Keď sa porušujú ľudské práva, berú spravodlivosť do rúk jednotlivci

Ak je pomsta sladká, akú príchuť má odpustenie? Drobná nehoda nás pozýva uvažovať o tom, či dokážeme preťať špirálu násilia. Ukazuje, čo zostane z človeka, ktorý kvôli režimu prišiel o ľudskú dôstojnosť a či sa cez pomstu jednotlivcovi dá nájsť pokoj a zúčtovať s režimom.

Oceňovaného predstaviteľa iránskej novej vlny Jafar Panahi kvôli kritickému postoju voči Islamskej republike opakovane väznili a zakázali mu nakrúcať aj vycestovať. Väčšinu filmov natočil tajne a aj keď mu zákaz neskôr zrušili, bez oficiálneho povolenia vznikol aj tento film. Okrem vlastných skúseností z väzenia sa inšpiroval aj rozhovormi so spoluväzňami. Drobná nehoda je jeho prvým filmom, ktorý si po sedemnástich rokoch mohol pozrieť s divákmi v kine. Stalo sa tak na festivale v Cannes, odkiaľ si odniesol Zlatú palmu.

Hlavnou postavou je bývalý politický väzeň Vahid (Vahid Mobasheri). Je to úplne obyčajný človek. Raz večer sa uňho v dielni, po nehode na ceste, ocitne mladá rodina. Špecifický zvuk chôdze muža (Ebrahim Azizi), ktorý prišiel požiadať o pomoc, spôsobený protézou na nohe, vo Vahidovi oživí hrozné spomienky. Nadobudne presvedčenie, že ide o jeho krutého mučiteľa z väzenia, a tak sa ho rozhodne uniesť a pomstiť sa mu. Koná čisto pudovo a inštinktívne. Lenže, je to skutočne jeho trýzniteľ? A ak áno, je pomsta to, čo mu pomôže zbaviť sa traumy, krivdy a bolesti? Pochybnosti začnú narastať, a tak sa obráti na ďalšie obete mučenia, aby mu pomohli muža identifikovať a rozhodnúť o jeho ďalšom osude.

Kto je obeť a kto vinník?

Drobná nehoda je jeden z Panahiho divácky najprístupnejších filmov. Príbeh sa z veľkej časti odohráva v aute či na ceste. Skladá sa z dlhých záberov a hravo poskakuje medzi žánrami. Je to sociálno-kritický film o živote v represívnom režime, ale tak trochu aj road movie, konverzačná dráma či absurdná situačná komédia okorenená revenge trilerom. Základom je ale dobre napísaný scenár. Na to, aby ste sa spolu s pár filmovými postavami ocitli v náročných morálnych dilemách, nepotrebujete žiadne špeciálne efekty ani veľkolepé scény. V centre príbehu je človek. Človek, ktorý je obeťou režimu, ale aj jeho nástrojom.

Úvodná scéna z auta, v ktorom sedia dvaja rodičia a ich malá dcéra, nás zoznámi s atmosférou teokratického režimu. Kým nehodu, pri ktorej zrazili psa, uzatvárajú obaja dospelí ako božiu vôľu, ich malá dcéra sa nevie zbaviť pocitu zodpovednosti za smrť zvieraťa. Ak je režim vykonávateľom božej vôle, je namieste sa pýtať, kam až môže človek v jeho mene zájsť, aby si svoje činy dokázal sám pred sebou ospravedlniť.

Komu patrí súcit

Nie je náhoda, že najskôr spoznávame rodinu v aute. Krátko, ale dostatočne na to, aby sme túto trojicu vnímali ako jedných z nás. Ako bežných ľudí, ktorým sa stala nehoda a potrebujú pomoc. Lenže čo ak je zúfalý otec rodiny zároveň zákerným tyranom, ktorý vo väzení mučil mnohých nevinných ľudí? Zaslúži si náš súcit?

Zatiaľ čo tehotná matka a jej malá dcéra neskôr Vahidovi otvoria dvere do sveta, o ktorom predtým vôbec neuvažoval, otca, ktorého osud je v rukách niekoľkých bývalých väzňov, už v priebehu takmer celého filmu neuvidíme. Strácame s ním vizuálny kontakt a ďalej sa o ňom všetko dozvedáme len sprostredkovane, zo spomienok, dohadov a emócií ostatných postáv. Priestor dostane až v takmer poslednom, intenzívnom a skvelo vygradovanom zábere. Emotívnu, viac ako trinásťminútovú jednozáberovú scénu, postavenú na odzbrojujúcom hereckom výkone Ebrahima Aziziho, potom vystrieda zdanlivo pokojný záver.

Namiesto bodky trojbodka a otáznik

Je zvuk škrípajúcej protézy zo záverečnej scény symbolom hrozby z nikdy nekončiacej pomsty, alebo hovorí o hlbokej traume, ktorú odplata vymazať nedokáže? Je ozvenou svedomia človeka, ktorý svoju krivdu premenil na krutosť, alebo je odrazom nečakaného spojenia, ktoré vzniklo z odpustenia? Možno je nepríjemný zvuk len pozostatkom bolestivej spomienky, ktorá sa nedá vždy potlačiť, no už nemá silu zraniť. Interpretácií sa ponúka viacero.

Panahi na jednej strane jasne a kriticky pomenúva problémy súčasnej iránskej spoločnosti, a to akú úlohu vo vynucovaní zákonov zohráva úplne bežný človek, no zároveň pristupuje k postavám s empatiou, ľudskosťou aj humorom. Jeho postavy nie sú dobré alebo zlé. Ukazuje ich z mnohých uhlov, vo viacerých vrstvách, úlohách a súvislostiach. Nevynáša súdy a neukazuje prstom, ale dáva priestor pochybnostiam, otázkam aj úvahám o zodpovednosti za naše rozhodnutia.

Začiatkom februára v Iráne zadržali Mehdiho Mahmudjána, ktorý s Panahím napísal scenár k Drobnej nehode a je medzi signatármi vyhlásenia kritizujúceho brutálne zásahy režimu. Objavili sa aj správy o tom, že Jafara Panahiho v decembri minulého roka opäť odsúdili v neprítomnosti. Na prelome rokov sa v Iráne odohrali najväčšie demonštrácie od Islamskej revolúcie v roku 1979 a ide o najkrvavejšie potlačené protesty. Ostáva nám už len dúfať, že sa Jafarovi Panahimu podarí nakrúcať aj ďalej.