recenzia Cukrkandl Tereza Ramba a Jiří Lábus vo filme Cukrkandl. Foto: Continental film

recenzia Cukrkandl

Sila prírody je všetko, čo máme

Dorota Hinštová

Písmo: A- | A+

Nový rodinný česko-slovenský film Pavla Jandourka pokračuje v českej rozprávkovej tradícii a snaží sa aktualizovať žáner. Sila prírody, sladkosť aj trpkosť ľudskej povahy ožívajú v tajomnej vile Kancnýřka v českých Luhačoviciach. Cukrkandl ukazuje, že tradičná rozprávka sa ešte dokáže vymaniť spod štedrovečerného stola a obstáť aj mimo sezóny.

Mestečko Medov má pod palcom továreň na sladkosti – Cukrkandl, ktorá okrem cukroviniek ukrýva aj monopol na morálku, pokrok či dobré mravy. Keď do mesta prichádza mladá a ambiciózna Anička Jesenská, na filmovom plátne sa rozohráva starý známy boj dobra a zla, prírody a človeka.

Jandourkov film od začiatku pracuje s rozprávkovým svetom plným estetických možností. Spletitá mozaika prostredí a charakterov ožíva a jednoduchou premisou odkrýva podstatu ľudského ja. Peruánsky prales uväznený v skleníku záhadného domu Mikuláša Kolovrata má silnú, ale ako to už s kúzlami býva, aj desivú moc. Listy tamojších stromov vedia liečiť, je tak iba na človeku, ako silu prírody využije.

Doba minulá ako exkurzia do detskej mysle

Cukrkandl sa odohráva v 19. storočí a publikum pozýva na vizuálne pôsobivú exkurziu do minulosti. Pracuje s výraznou výtvarnou stránkou, ktorá podporuje dobrodružný žáner. Divák môže počas približne dvoch hodín navštíviť prostredie továrne, vyskúšať si šaty vyššej spoločnosti, usadnúť do zubárskeho kresla, alebo sa stratiť v animácii. Tá vo filme efektne rozširuje rozprávkový svet peruánskych šamanov a nadprirodzených bytostí.

Jandourek skúsene plní zadanie rozprávkového formátu, pričom doň sebavedomo vkladá vlastné, originálne témy či pohľady na svet. Dramaturgická štruktúra dobového filmu sa drží zaužívaných a funkčných konvencií, nezabúda však aktualizovať dialóg, ktorý s divákom vedie. Svoju pozornosť upriamuje na Aničku, mladú zubárku, ktorá zdedí ordináciu po strýkovi. Film tak sleduje počiatky dejín stomatológie, pričom toto odvetvie odkrýva cez krehké prsty silnej Aničky, ktorá chce pomáhať najmä deťom.

Film spája súčasnú tému ženskej emancipácie s odvekým súbojom dobra a zla. Anička vyrába tajomnú mastičku – akési prvé anestetikum. Trhanie zubu odrazu nebolí a ľuďom, zvyknutým na bolesť, sú novoty podozrivé.

Pre svoje nenápadné posolstvo si Pavel Jandourek vyberá detskú perspektívu, čím ukazuje, že je rovnako dôležitá ako tá dospelá. Možno práve deti nás učia dívať sa na svet bez zbytočných obáv, riskovať a nevzdať sa, keď „nadradení“ zvýšia hlas.

Cukor ako pohonná hmota

Premiéra Cukrkandlu v kinách namiesto televízneho vysielania nie je len distribučným rozhodnutím, ale aj symbolickým gestom. Film tým potvrdzuje svoj autorský charakter a ambíciu zaradiť sa medzi diela,





Cukrkandl (Česko/Slovensko, 2025)
SCENÁR A RÉŽIA Pavel Jandourek ● KAMERA Peter Bencsík ● HUDBA Michal Novinski ● SCÉNOGRAFIA Adam Pitra, Braňo Mihálik ● HRAJÚ Tereza Ramba, Marek Adamczyk, Jiří Lábus, Jaroslav Plesl, Jiří Dvořák, Marek Ťapák, Pavel Zedníček, Vica Kerekes, Maroš Kramár, Martin Myšička, Theo Schaefer, Daniel Dongres, Adriana Martincová
MINUTÁŽ 115 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 23. októbra 2025

Hodnotenie: 65%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Peter Jaroš (22. 1. 1940 Hybe – 8. 11. 2026 Bratislava). Foto: Zuzana Mináčová/SFÚ

in memoriam Peter Jaroš (22. 1. 1940 – 8. 11. 2026)

Aby na svete vôbec mohol žiť, musel ho – či už v umení alebo aspoň súkromne – dennodenne ironicky glosovať. Život na Zemi ho k irónii nielen nabáda, ale aj vychováva. Tak nahliadal na tvorbu od svojich začiatkov Peter Jaroš. Dnes nikto nepochybuje, že jeho literárne aj sfilmované diela nesú práve túto stopu. Uznávaný slovenský spisovateľ, scenárista a dramaturg zomrel vo veku 86 rokov. Hybe, ktoré hýbe Keď sa povie Peter Jaroš, jednoznačne vyskočí v pamäti Tisícročná včela – monumentálna románová sága, ktorá sa zaradila medzi vrcholné diela slovenskej literatúry 20. storočia. Zachytil v nej tri generácie liptovskej murárskej rodiny Pichandovcov v období od konca 19. storočia po koniec prvej svetovej vojny. Ich život plynie v dedinke Hybe, odkiaľ Peter Jaroš sám pochádzal. Reálne, historicky presné prostredie bolo preňho mnohokrát silnou inšpiráciou, na ktorej mohol ako literát stavať svoje bizarné situácie, sny, mýty a symboliku v duchu magického realizmu. Narodil sa v roku 1940 ako prvorodený syn. Otec bol murár, mama skúsená a rozhľadená žena v domácnosti. Základnú školu vychodil v rodnej dedine Hybe, gymnázium v Liptovskom Hrádku. Napokon vyštudoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po škole chvíľu pôsobil ako redaktor vydavateľstva Mladé letá. Krátko nato, v rokoch 1964 – 1965, bol redaktorom týždenníka Kultúrny život. Potom do roku 1971 pôsobil...
Zobraziť všetky články