recenzia Poberta Záber z filmu Poberta. Foto: Bontonfilm

recenzia Poberta

Keď sa môžeme na pandémii schuti zasmiať bez pocitu viny

Martin Adam Pavlík

Písmo: A- | A+

Ondřej Hudeček nakrútil sympatický žánrový mix s umeleckým presahom. Jeho celovečerný hraný debut Poberta je nápaditou a sebavedomou gangsterkou s poriadnou dávkou čierneho humoru. Pripomína zábavné prvotiny Guya Ritchieho.

Nakrútiť komédiu zasadenú do čias pandémie covidu chce odvahu. A dobrý scenár. A čas – na to, aby sme sa dokázali zasmiať na situáciách, ktoré nás kedysi desili alebo hnevali. Dnes je rok 2026 a zrejme len málokto venuje čas spomínaniu na pravidelné testovanie, zákaz vychádzania a stres z nákazy. Covidovú frustráciu sme nechali odležať.

Vlny lockdownov a prísnych opatrení zasiahli každého inak. Niekomu nadobro pochovali biznis, iní si dokázali našetriť slušné peniaze, ďalší uvideli v kríze príležitosť a začali parazitovať na nešťastí druhých. Do poslednej kategórie patrí aj hlavný zloduch filmu Poberta, úžerník Asasín (Stanislav Majer). Znepríjemňuje život zúfalým obyvateľom juhomoravského mesta Strážnice s pomocou skorumpovaného policajta Čendu (Václav Neužil).

Na opačnej strane stojí zlodejíček s nemalými dlhmi Lupyn (Matyáš Řezníček), ktorému už raz za jeho prešľapy klepli po prstoch a tak skončil za mrežami. Po návrate z väzenskej cely to doma nemá jednoduché. Nikto ho nechce zamestnať, ľudia sa naňho pozerajú cez prsty a čelí krivým obvineniam. Napokon však nájde spôsob, ako si udobriť miestnych. Žiaľ, nepôjde to legálnou cestou.

Hlavnú rolu hrá autenticita

Hudeček hneď v úvode filmu vykladá karty na stôl a ukazuje nám rozličné charaktery. Kladie dôraz na malomeštiakov, ich problémy a trápenia. Väčšina z nich je nešťastná pre nedostatok peňazí, nešťastnú lásku alebo preto, že chodí do práce, ktorú nemá rada. Niektorí by aj radi vypadli za hranice, ale nemôžu si to dovoliť, lebo nemajú nič našetrené. Prípadne sa musia starať o rodinných príslušníkov.

Podobné postavy by sme našli po celej Európe. Český režisér to dobre vie, a preto týchto ľudí za ich konania a názory nesúdi. Len ich zobrazuje bez príkras, so všetkými neresťami, v tej najautentickejšej podobe. Pozná ich tak dobre ako svoje topánky. To je veľmi dôležité. Len tak totiž filmári vedia docieliť to, aby divák uveril postavám, ktoré vytvoria. A v tomto prípade im veríme nielen každú repliku, ale aj každý výraz tváre. Práve autenticita hrá v tomto filme hlavnú rolu.

Aj keď by sme mohli rozdeliť plejádu postáv na hrdinov a antihrdinov, Hudeček pôsobivo stiera hranicu medzi dobrom a zlom. Nepozerá sa na veci krátkozrako a čiernobielo ako veľa malomeštiakov, ale berie do úvahy kontext. Polemizuje o hraniciach etiky. Vďaka rafinovanému scenáru si však divák veľmi rýchlo vyberie stranu. Je jasné, že nakoniec bude fandiť Lupynovi, aj keď ani zďaleka nie je ukážkovým dobrákom a morálnym vzorom.

Talent na rozdávanie

Skvelým ozvláštnením je, že postavy hovoria (pre Slováka veľmi vtipným) slováckym dialektom, čo automaticky otvorilo priestor pre skvelé hlášky. A





Poberta (Česko/Slovensko, 2026)
RÉŽIA, SCENÁR, KAMERA, STRIH Ondřej Hudeček ● SPOLUPRÁCA NA SCENÁRI Tomáš Hrubý, Jan Smutný, Jan Vejnar HUDBA Jonatan Pastirčák HRAJÚ Matyáš Řezníček, Václav Neužil, Stanislav Majer, Denisa Barešová, Lukáš Příkazký, Filip Kaňkovský, Petr Borovec, Eva Vrbková, Jan Plouhar, Milan Mikulčík, Martin Nahálka, Ján Jackuliak
MINUTÁŽ 118 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 19. marca 2026

Hodnotenie: 80%

Záber z filmu Poberta. Foto: Bontonfilm

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články