recenzia Posledný Viking Mads Mikkelsen vo filme Posledný Viking. Foto: Film Europe

recenzia Posledný Viking

Od frustrácie až k zmiereniu. S humorom

Daniel Hevier ml.

Písmo: A- | A+

Dánsky režisér a scenárista Anders Thomas Jensen tvorí a nakrúca filmy, v ktorých prepája čierny humor so zložitými rodinnými vzťahmi a neliečenými traumami. Jeho najnovší film Posledný Viking pokračuje v línii predchádzajúcich snímok a hoci niektoré vzorce opakuje, stále dokáže prekvapiť, pobaviť aj rozcítiť.

Dánska spoločnosť sa mnohým javí ako dokonalá – veď Dáni sa dlhodobo radia k najšťastnejším či najspokojnejším národom na svete. Lenže ani v tak fungujúcej spoločnosti sa nemožno vyhnúť problémom, akými sú alkoholizmus, rodinné násilie či psychické ťažkosti. Keď sú veci schované a zamknuté pod povrchom, zavreté v akejsi Pandorinej skrinke, rôzne udalosti môžu spustiť ich postupné odkrývanie. Jedným zo spôsobov, ako sa s tým vyrovnať, je čierny humor. Dánska čierna komédia Posledný Viking ho využíva naplno.

Režisér a scenárista Anders Thomas Jensen má na konte snímky ako Adamove jablká (2005), O kuratách a ľuďoch (2015) či Rytieri spravodlivosti (2020). Skúma v nich identitu hlavných hrdinov a ich vzťahy s najbližším okolím. Nevyberá si cnostné postavy, ale ľudí so slabosťami a nedostatkami, ktorí sa v živote nie vždy zachovali najsprávnejšie, no vo svojom jadre nie sú zlí. Postavy dokáže napísať tak presvedčivo, že k nim cítite sympatiu, ľútosť aj pochopenie. Zároveň sa sústreďuje aj na postavičky, ktoré sú iné, cítia sa odlišne a samé vedia, že nezapadajú do nášho „civilizovaného sveta“. Často pôsobia psychicky disociatívne alebo majú neusporiadaný život, no práve tu vzniká zaujímavý kontrast – tí labilnejší sa často upínajú k presným rutinám a vlastným pravidlám, zatiaľ čo zdanlivo zdravší a psychicky odolnejší jedinci sa paradoxne nevedia zaradiť do spoločnosti a nájsť si v nej pevné miesto. Podobne ako vo filme Posledný Viking.

Najskôr Viking, potom John Lennon





Posledný Viking (Den Sidste Viking, Dánsko, 2025)
RÉŽIA A SCENÁR Anders Thomas Jensen ● KAMERA Sebastian Blenkov ● HUDBA Jeppe Kaas ● STRIH Nicolaj Monberg, Anders Albjerg Kristiansen ● HRAJÚ Mads Mikkelsen, Nikolaj Lie Kaas, Sofie Gråbøl, Bodil Jørgensen, Lars Brygma, Nicolas Bro, Søren Malling
MINUTÁŽ 116 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 22. januára 2026

Hodnotenie: 85%

Mads Mikkelsen vo filme Posledný Viking. Foto: Film Europe

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Populárna speváčka, tri vynikajúce atlétky aj milión litrov

V najbližšej kolekcii sa s nimi divák stretne. Kým meno speváčky – Jana Kociánová (v č. 26 spieva víťaznú pieseň Bratislavskej lýry Pár slov autorskej dvojice Ľuboš Zeman – Pavol Zelenay) – je známe aj dnes nielen medzi fanúšikmi populárnej hudby, málokto si spomenie na tri športovkyne, ktoré by si to rovnako zaslúžili. Dnešná superhviezda slovenskej atletiky s iniciálami Emila Zátopka plní (právom) médiá. Kto si však spomenie na Evu Šuranovú, ktorá ako prvá Slovenska získala olympijskú medailu (bronz v skoku do diaľky na OH v Mníchove 1972)? Mária Mračnová v skoku do výšky bola na olympijských hrách štvrtá aj šiesta. Jozefína Čerchlanová, svojho času československá jednotka v neuveriteľnom rozsahu behov od 100 po 800 m. Jej fúzatý rekord na hladkých 400 m z roku 1974 (!) prekonala až tohto roku práve Emma Zapletalová! Všetky tri uvidí divák na populárnych atletických pretekoch P-T-S v TvF č. 25. Miloslav Roľko, znakár, jediný majster Európy v histórii československého plavectva sa ukáže v č. 27. Ak ostaneme ešte pri mimoriadnych športových výkonoch, na vysokom stupni rebríčka bude expedícia do Himalájí, ktorá dosiahla vrchol Makalu. Aj v nej boli mená, ktoré si zaslúžia náš obdiv: Gálffy, Fiala, Orolín... (č. 23 a 30). Prvý slovenský rogalista Peter Adamica z Trenčína si svoj závesný klzák sám skonštruoval (č. 23)....
recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Zobraziť všetky články