Tvoj debut vychádza zo zažitých skúseností. Ako si pracoval so spomienkami na vlastnú rodinu pri písaní scenára?
Spočiatku som Od marca do mája písal ako úplne vyfabulovaný príbeh, len základná situácia bola podobná tomu, čo sa stalo v našej rodine. Napísal som treatment, ktorý sa riadil princípmi klasickej drámy, postavy mali psychologický vývoj, príbeh kauzálnu štruktúru. Preberal som to so svojím dramaturgom Jiřím Soukupom a došli sme k záveru, že takýto scenár nie je verný podstate látky a hlavne mojej žitej skúsenosti. Začal som písať úplne odznovu, lenže už nie podľa konvenčných scenáristických pravidiel, ale skôr som zbieral vlastné spomienky na to obdobie. Snažil som sa ich naakumulovať čo najviac, a keď som mal dostatok materiálu, písal som úplne bez filtra, čo mi prišlo na myseľ. Dalo by sa povedať, že išlo o metódu automatického písania. Vedel som, aký je začiatok a koniec filmu, ale čo je medzi tým, sa mi vyjavovalo cestou. Oveľa viac som zapojil intuíciu než racionálne uvažovanie nad príbehom. Scény sa mi objavovali často po zvukoch, niekedy som mal len dialóg, inokedy zase konkrétny obraz, svetlo. Niektoré scény zase predchádzala spomienka na nejakú vôňu.
Čo z toho vzniklo?
Vznikol rukopis na pomedzí literárneho textu a filmového scenára. V tomto momente som musel dosť razantne odstúpiť od osobnej väzby na spomienky. Pochopil som, že na to, aby sa mi podarilo preniesť to do filmu, potrebujem so spomienkami nakladať ako s fiktívnym materiálom. To vyžaduje určitú pragmatickosť. Nebolo jednoduché sa odpútať, ale bolo to nevyhnutné, aby sa z osobného mohlo stať univerzálne. Začal som pracovať na filmovom scenári, z ktorého sa neskôr stal technický scenár a storyboard, ktorý už vznikal s ostatnými tvorivými zložkami štábu.
Príbehu nedominuje dráma, je to skôr subtílny portrét rodiny a jej dynamiky, ktorá je napriek veľkej životnej zmene pomerne pokojná. Ako sa to prejavilo pri písaní scenára ?
Vedel som, že budem rozprávať filmom príbeh, ktorý je v mnohých aspektoch o tom, čo nevidno – do rodiny má prísť ďalší človek, lenže my ešte nevidíme, že by bruško matky narástlo. Takýchto neviditeľných motívov je tam oveľa viac. Často sa diváci zmieňujú o tom, že vo filme ani raz nezaznie „ľúbim ťa“, „mám ťa rád“, pritom vnímajú, že celý film je o vzájomnej láske medzi postavami. Aby som sa dokázal naladiť na tie najjemnejšie nuansy, musel som zmeniť aj svoju vlastnú divácku citlivosť. To sa prejavilo už pri písaní scenára, keď som sa snažil v sebe tlmiť rôzne zažité divácke vzorce, ktoré som poznal z rodinných drám, a skôr sa sústredil na esenciu každej scény, akoby aj obyčajný príchod postáv domov bol dôležitá udalosť.
Pamätám si, že som sa počas písania scenára nebol schopný pozerať na väčšinu filmov, vždy ma totiž naštvalo, že sa v nich stane niečo výrazné. Aj v Od marca do mája sa však stanú výrazné udalosti, scenáristicky a neskôr strihovo bol oriešok odrozprávať ich tak, aby neprehlušili drobnokresbu, ktorú sme budovali v celom filme. Aby na seba nevzali príliš veľkú pozornosť. V niektorých momentoch nám s tým najviac pomohla práca s elipsou, filmovou výpustkou.
Akoby v dnešnej dobe vyhrotených vzťahov v spoločnosti, čo sa často prenáša aj priamo do rodiny, divák podvedome čakal konflikt. A práve to, že k nemu nedôjde, je vlastne pre mnohých znecitlivených divákov prekvapivým momentom. Publikum to potom vráti k podstate rodiny, vzťahov, pokojného života. Aké sú divácke reakcie?
Tohto aspektu filmu sme si boli od začiatku vedomí, obzvlášť potom v strižni sme sa snažili čo najviac eliminovať možné divácke očakávania. Nikdy to však nejde úplne, naša divácka skúsenosť s drámou a trojaktovým príbehom, hlavne v západnej časti sveta, je taká silná, že sa už nedá odpárať. Práve preto som čakal oveľa vlažnejšie divácke prijatie, než aké sa nám dostalo. Myslím tým nielen festivalové publikum, ale aj publikum v českej distribúcii, ktoré bolo k nedejovosti filmu veľmi zhovievavé. Často sme sa stretli s reakciami typu „nemám rád nedejové filmy, až na Od marca do mája“. To ma spätne veľmi teší, pretože aj keď som chcel, aby bol film do určitej miery vyhranený, vždy som chcel, aby bol v prvom rade jednoduchý, dobre prístupný každému, kto má vôľu v ňom zotrvať.
Ďalším zaujímavým aspektom diváckych reakcií bola veľká miera introspekcie. Veľmi často sa nám totiž stávalo, že ľudia na diskusiách po filme mali potrebu hovoriť o sebe, o svojich rodinách, o tom, čo im film pripomenul z ich vlastného života. Niekedy to mohlo byť aj bolestivé, pretože sa film dotkol niečoho, čoho sa im nikdy nedostalo.
