O telách, tvárach, krajine... zodpovednosti a gýči

Nútené sterilizácie, ktoré vykonávalo československé zdravotníctvo počas normalizácie bez dostatočného informovania žien, je traumatizujúcim dedičstvom socializmu. Povedomie o tomto sociálnom inžinierstve s genocídnymi dôsledkami je stále nízke, lebo postihovalo tie, ktoré duálny patriarchát totality dvojnásobne vylučoval: ženy a Rómky. Nový film režiséra Ivana Ostrochovského a scenáristu Mareka Leščáka Prameň veľa konkrétnej osvety k téme neprinesie. Rozvíril však o téme verejnú diskusiu a má šancu emocionálne zasiahnuť majoritné publikum.

Film medzi realitou a fikciou

Prameň vstupuje do náročného recepčného teritória. Podobne ako predchádzajúci film režisérsko-scenáristického tandemu Služobníci, ktorý sa venoval kolaborácii katolíckej cirkvi s ŠtB, vychádza z historických udalostí. Tie pretavuje do fikčného príbehu v štylizovanej forme so žánrovými prvkami, ktoré majú navodiť emocionálnu atmosféru príbehu.

Kým výlučne „mužskí“ Služobníci čerpali inšpiráciu z trileru a hororu, dominantne „ženský“ Prameň referuje k prvkom melodrámy. Na rozdiel od spolupráce cirkevnej a politickej moci je však kauza sterilizácií Rómok nielen pretrvávajúcou traumou minulosti, ale stále živou kauzou. Napriek formálnemu ospravedlneniu vlády SR v roku 2021 sa (na rozdiel od Česka) totiž obete dodnes nedočkali kompenzácie. Nečudo, že Prameň tak vyvoláva reakcie, ktoré film nepomeriavajú estetickými, ale noetickými kritériami.

Príbeh pôrodníčky, ktorá na prahu perestrojkového obdobia v oblastnej nemocnici kdesi na juhu Slovenska nepomáha len deťom na svet, ale vykonáva aj sterilizácie a je členkou komisie povoľujúcej interrupcie, je príbehom o morálnom precitnutí človeka systému. Hneď po premiérovom úspechu na festivale v Karlových Varoch, kde získal cenu FIPRESCI, sa začali ozývať voči filmu kritické hlasy z okruhu ľudsko-právneho aktivizmu aj publicistiky. Vyčítali mu, že hovorí o traume minority z perspektívy majority a bagatelizuje tak utrpenie reálnych obetí. Že dve kľúčové postavy polovičných Rómok sú obsadené nerómskymi predstaviteľkami. Že replikuje stereotypy o Rómoch. A tiež, že sladko-bôľny záver prináša falošnú satisfakciu, ktorá môže relativizovať nároky sterilizovaných žien a ublížiť im.

Estetika a noetika

Neochota časti publika akceptovať právo na autorskú licenciu pri hranom filme vychádzajúcom zo skutočných udalostí nie je nepochopiteľná. Súvisí so spoločenskou zodpovednosťou umenia. S výhradami voči silenému happyendu aj stereotypizácii sa viem stotožniť. Ale klásť na film nárok, aby prispel k vyriešeniu morálne aj právne komplikovanej kauzy nepovažujem za fér. O to viac, ak hlasy volajúce po etickej poctivosti filmu jedným dychom uznávajú jeho umelecké kvality pre pôsobivú kameru Juraja Chlpíka a výborné herecké výkony. Nie je predsa spôsob, akým film sprostredkúva poznanie skutočnosti, súčasťou jeho umeleckej stratégie? Ak táto stratégia aj bez snahy o manipuláciu či bagatelizovanie skutočnosti nefunguje, je aj poznanie, ktoré film sprostredkuje, prinajlepšom povrchné. Nie je estetika bez noetiky len kultivovaným gýčom?

Problémom Prameňa totiž nie je, že sa jeho tvorcovia rozhodli nerozprávať príbeh jednej z obetí,