Objektivizmus podľa krstného otca Nového Hollywoodu

Jednou z definujúcich tém filmu Megalopolis je vzťah oligarchie a demokracie v kontexte spoločenského, respektíve civilizačného vývoja. Teda, či je možné posúvať sa dramaticky civilizačne vpred, v ústrety akejsi utópii, a zároveň pritom počúvať hlas ľudu. Podľa Coppolu sa to nedá, čo môže byť diskutabilné z hľadiska akýchsi morálnych hodnôt, ale pravdepodobne ide o legitímny postoj. Alebo je Coppolov nový film o zodpovednosti a individualite génia, ktorý sa prirodzene riadi iným morálnym kódexom a iným morálnym kompasom ako niekto, kto géniom nie je, pričom platí, že morálka slabých zlyháva práve preto, že je morálkou slabých. Tu by sa zrejme dalo pracovať s ideou nadčloveka, ako ju predstavil a rozvinul Friedrich Nietzsche, ale niečo mi vraví, že by to nebolo správne, nie je totiž vhodné dávať najavo intelektuálnu nadradenosť, zvlášť ak nejde o žiadnu nadradenosť, iba o autorskú pózu.

Megalopolis je neprívetivý, nepríjemný, vyrušujúci film, ktorý a priori vstupuje s divákom do polemiky, nie priamo, ale tým, ako ho okázalo ignoruje. Všetci vieme, že bol extrémne drahý, preto je to veľkofilm, alebo by aspoň mal byť. A on pritom celkom rezignuje na to, aby sa páčil aj inak ako čisto estétsky. Pôsobí ako taký camp, v ktorom sa stretáva secesia s dekadenciou a konštruktivizmom a výsledok pôsobí ako orgiastický kŕč prestarnutého hipíka, ktorý je, vôbec nie zhodou okolností, jedným z najväčších filmových umelcov v histórii, podobne ako Chaplin, Bergman, Fellini, Kurosawa a sem si doplňte ľubovoľné meno iného veľkého filmového umelca, ktorého kvalita tvorby jednoducho nie je merateľná tým, či sa niekomu páči alebo nie.

Čisto vkusovo – Megalopolis sa mi páčil a nadchol ma, nie nepodobne, ako sa mi páčia a nadchýnajú ma maximálne estetizované filmy. Okázalý poetizmus exponovaného gýča, s akým pracuje Baz Luhrman, nech nám je tu vodidlom, aj Langov Metropolis je taký. Coppolu však netreba upodozrievať, že by niekoho kopíroval, a ak už, tak vzdáva poctu, ale aj nemusí, jeho Apokalypsa je tiež taká, a predovšetkým je taký Dracula. Spôsob práce, pri ktorom film do veľkej miery definuje výprava, sa premieta aj do kamery a predovšetkým do hereckých výkonov. Akoby až divadelne sa prehrávalo. Niektorí z hercov s tým môžu mať trochu problém, napríklad ako Adam Driver v hlavnej úlohe, ale niektorí naopak úplne presne vedia, čo sa od nich chce a oslabujú kontúry existenciálnej drámy – ako Aubrey Plaza či Dustin Hoffman, ktorého v tejto polohe nevidíme často a je v nej skvelý.

Megalopolis sám seba identifikuje ako bájku, ide však aj o sci-fi. Vonkajškovo je príznakom tohto žánrového vymedzenia futuristická atmosféra, vnútorne je žáner prítomný v podobe nového materiálu, ktorý dramaticky mení pravidlá hry. Linka je iba naznačená, nepracuje sa s ňou explicitne, no potenciálny vplyv nového materiálu prakticky na všetko je dôležitým prvkom rozprávania – ukazuje totiž, že hlavný hrdina skutočne disponuje patentom na to, aby vytvoril nový, lepší svet.

A potom sú tu sekundárne roviny, paralelné príbehy ústrednej oligarchickej rodiny – spoločenstva, ktoré je previazané vzájomnými väzbami, ale veselo sa intriguje. Akoby ani neboli rodina a nehnal ich spoločný záujem, iba sa snažia udržať si nadradené mocenské postavenie.

Ešte by sa patrilo napísať pár slov k spomínanému objektivizmu. Ide o parafilozofický svetonázor definovaný americkou sci-fi spisovateľkou a samozvanou filozofkou Ayn Randovou a v zásade hovorí o tom, že niektorí ľudia sú od prirodzenosti lepší ako ostatní, a tak to treba nechať na nich, neklásť im polená pod nohy, len ich nasledovať a bude nám všetkým lepšie. Nesúhlasiť s takým čímsi je prirodzené, Ayn Randovú sa však oplatí prečítať minimálne preto, aby človek presne vedel, čo mu na tom celom tak fundamentálne prekáža. Na druhej strane totiž platí, že Ayn Randová, respektíve jej objektivizmus, mali predovšetkým na americkú spoločnosť druhej polovice dvadsiateho storočia nezanedbateľný vplyv a Megalopolis sa dá čítať aj ako explicitne (ne)priznaná adaptácia Randovej ideí do filmového príbehu. Coppolova verzia je však bystrejšia, na rozdiel od Randovej si totiž uvedomuje, že oní nadľudia nemusia byť nevyhnutne morálne lepší ako dav, ktorý je od ich geniality závislý.