recenzia Poberta Záber z filmu Poberta. Foto: Bontonfilm

recenzia Poberta

Keď sa môžeme na pandémii schuti zasmiať bez pocitu viny

Martin Adam Pavlík

Písmo: A- | A+

Ondřej Hudeček nakrútil sympatický žánrový mix s umeleckým presahom. Jeho celovečerný hraný debut Poberta je nápaditou a sebavedomou gangsterkou s poriadnou dávkou čierneho humoru. Pripomína zábavné prvotiny Guya Ritchieho.

Nakrútiť komédiu zasadenú do čias pandémie covidu chce odvahu. A dobrý scenár. A čas – na to, aby sme sa dokázali zasmiať na situáciách, ktoré nás kedysi desili alebo hnevali. Dnes je rok 2026 a zrejme len málokto venuje čas spomínaniu na pravidelné testovanie, zákaz vychádzania a stres z nákazy. Covidovú frustráciu sme nechali odležať.

Vlny lockdownov a prísnych opatrení zasiahli každého inak. Niekomu nadobro pochovali biznis, iní si dokázali našetriť slušné peniaze, ďalší uvideli v kríze príležitosť a začali parazitovať na nešťastí druhých. Do poslednej kategórie patrí aj hlavný zloduch filmu Poberta, úžerník Asasín (Stanislav Majer). Znepríjemňuje život zúfalým obyvateľom juhomoravského mesta Strážnice s pomocou skorumpovaného policajta Čendu (Václav Neužil).

Na opačnej strane stojí zlodejíček s nemalými dlhmi Lupyn (Matyáš Řezníček), ktorému už raz za jeho prešľapy klepli po prstoch a tak skončil za mrežami. Po návrate z väzenskej cely to doma nemá jednoduché. Nikto ho nechce zamestnať, ľudia sa naňho pozerajú cez prsty a čelí krivým obvineniam. Napokon však nájde spôsob, ako si udobriť miestnych. Žiaľ, nepôjde to legálnou cestou.

Hlavnú rolu hrá autenticita

Hudeček hneď v úvode filmu vykladá karty na stôl a ukazuje nám rozličné charaktery. Kladie dôraz na malomeštiakov, ich problémy a trápenia. Väčšina z nich je nešťastná pre nedostatok peňazí, nešťastnú lásku alebo preto, že chodí do práce, ktorú nemá rada. Niektorí by aj radi vypadli za hranice, ale nemôžu si to dovoliť, lebo nemajú nič našetrené. Prípadne sa musia starať o rodinných príslušníkov.

Podobné postavy by sme našli po celej Európe. Český režisér to dobre vie, a preto týchto ľudí za ich konania a názory nesúdi. Len ich zobrazuje bez príkras, so všetkými neresťami, v tej najautentickejšej podobe. Pozná ich tak dobre ako svoje topánky. To je veľmi dôležité. Len tak totiž filmári vedia docieliť to, aby divák uveril postavám, ktoré vytvoria. A v tomto prípade im veríme nielen každú repliku, ale aj každý výraz tváre. Práve autenticita hrá v tomto filme hlavnú rolu.

Aj keď by sme mohli rozdeliť plejádu postáv na hrdinov a antihrdinov, Hudeček pôsobivo stiera hranicu medzi dobrom a zlom. Nepozerá sa na veci krátkozrako a čiernobielo ako veľa malomeštiakov, ale berie do úvahy kontext. Polemizuje o hraniciach etiky. Vďaka rafinovanému scenáru si však divák veľmi rýchlo vyberie stranu. Je jasné, že nakoniec bude fandiť Lupynovi, aj keď ani zďaleka nie je ukážkovým dobrákom a morálnym vzorom.

Talent na rozdávanie

Skvelým ozvláštnením je, že postavy hovoria (pre Slováka veľmi vtipným) slováckym dialektom, čo automaticky otvorilo priestor pre skvelé hlášky. A





Poberta (Česko/Slovensko, 2026)
RÉŽIA, SCENÁR, KAMERA, STRIH Ondřej Hudeček ● SPOLUPRÁCA NA SCENÁRI Tomáš Hrubý, Jan Smutný, Jan Vejnar HUDBA Jonatan Pastirčák HRAJÚ Matyáš Řezníček, Václav Neužil, Stanislav Majer, Denisa Barešová, Lukáš Příkazký, Filip Kaňkovský, Petr Borovec, Eva Vrbková, Jan Plouhar, Milan Mikulčík, Martin Nahálka, Ján Jackuliak
MINUTÁŽ 118 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 19. marca 2026

