Ešte jeden úsmev, prosím

Minulý mesiac som sa vo Varšave zúčastnil konferencie, ktorá tematizovala sociálnu situáciu a pracovné podmienky v kultúre. Práca v kultúre má totiž svoje špecifiká. Vo vysokej miere je projektového charakteru, s čím je spojená nestabilita príjmov. Núti k štatútu SZČO, aj keď má charakter závislej činnosti, alebo je slabo finančne ohodnotená nielen vzhľadom na vzdelanie, v mnohých prípadoch je, dokonca, neplatená. Pre ľudí pracujúcich v kultúre to okrem iného znamená finančnú neistotu, sťažený prístup k sociálnemu zabezpečeniu či nutnosť viacerých zamestnaní, neraz mimo odboru – prípadne rovno odchod z odboru. Navyše, možnosť kolektívne vyjednávať je legislatívne obmedzená. Situácia sa však pomaly mení – respektíve, minimálne sa o potrebe štruktúrnych zmien viac diskutuje. Zápas za lepšie pracovné podmienky v kultúre trvá už dlho. Zdá sa však, že nedávna pandémia naplno odhalila, v akých prekérnych podmienkach ľudia pracujúci v kultúre dlhodobo fungujú. Viaceré krajiny to viedlo k snahám o reformy. Napríklad poľská vláda nedávno schválila návrh zákona o sociálnom poistení umelkýň a umelcov a momentálne sa o ňom rokuje v parlamente. V tomto kontexte organizovala 11. júna poľská kancelária Creative Europe Desk v spolupráci s Európskym audiovizuálnym observatóriom spomínanú konferenciu s názvom Behind Creativity. Towards Fair Conditions for European Creators (Za kreativitou. Za...

Umelecký maskér Juraj Steiner má na konte vyše sto filmových diel a televíznych filmov. Podieľal sa aj na mnohých divadelných hrách, operetách a operách. V júli sa dožíva okrúhleho jubilea 80 rokov. Bez ohľadu na jeho vek o ňom možno povedať, že vo svojej profesii je legendou. Potvrdzuje to nielen bezpočet charakterov, ktoré pomohol vytvoriť, ale i vášeň, s akou k maskérstvu privoňal už ako mladý chlapec. K maskérstvu sa Juraj Steiner dostal náhodou, keď bol „ako ôsmak či deviatak na kastingu do filmu Štefana Uhra My z 9. A.“, povedal pre projekt Oral history Filmovej a televíznej fakulty VŠMU pred desiatimi rokmi. „Bol to mládežnícky detský film na Kolibe a postúpil som až do finálového kola. Nakoniec postavu hral chlapec, ktorý sa volá Miro Mališ a žije v Kanade. No ale dostal som sa aspoň do ateliérov, pred kameru a do maskérne. A v tej maskérni som sedel a čakal. Tam mi všetko voňalo. Bol som chlapec – uličník, ani som nevedel, čím chcem byť, keď sa ma niekto na to opýtal. A tam sa mi páčilo celé prostredie, prišiel som domov a povedal som, že chcem byť maskér.“ Po skončení základnej školy si Juraj Steiner v roku 1961 podal prihlášku na Strednú umeleckopriemyselnú školu v Prahe na...

Po svetovej premiére na MFF Karlovy Vary prichádza najnovší film režiséra a producenta Ivana Ostrochovského Prameň od 23. júla aj do slovenských kín. Ešte predtým ho uvedú v sérii predpremiér od 14. júla v bratislavských kinách Lumiére, Edison Filmhub a Nostalgia a takisto v kinách v Rimavskej Sobote a Nitre. Snímka sa vracia do Československa 80. rokov a rozpráva o nútených sterilizáciách Rómok. V Karlových Varoch sa film premietal v Hlavnej súťaži a získal Cenu FIPRESCI pre najlepší film Hlavnej súťaže. „Presvedčila ma najmä téma filmu, ktorá nielenže nebola nikdy v našom prostredí autorsky spracovaná, ale je veľmi málo adresovanou časťou našej histórie. Napriek tomu, že sú nútené sterilizácie rómskych žien niečo, čo spájame hlavne s minulým režimom, faktom je, že pokračovali aj v 90. rokoch, a existuje presvedčenie, že sa do nejakej miery dejú dodnes,“ povedala producentka Prameňa Katarína Tomková zo spoločnosti Punkchart films. Film produkovala spolu s Ivanom Ostrochovským a Albertom Malinovským. Chcel urobiť film o nádeji „Nechcel som nakrútiť film o monštrách a obetiach, ale o tom, ako sa pragmatické úmysly môžu zmeniť na nespravodlivosť, keď prestaneme vidieť jednotlivca a začneme veriť abstraktným predstavám o tom, čo je správne a prospešné pre spoločnosť. O tom, ako ľahko dokážeme racionalizovať svoje presvedčenia,“ hovorí Ivan Ostrochovský. Pod film sa spolu s Marekom Leščákom podpísal aj...