recenzia Od základu Záber z filmu Od základu. Foto: Pilot Film/Jesse Hope

recenzia Od základu

Človečina presakujúca z plátna

Martin Adam Pavlík

Písmo: A- | A+

V marci prišla do slovenských kín melancholická dráma Od základu. Minulý rok mala premiéru na festivale Sundance a na jeseň ju mohli v predstihu vidieť návštevníci piešťanského Cinematiku.  

Príroda je krásna, ale neúprosná. Hurikány, povodne či požiare bez akýchkoľvek výčitiek svedomia ničia ľuďom domovy. Ničia nádeje, sny a pokojný život. Idú vpred závratnou silou a neobzerajú sa späť. Keď zaúradujú, behom chvíle niekto príde o všetko, čo má. A čo potom? Stojí pred ťažkým rozhodnutím – buď sa zrúti a vzdá, alebo zatne zuby a pokúsi sa začať odznovu.

Pred týmto rozhodnutím stojí aj hlavný hrdina drámy Od základu, zádumčivý kovboj Dusty (Josh O’Connor) z amerického Colorada. Osud mu hádže pod nohy nie polená, ale obrovské balvany. Osamelý a tichý introvert sa najskôr musel vyrovnať s tým, že ho opustila dnes už bývalá manželka Ruby (Meghann Fahy) s dcérou Callie-Rose (Lily LaTorre). Následne prišiel pre masívny požiar o svoj ranč a bol nútený sa dočasne presťahovať do malého karavanu.

Ocitol sa v situácii, v ktorej by nechcel byť nikto z nás. Neocitol sa v nej však sám. Jeho noví susedia v malom tábore a v rovnakých karavanoch prišli rovnakým spôsobom o strechu nad hlavou. Namiesto vyplakávania a opúšťania sa, paradoxne, ukazujú vnútornú silu. Držia spolu a starajú sa jeden o druhého, aj keď by vôbec nemuseli. Pomáhajú si bez jediného slova. Sú stelesnením solidarity. Od života dostali už toľko faciek, že nad touto len mávnu rukou. Jednoducho idú ďalej. To Dustyho zarazí, ale zároveň motivuje k tomu, aby sa pozviechal a nevzdával sa.

Plný nádeje

Režisér a scenárista Max Walker-Silverman sa pri písaní svojho druhého celovečerného filmu inšpiroval skutočným príbehom svojej starej mamy, ktorej požiar zničil dom. Síce vytvoril nový príbeh s inými postavami, ale vďaka nesmierne citlivému spracovaniu veľmi cítiť, že k tejto téme má blízko a je preňho osobná. Jeho dielu dodáva potrebnú dôveryhodnosť práve to, že sám videl dôsledky ničivých prírodných javov a ťažké osudy nimi poznačených jednotlivcov.

Od základu prenáša diváka na drsný americký vidiek, ktorý hrá podľa vlastných pravidiel. S nikým sa nebabre. Nikoho neľutuje. Zároveň je krásny a pokojný. Taký je vlastne aj tento film. Síce rozoberá ťaživé témy, je melancholický a rozpráva o pominuteľnosti, ale je tiež plný nádeje. Na životné tragédie sa pozerá s až prekvapivým optimizmom. Vyhýba sa citovému vydieraniu. Nikomu nekáže, čo má robiť a čo má cítiť. Netlačí na pílu. Napriek tomu, vďaka tej najčistejšej človečine presakujúcej z plátna, bude mať divák chuť všetky postavy vrúcne objať a odkázať im, že všetko bude v poriadku.

Mexický kameraman Alfonso Herrera Salcedo





Od základu (Rebuilding, USA, 2025)
RÉŽIA A SCENÁR Max Walker-Silverman ● KAMERA Alfonso Herrera Salcedo ● STRIH Ramzi Bashour, Jane Rizzo ● HUDBA James Elkington, Jake Xerxes Fussell ● ZVUK Tom Efinger ● HRAJÚ Josh O’Connor, Lily LaTorre, Meghann Fahy, Kali Reis, Amy Madigan
MINUTÁŽ 95 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 12. marca 2026

Hodnotenie: 85%

Záber z filmu Od základu. Foto: Pilot Film/Jesse Hope

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články