Hodnotenie: 80%

Záber z filmu Poberta. Foto: Bontonfilm

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

rozhovor Zuzana Gindl-Tatárová Foto: SFTA

rozhovor Zuzana Gindl-Tatárová

Zuzana Gindl-Tatárová v polovici 80. rokov vstúpila do sveta filmu tvorivou spoluprácou so Štefanom Uhrom ako spoluscenáristka jeho filmu o Božene Slančíkovej Timrave Šiesta veta (1986). Dramaturgicky spolupracovala na filmoch ako Správca skanzenu, Sedím na konári a je mi dobre,  Let asfaltového holuba alebo Neha, neskôr Kandidát, Čiara či Slúžka. Desiatkam ďalších filmov pomohla na svet ako národná zástupkyňa v európskom fonde na podporu kinematografie Eurimages. Pedagogicky pôsobila na FTF VŠMU a jej tzv. „veľkým seminárom“ prešla drvivá väčšina aktívnych filmárov a filmárok strednej a mladšej generácie. Bola aj prodekankou FTF VŠMU pre zahraničie a dvakrát bola vymenovaná za členku Rady AVF (2011 a 2021.) V rokoch 2002 – 2007 viedla Slovenskú filmovú a televíznu akadémiu, kde založila národné filmové ceny Slnko v sieti. Tento rok si sama prevzala Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre. Viackrát si povedala, že k cinefilstvu si sa dostala už ako päťročná, keď teba a tvojho brata stará mama vodievala do bratislavského kina Čas. Aké boli tvoje najranejšie filmové zážitky a čo z nich v tebe zostalo dodnes? Mojimi hrdinami boli vtedy Zikmund a Hanzelka a ich úžasná Tatra, alebo Frigo na mašine... Boli to odvážni a nezávislí hrdinovia. No babička nás nevodila len do kina Čas. Pravidelne sme chodili aj na detské predstavenia do „blchárne“, ako sme volali kino Mladosť. Bolo...
Milota Záber z filmu Milota. Foto: FURIA FILM

Milota otvára našej úprimnosti chalupu s modrou strechou

Vidieť umeleckého fotografa v procese tvorby znamená možnosť dotýkať sa miery slobody jeho vnútorného sveta, v ktorom sa odráža realita tak, ako ju vidí cez objektív aparátu. Ak je to Milota Havránková, sledujeme celoživotný príbeh výnimočnej a charizmatickej ženy s neomylným citom pre pevný, úprimný a podmanivý výtvarný experiment. Do kín prichádza celovečerný dokument Milota. Premiéru bude mať 30. apríla. Na správnej ceste „Na Slovensku je stále veľa žien, ktoré si zaslúžia filmové spracovanie,“ hovorí pre Filmsk.sk producentka dokumentu Milota Lívia Filusová. K myšlienke zmapovať životnú cestu jednej z najvýraznejších osobností slovenskej fotografie dospela v čase pandémie. Rozhodovala sa vtedy o uchopení novej témy, v ktorej mala byť ústrednou postavou súčasná žena – umelkyňa. Fakt, že v spoločnosti začali vládnuť dovtedy utlmené vášne degradujúce kultúrne hodnoty, ju v tom mohol len utvrdiť. Tvorba Miloty Havránkovej ju okamžite oslovila svojou originalitou, štylizáciou a najmä emóciou, ktorú z jej fotografií cítila. „Keď som si preštudovala dostupné materiály, ktoré som o Milote našla, vedela som, že som na správnej ceste. S Milotou a s jej rodinou sme odkomunikovali zámer filmu, dohodli sme si podmienky v rámci obsahu a ja som sa na temer štyri roky stala súčasťou ich života,“ hovorí. Fotografka Milota Havránková Foto: FURIA FILM Spontánne a s výsledkom Silným vizuálnym aj emocionálnym motívom filmu sa stala Milotina chalupa s...
Turisti Záber z filmu Turisti. Foto: ASFK

Turisti mimo komfortnej zóny

Po premiére na Medzinárodnom festivale krátkych filmov v Clermont-Ferrand sa krátky animovaný film slovenskej režisérky Márie Kralovič Turisti dostal aj do slovenských kín. V distribúcii sa premieta ako predfilm americkej čiernej komédie Ak by som mala nohy, tak ťa nakopem (r. Mary Bronstein). Protagonistami filmu Turisti sú manželia Hana a Kornel. Ich výprava do prírody sa zmení na boj o prežitie. „Film Turisti je krátky animovaný film o hľadaní vzájomného porozumenia v pokročilom manželskom zväzku. Hana a Kornel majú neľahkú úlohu. Vyšplhať sa na kopec svojho problému a za jeho vrcholom nájsť nové perspektívne horizonty. Stávajú sa teda turistami, kde musia vyhrať boj nad vlastnými vášňami, únavou a lenivosťou pri ťažkom výstupe na vrchol,“ píše v explikácii pre Audiovizuálny fond producentka Agata Novinski. „Film je zároveň o dôležitosti poznať samého seba a mať sa rád, aby sme boli v dostatočnej miere pripravení na akékoľvek partnerské spolužitie,“ dodáva. Režisérka Mária Kraľovič má za sebou už niekoľko krátkych animovaných filmov. Jej snímka Fifi Fatale (2018) získala nomináciu na Slnko v sieti. Ako animátorka sa Kralovič podieľala aj na ďalších snímkach. Venuje sa tiež ilustrovaniu. „Lákajú ma situácie, kde je človek nútený mimo svojej komfortnej zóny zakúsiť nebezpečie, či boj o svoj život. Krutosť prírody, ktorá vie byť...
Zobraziť všetky články