Mama je tehotná. Čo na to tínedžeri?

Dá sa uveriť Zuzane Fialovej, keď na filmovom plátne každé ráno kreslí členom svojej rodiny krížik na čelo a večer sa s nimi modlí v posteli? Práve na takúto misiu ju do svojho filmového debutu Od marca do mája vybral režisér Martin Pavol Repka. Vytvorila ústrednú postavu šulíkovsky poňatého príbehu, ktorý si treba všimnúť a mať s ním trpezlivosť, aká sa dnes v akčnom svete vôbec nenosí. Doslova božiu. Film mal premiéru na festivale Febiofest a od 27. marca sa premieta v našich kinách.

Nežehlí reverendu

Dlhé roky v brandži sa Zuzana Fialová nejaví ako typ herečky na stvárnenie vyrovnanej, nenápadnej ženy v duchu tradičných predstáv o celoživotnom spolužití spečatenom kresťanskými tradíciami. Podstatou jej herectva nezvykne byť poloha, v akej by pokora predstavovala prirodzenú súčasť radosti zo života a pád vo večnom boji s pýchou by nebol afektom, ak by to vôbec bola téma.

Vo filmovej úlohe vernej manželky a milujúcej matky troch dospievajúcich detí ju nevidíme chodiť pravidelne na bohoslužby. Hoci vedie deti k pravidelným modlitbám, nevyskytuje sa v žiadnych kulisách, ktoré by jej postavu viazali k účasti na oficiálnych liturgických obradoch: nezametá svätostánok, nepolieva kvety na fare, nezažíha kostolné sviece ani nežehlí kňazskú reverendu ako oddaná ovečka svojho velebného pána.

Väčšinu okázalých hmotných atribútov viery pred ňou režisér skryl. A tak zvonka vidieť iba všednosť života rodiny, ktorú hrdinka filmu plnou mierou spoluvytvára, pričom cestu jej v každej chvíli ukazuje Boh.

Prečítajte si aj rozhovor s režisérom Martinom Pavlom Repkom

Foto: Archív

Mikiny bez drahých značiek

Príbeh českého filmového debutu slovenského režiséra sa odohráva v nemenovanej obci niekde na Slovensku. Iba rodinné auto s galantskou poznávacou značkou, zaparkované vo vyprahnutom, zimou vyčerpanom dvore, by mohlo príbeh lokalizovať, nie je to však podstatné. Podobných pohľadov na dedinský život neďaleko väčšieho mesta nájdeme v okolitých krajoch neúrekom a ani len netušíme, čo sa za bránami domov v skutočnosti deje.

Je marec a päťčlenná rodina žije svoju každodennosť. Deti chodia do školy, v medziach možností pestujú svoje záujmy ako hociktoré iné deti v tínedžerskom veku. Rozdiel je možno iba v ich mikinách bez drahých značiek, v skejte z bazáru či v miere domácich povinností. Ako všetky iné decká však majú svoje sny, túžby či skúsenosti s prvými láskami.

Najstaršia dcéra už aj šoféruje, dokonca, čo do veku, by sa mohla čochvíľa vydávať, keď vtom do života rodiny prichádza správa: mama čaká dieťa.

Najmladšie vnútorné svety

Rodičia skromne uznajú, že sa na prírastok tešia, deti prijímajú realitu bez nafukovania. Ak nová situácia znamená nejakú drámu, tak iba v hlavách publika: Tešili by sme sa na ich mieste? Chce si to nechať? Má päťdesiat, zbláznila sa? Prečo si nedali pozor? Nemôže ísť na potrat, keď je taká pobožná! Kam sa pomestia? Uživia ďalší krk? Veď by už mohla byť babkou!

Režisér sa sústreďuje predovšetkým na vykreslenie väzieb medzi členmi rodiny. Postavu otca po celý čas necháva v mäkkej, večne prívetivej polohe, akú by sme v danom prostredí od muža veľmi nečakali. Detské postavy sa správajú nekonfliktne, ich počínanie je výnimočné najmä v schopnosti vyjadrovať sa úsporne slovami, no o to viac hovoriť pohľadmi, gestami, mimikou, mlčaním. Najmladšie herecké osadenstvo vťahuje publikum do hry bezprostredným, civilným prejavom, dáva príťažlivú možnosť vytušiť skryté vnútorné svety, zároveň predstavuje aj výrazné typy charakterov, z ktorých cítiť dravosť, plachosť, súcit aj odvahu.

Dikcia temperamentu

Súdržnosť rodiny stelesňuje milujúca matka. Nikoho nesúdi, ako postava plná človečenstva prejavuje pochopenie v každej situácii. Zároveň však nehľadá dôvod na vytváranie klamlivého obrazu idyly, nepechorí sa za konzumom. A tak sa jej úloha prehlbuje najmä tým, ako vie ľúbiť.

Fialová pristupuje k postave opatrne, číta ju s porozumením, aké sa od zrelej herečky očakáva. Samo osebe to síce nemusí stačiť na úspešný výsledok, ale darí sa jej uchopiť charakter súčasnej dedinskej ženy ako osobnosti, ktorá nemusí klamať telom, aby sme jej lásku uverili. Volí decentný, tlmený, nerušivý prístup. Ak nerátame nadradenú dikciu jej temperamentu, ktorá sa raz-dvakrát nenápadne vymkýna spod kontroly a strháva pozornosť mimo postavy, pozitívne naladenú ženu s neviditeľným problémom a pevne uchopenou sieťou citlivých prepojení vystihuje s rešpektom.

Otvorená pečať

Film Od marca do mája vlastne môžeme celkom smelo nazvať aj súčasnou rozprávkou s otvorenou pečaťou zastieranej reality. Je príbehom o slovenskej chudobe, ktorá cti netratí, pričom nejde o všeobecné zmierenie sa s ňou, ale o človeka, ktorý si napriek životným podmienkam, nech sú akékoľvek, zachováva integritu a dôstojnosť.

Zároveň je podobenstvom o bohatstve láskavých rodinných vzťahov ako základnej devízy do života. Hoci kauzalita tohto príbehu ponúka rôzne možnosti, nedozvieme sa, či o počte členov rodiny napokon v priebehu pár týždňov rozhodne osud, Boh alebo matka. Nenájdeme hrdinské nadstavby ani tvrdé dôkazy osobných výpovedí. A nestretneme sa ani so žiadnymi rozmermi telesnej nahoty.

Napriek tomu v Repkovom debute nachádzame obraz prostej, krehkej súhry zámeru a životnej skúsenosti. Film venoval vlastným súrodencom, komplexný obraz intimity v ňom necháva na obrazotvornosť diváka. Svojím dielom akoby nám odkazoval, že nemusíme riešiť, aké dobro víťazí nad akým zlom, ak nás vlastné svedomie nikdy nenechá chladnými.