recenzia Cukrkandl Tereza Ramba a Jiří Lábus vo filme Cukrkandl. Foto: Continental film

recenzia Cukrkandl

Sila prírody je všetko, čo máme

Dorota Hinštová

Písmo: A- | A+

Nový rodinný česko-slovenský film Pavla Jandourka pokračuje v českej rozprávkovej tradícii a snaží sa aktualizovať žáner. Sila prírody, sladkosť aj trpkosť ľudskej povahy ožívajú v tajomnej vile Kancnýřka v českých Luhačoviciach. Cukrkandl ukazuje, že tradičná rozprávka sa ešte dokáže vymaniť spod štedrovečerného stola a obstáť aj mimo sezóny.

Mestečko Medov má pod palcom továreň na sladkosti – Cukrkandl, ktorá okrem cukroviniek ukrýva aj monopol na morálku, pokrok či dobré mravy. Keď do mesta prichádza mladá a ambiciózna Anička Jesenská, na filmovom plátne sa rozohráva starý známy boj dobra a zla, prírody a človeka.

Jandourkov film od začiatku pracuje s rozprávkovým svetom plným estetických možností. Spletitá mozaika prostredí a charakterov ožíva a jednoduchou premisou odkrýva podstatu ľudského ja. Peruánsky prales uväznený v skleníku záhadného domu Mikuláša Kolovrata má silnú, ale ako to už s kúzlami býva, aj desivú moc. Listy tamojších stromov vedia liečiť, je tak iba na človeku, ako silu prírody využije.

Doba minulá ako exkurzia do detskej mysle

Cukrkandl sa odohráva v 19. storočí a publikum pozýva na vizuálne pôsobivú exkurziu do minulosti. Pracuje s výraznou výtvarnou stránkou, ktorá podporuje dobrodružný žáner. Divák môže počas približne dvoch hodín navštíviť prostredie továrne, vyskúšať si šaty vyššej spoločnosti, usadnúť do zubárskeho kresla, alebo sa stratiť v animácii. Tá vo filme efektne rozširuje rozprávkový svet peruánskych šamanov a nadprirodzených bytostí.

Jandourek skúsene plní zadanie rozprávkového formátu, pričom doň sebavedomo vkladá vlastné, originálne témy či pohľady na svet. Dramaturgická štruktúra dobového filmu sa drží zaužívaných a funkčných konvencií, nezabúda však aktualizovať dialóg, ktorý s divákom vedie. Svoju pozornosť upriamuje na Aničku, mladú zubárku, ktorá zdedí ordináciu po strýkovi. Film tak sleduje počiatky dejín stomatológie, pričom toto odvetvie odkrýva cez krehké prsty silnej Aničky, ktorá chce pomáhať najmä deťom.

Film spája súčasnú tému ženskej emancipácie s odvekým súbojom dobra a zla. Anička vyrába tajomnú mastičku – akési prvé anestetikum. Trhanie zubu odrazu nebolí a ľuďom, zvyknutým na bolesť, sú novoty podozrivé.

Pre svoje nenápadné posolstvo si Pavel Jandourek vyberá detskú perspektívu, čím ukazuje, že je rovnako dôležitá ako tá dospelá. Možno práve deti nás učia dívať sa na svet bez zbytočných obáv, riskovať a nevzdať sa, keď „nadradení“ zvýšia hlas.

Cukor ako pohonná hmota

Premiéra Cukrkandlu v kinách namiesto televízneho vysielania nie je len distribučným rozhodnutím, ale aj symbolickým gestom. Film tým potvrdzuje svoj autorský charakter a ambíciu zaradiť sa medzi diela,





Cukrkandl (Česko/Slovensko, 2025)
SCENÁR A RÉŽIA Pavel Jandourek ● KAMERA Peter Bencsík ● HUDBA Michal Novinski ● SCÉNOGRAFIA Adam Pitra, Braňo Mihálik ● HRAJÚ Tereza Ramba, Marek Adamczyk, Jiří Lábus, Jaroslav Plesl, Jiří Dvořák, Marek Ťapák, Pavel Zedníček, Vica Kerekes, Maroš Kramár, Martin Myšička, Theo Schaefer, Daniel Dongres, Adriana Martincová
MINUTÁŽ 115 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 23. októbra 2025

Hodnotenie: 65%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia pod vedením Tomáša Danaya. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým táto partia neodišla na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť...
György Cserhalmi. Foto: Judit Horváth/Örkény Színház

rozhovor György Cserhalmi

Svetoznámy maďarský herec György Cserhalmi dnes vidí krásu života aj vtedy, keď do človeka drgajú v autobuse. Večer o šiestej zakaždým pocíti kŕč v žalúdku. To režim divadla signalizuje, že sa čoskoro začína predstavenie. Deje sa mu to každý deň bez ohľadu na to, či práve hrá. Vlastne sa už na scénu neplánoval vrátiť. Je onkologický pacient, žije na maďarskom vidieku a najšťastnejší je s vnúčatami. Ani veľké filmy nenakrúca. A predsa je charizmatický György Cserhalmi ako jeden z najobsadzovanejších maďarských hercov všetkých čias stále veľmi aktívny. Navyše pozorne sleduje vývoj v maďarskej kultúre. Drsným, no citlivým prejavom, živelnosťou, nespútanosťou a charakterovou pevnosťou si získal publikum v desiatkach domácich aj svetových, dokonca oscarových drám. Aj československá kinematografia si ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia našla. Postupne sa objavil vo filmoch Dušana Trančíka, Martina Šulíka, Drahomíry Vihanovej, Ondřeja Trojana či Petra Bebjaka. Nedávno si od nového premiéra svojej krajiny prevzal vysoké štátne vyznamenanie. Stretli sme sa v jeho obľúbenej budapeštianskej kaviarni, aby sme sa porozprávali, čo všetko sa dnes okolo neho v spoločnosti deje. Od nového maďarského premiéra ste prijali štátne vyznamenanie. Považujete to za dôležité gesto? Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som jedno vyznamenanie vrátil. Keď mi ponúkli vyznamenanie teraz, pýtal som sa sám seba, či ho potrebujem, alebo...
Zobraziť všetky články