existencialistický filter. Hrobky sú odhalené, svet nad nimi takisto: predovšetkým svet ako zábrana. Konvenčná geometria živého a neživého, telesného a beztelesného v kríze. Čas v jeho rúcajúcej sa logike. Obnažené sú pasce, od ktorých si treba očistiť dušu. (Pozoruhodné by mohlo byť hľadanie spoločných motívov medzi Arthurom, sartrovsky scudzovaným (zhnusovaným?), decentralizovaným, chorým na smrť(?) a Lazzarom, Lazárom, šťastným, vzkrieseným z predošlého filmu. I ďalšie hľadanie stykov a rozdielov pri trieštení, pochybovaní o poriadku a o spoločnosti celkovo.)

Súvzťažnosti nekončia. Nevedno, kde majú koniec. Nevedno, či sa Arthur inšpiroval Italiou. Dva konce paličky má totiž „v hrsti“ – drží ich oboma rukami tesne pred sebou, tretí koniec mu ukazuje smer. Za ním pomaly kráča rojčivá banda, pred ním podzemné slnko. Postupuje vábený, láskaný a kým stále môže, hľadá, autentifikuje sa hľadaním. Telo, ktoré je. Tú, čo sa volá Benjamina.