recenzia Poberta Záber z filmu Poberta. Foto: Bontonfilm

recenzia Poberta

Keď sa môžeme na pandémii schuti zasmiať bez pocitu viny

Martin Adam Pavlík

Písmo: A- | A+

Ondřej Hudeček nakrútil sympatický žánrový mix s umeleckým presahom. Jeho celovečerný hraný debut Poberta je nápaditou a sebavedomou gangsterkou s poriadnou dávkou čierneho humoru. Pripomína zábavné prvotiny Guya Ritchieho.

Nakrútiť komédiu zasadenú do čias pandémie covidu chce odvahu. A dobrý scenár. A čas – na to, aby sme sa dokázali zasmiať na situáciách, ktoré nás kedysi desili alebo hnevali. Dnes je rok 2026 a zrejme len málokto venuje čas spomínaniu na pravidelné testovanie, zákaz vychádzania a stres z nákazy. Covidovú frustráciu sme nechali odležať.

Vlny lockdownov a prísnych opatrení zasiahli každého inak. Niekomu nadobro pochovali biznis, iní si dokázali našetriť slušné peniaze, ďalší uvideli v kríze príležitosť a začali parazitovať na nešťastí druhých. Do poslednej kategórie patrí aj hlavný zloduch filmu Poberta, úžerník Asasín (Stanislav Majer). Znepríjemňuje život zúfalým obyvateľom juhomoravského mesta Strážnice s pomocou skorumpovaného policajta Čendu (Václav Neužil).

Na opačnej strane stojí zlodejíček s nemalými dlhmi Lupyn (Matyáš Řezníček), ktorému už raz za jeho prešľapy klepli po prstoch a tak skončil za mrežami. Po návrate z väzenskej cely to doma nemá jednoduché. Nikto ho nechce zamestnať, ľudia sa naňho pozerajú cez prsty a čelí krivým obvineniam. Napokon však nájde spôsob, ako si udobriť miestnych. Žiaľ, nepôjde to legálnou cestou.

Hlavnú rolu hrá autenticita

Hudeček hneď v úvode filmu vykladá karty na stôl a ukazuje nám rozličné charaktery. Kladie dôraz na malomeštiakov, ich problémy a trápenia. Väčšina z nich je nešťastná pre nedostatok peňazí, nešťastnú lásku alebo preto, že chodí do práce, ktorú nemá rada. Niektorí by aj radi vypadli za hranice, ale nemôžu si to dovoliť, lebo nemajú nič našetrené. Prípadne sa musia starať o rodinných príslušníkov.

Podobné postavy by sme našli po celej Európe. Český režisér to dobre vie, a preto týchto ľudí za ich konania a názory nesúdi. Len ich zobrazuje bez príkras, so všetkými neresťami, v tej najautentickejšej podobe. Pozná ich tak dobre ako svoje topánky. To je veľmi dôležité. Len tak totiž filmári vedia docieliť to, aby divák uveril postavám, ktoré vytvoria. A v tomto prípade im veríme nielen každú repliku, ale aj každý výraz tváre. Práve autenticita hrá v tomto filme hlavnú rolu.

Aj keď by sme mohli rozdeliť plejádu postáv na hrdinov a antihrdinov, Hudeček pôsobivo stiera hranicu medzi dobrom a zlom. Nepozerá sa na veci krátkozrako a čiernobielo ako veľa malomeštiakov, ale berie do úvahy kontext. Polemizuje o hraniciach etiky. Vďaka rafinovanému scenáru si však divák veľmi rýchlo vyberie stranu. Je jasné, že nakoniec bude fandiť Lupynovi, aj keď ani zďaleka nie je ukážkovým dobrákom a morálnym vzorom.

