Keď sa môžeme na pandémii schuti zasmiať bez pocitu viny

Ondřej Hudeček nakrútil sympatický žánrový mix s umeleckým presahom. Jeho celovečerný hraný debut Poberta je nápaditou a sebavedomou gangsterkou s poriadnou dávkou čierneho humoru. Pripomína zábavné prvotiny Guya Ritchieho.

Nakrútiť komédiu zasadenú do čias pandémie covidu chce odvahu. A dobrý scenár. A čas – na to, aby sme sa dokázali zasmiať na situáciách, ktoré nás kedysi desili alebo hnevali. Dnes je rok 2026 a zrejme len málokto venuje čas spomínaniu na pravidelné testovanie, zákaz vychádzania a stres z nákazy. Covidovú frustráciu sme nechali odležať.

Vlny lockdownov a prísnych opatrení zasiahli každého inak. Niekomu nadobro pochovali biznis, iní si dokázali našetriť slušné peniaze, ďalší uvideli v kríze príležitosť a začali parazitovať na nešťastí druhých. Do poslednej kategórie patrí aj hlavný zloduch filmu Poberta, úžerník Asasín (Stanislav Majer). Znepríjemňuje život zúfalým obyvateľom juhomoravského mesta Strážnice s pomocou skorumpovaného policajta Čendu (Václav Neužil).

Na opačnej strane stojí zlodejíček s nemalými dlhmi Lupyn (Matyáš Řezníček), ktorému už raz za jeho prešľapy klepli po prstoch a tak skončil za mrežami. Po návrate z väzenskej cely to doma nemá jednoduché. Nikto ho nechce zamestnať, ľudia sa naňho pozerajú cez prsty a čelí krivým obvineniam. Napokon však nájde spôsob, ako si udobriť miestnych. Žiaľ, nepôjde to legálnou cestou.

Hlavnú rolu hrá autenticita

Hudeček hneď v úvode filmu vykladá karty na stôl a ukazuje nám rozličné charaktery. Kladie dôraz na malomeštiakov, ich problémy a trápenia. Väčšina z nich je nešťastná pre nedostatok peňazí, nešťastnú lásku alebo preto, že chodí do práce, ktorú nemá rada. Niektorí by aj radi vypadli za hranice, ale nemôžu si to dovoliť, lebo nemajú nič našetrené. Prípadne sa musia starať o rodinných príslušníkov.

Podobné postavy by sme našli po celej Európe. Český režisér to dobre vie, a preto týchto ľudí za ich konania a názory nesúdi. Len ich zobrazuje bez príkras, so všetkými neresťami, v tej najautentickejšej podobe. Pozná ich tak dobre ako svoje topánky. To je veľmi dôležité. Len tak totiž filmári vedia docieliť to, aby divák uveril postavám, ktoré vytvoria. A v tomto prípade im veríme nielen každú repliku, ale aj každý výraz tváre. Práve autenticita hrá v tomto filme hlavnú rolu.

Aj keď by sme mohli rozdeliť plejádu postáv na hrdinov a antihrdinov, Hudeček pôsobivo stiera hranicu medzi dobrom a zlom. Nepozerá sa na veci krátkozrako a čiernobielo ako veľa malomeštiakov, ale berie do úvahy kontext. Polemizuje o hraniciach etiky. Vďaka rafinovanému scenáru si však divák veľmi rýchlo vyberie stranu. Je jasné, že nakoniec bude fandiť Lupynovi, aj keď ani zďaleka nie je ukážkovým dobrákom a morálnym vzorom.

Talent na rozdávanie

Skvelým ozvláštnením je, že postavy hovoria (pre Slováka veľmi vtipným) slováckym dialektom, čo automaticky otvorilo priestor pre skvelé hlášky. A