Prokurátorská rola v mystériu zločinnosti

Sergej Loznica prichádza s hororovým trilerom Dvaja prokurátori. Hrôzu nepotreboval umelo vyvolávať, len sa plne oprel o historické skutočnosti.

Scenárista a režisér Sergej Loznica (1964) sa narodil v Bielorusku. Detstvo a mladosť prežil na Ukrajine, študoval v Moskve a od roku 2001 žije v Nemecku. To je výstižný existenčno-geografický vektor výnimočnej osobnosti. V krajinách svojho predchádzajúceho pôsobenia by toľko historicky drsných filmov Loznica zrejme nevytvoril. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa v tomto teritóriu nakrútilo viacero hraných diel o stalinských represiách, tie najviac známe (Unavení slnkom, Vnútorný okruh) so spoluúčasťou západných produkcií. Aj to do istej miery vypovedá o postsovietskej nevôli vracať sa do hrôz vlastných dejín. Z jednej strany sa to dá pochopiť, najťažšie sa vysporadúva s vlastnou vinou, navyše cez explicitný filmový obraz, ale práve jeho priamosť a atraktívnosť môže pomôcť nielen s poznávaním, ale prispieť k spoločenskej terapii.

Ako tvorca rovnorodo zručnej obojakosti, dokumentárneho i hraného formátu, Sergej Loznica si pre svoj posledný opus zvolil námet podľa novely Georgija Demidova. Oproti lágrovým literátom Solženicynovi a Šalamovovi ide o podstatne menej známeho autora, ktorý však rovnako na vlastnej koži zažil to, o čom písal – sovietske súdne bezprávie a otrocké väznenie.

Chorobopis sovietskeho či postsovietskeho východu

Spoločným menovateľom obojstrannej Loznicovej filmárskej zručnosti je precízna vernosť realite v zmysle jej pravdivosti, neoklamateľnosti. Aj preto miluje archív ako prvotnú jednotku neodškriepiteľného faktu. Pôvodnou profesiou matematik každý filmový záber „formuluje“ ako priestor s abstrakčným zázemím. Loznicova neúnavná prezentácia spoločensko-historických dejov však nehľadá len pomer javu s podstatou, ale aj stotožňovanie účelu a krásy. Loznica sa nenadchýna subjektívnymi stavmi svojich hrdinov a kameru jeho filmov určuje minimálna intervencia. Preto jeho hrané snímky pôsobia občas ako divadelné výstupy – s nie často menenou scenériou prevažne veľkých celkov a s nemnohými, o to účinnejšími detailmi. Precízny opis častokrát zdanlivo fádneho prostredia zohráva jednu z ústredných funkcií. Potom už len pokojná, nijak nerozkolísaná, sústredená kamera magicky vstrebáva dômyselné dejové línie a mimoriadne autentické postavy, naprosto zrastené so svojím prostredím.

Ak sa Loznicovi v jeho komponovaných archívnych zostrihoch darí preniknúť poza ich dokumentačnú lapidárnosť, v jeho hraných snímkach má táto bravúra o to väčšiu moc. A to už od jeho prvých diel – Moje šťastie (2010) a predovšetkým V hmle (2012). Ten sa svojou dejovou zomknutosťou a postupujúcim mrazivým zovretím osudu najviac približuje Dvom prokurátorom. Vo všetkých Loznicových dielach je film v prvom rade efektívnym prostriedkom pre výskum zaručeného ľudského konania v konkrétnej dejinnej situácii. Najčastejšie predkladá chorobopis sovietskeho či postsovietskeho východu, kde za chladnou, akoby nezaujatou diagnostikou cítiť prenikavú jasnosť autorskej „obsesie“.

V Dvoch prokurátoroch je Loznicov rukopis dovedený do dokonalosti. Oprostil sa