Talent na rozdávanie

Skvelým ozvláštnením je, že postavy hovoria (pre Slováka veľmi vtipným) slováckym dialektom, čo automaticky otvorilo priestor pre skvelé hlášky. A





Poberta (Česko/Slovensko, 2026)
RÉŽIA, SCENÁR, KAMERA, STRIH Ondřej Hudeček ● SPOLUPRÁCA NA SCENÁRI Tomáš Hrubý, Jan Smutný, Jan Vejnar HUDBA Jonatan Pastirčák HRAJÚ Matyáš Řezníček, Václav Neužil, Stanislav Majer, Denisa Barešová, Lukáš Příkazký, Filip Kaňkovský, Petr Borovec, Eva Vrbková, Jan Plouhar, Milan Mikulčík, Martin Nahálka, Ján Jackuliak
MINUTÁŽ 118 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 19. marca 2026

Hodnotenie: 80%

Záber z filmu Poberta. Foto: Bontonfilm

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

MFF Cinematik 2026 Producentka Michaela Kaliská a herci František Beleš a Adam Kubala na slovenskej premiére filmu Milovník, nie bojovník. Foto: MFF Cinematik/Ester Šmídová

ohlasy 21. MFF Cinematik

Dvadsiatyprvý ročník Medzinárodného filmového festivalu Cinematik predstavil v septembri v Piešťanoch silný program. Popri oceňovaných tituloch z Cannes, Berlína, Sundance či Karlových Varov predstavil tento rok opäť aj mimoriadne silnú kolekciu domácich titulov. Mnohé z nich sa tu premietali v slovenskej alebo dokonca vo svetovej premiére. Práve vďaka bohatému zastúpeniu slovenských noviniek v programe ponúkol 21. MFF Cinematik (8. – 13. septembra 2026) aj obraz o súčasnej domácej kinematografii. Aká je? Extrémne talentovaná generácia „Sledujte mladú slovenskú filmovú tvorbu, pretože si myslím, že nám vyrastá extrémne talentovaná generácia filmárov a filmárok,“ povedala pred prvým slovenským premietaním filmu Milovník, nie bojovník jedna z jeho producentiek Michaela Kaliská. Milovník, nie bojovník získal na festivale v Karlových Varoch hlavnú cenu súťaže Proxima. Pred uvedením na Cinematiku ho predchádzala povesť akéhosi „Slnka v sieti pre generáciu Z“. Celovečerný hraný debut Martiny Buchelovej je naozaj bytostne mladý film pre mladé publikum. Mladé sa tu však myslí v tom najširšom zmysle slova ako také, ktoré dokáže prijať a oceniť svieži pohľad tvorkýň a tvorcov. Pretože Milovník, nie bojovník je originálny, vtipný aj dojímavý film. Zostane vám po ňom pocit, že to dobré v nás ešte existuje aj vo svete, v ktorom sa niektorí už pomaly sťahujú do protiatómových krytov. Hoci snímka tematizuje hneď niekoľko ťaživejších a komplikovaných problémov (alkoholizmus, manipulácia, osamelosť,...),...
recenzia Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

recenzia Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť

„Je to predzvesť konca, ale zatiaľ moja dlhovekosť toto podozrenie vyvracia.“ Stručnou odpoveďou smečuje Emil Horváth na otázku mladej kolegyne, ako sa cíti v úlohe hrdinu dokumentárneho filmu. Životopisný portrét, v ktorom odznie aj toto „mikrointerview“, odvysielala Dvojka v deň hercových osemdesiatych prvých narodenín. Režisérka Iveta Grófová ho nazvala Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Aby ostala verná názvu aj vo vizuále, často vidíme renomovaného divadelného, televízneho i filmového herca za volantom. Večne na cestách – na domovskú scénu Slovenského národného divadla, do televízneho štúdia, s kolegami na cestách za divákmi v iných mestách alebo do Martina – divadla, na ktorého doskách znamenajúcich svet svoju umeleckú kariéru začínal. „Rekriminovať dozadu je svojím spôsobom dosť ťažké, ale určite sa dá rekriminovať to, čo človek robil v divadle, televízii, vo filme a spätne sa pozrieť na to, čomu obetoval a venoval život,“ hovorí. V zozname svojich divadelných a televíznych postáv, ktorým za viac ako polstoročie vdýchol na javisku, obrazovke či filmovom plátne život, sa pokúša vymenovať tie najvýznamnejšie, aby uľahčil filmárom hľadanie v archívoch. Listovanie v papieroch i vlastnej pamäti zakončí lakonicky: „Je toho strašne veľa, je to nezmysel.“ Ale nie je. Ukážky z divadelných predstavení, televíznych inscenácií i seriálov aj filmov sa prelínajú so spomienkami a osvetľujú umelcove zásadné životné a tvorivé situácie, zážitky i rozhodnutia. Režisérka Iveta Grófová sa...
Zobraziť všetky články