Petra v čiernom

Na odchode spomedzi živých nás ľaká najmä jeho definitívnosť. Nedá sa odvolať. Tieto zabuchnuté dvere sa znova neotvoria. Dáma s kosou sa ohlasuje na mnoho spôsobov, napríklad chorobou, no občas sa stane, že sa vopred neohlási. Príde sama, schmatne, odíde v lepšom prípade vo dvojici. Vtedy smútok pozostalých prehlbuje neočakávanosť zlej správy, náhlosť ohromenia. Vraví sa, že dôležitejšie ako to, čo sa stane teraz v danej chvíli, je všetko to, čo sa stane potom, čo bude nasledovať ako reakcia na súčasný okamih. A práve o tom Rok vdovy rozpráva, o tom, čo sa stane, keď sa hlavná hrdinka Petra (Pavla Beretová) dozvie o manželovej smrti. Je o hľadaní –  či už vedomom, alebo neuvedomovanom –  dna, od ktorého by sa dalo odraziť.

Je však tiež príbehom zápasu o to, či bude potrebné predchádzajúce sny meniť na nejaké nové. Nedlho pred prelomovou udalosťou si totiž manželia kúpili starý zanedbaný vidiecky dom. Chceli mestský ruch nahradiť pokojom uprostred prírody. Plánovali si ho najmä svojpomocne opraviť, zútulniť, žiť v ňom aj s dcérou, maturantkou Dominikou (Julie Šoucová). Najužšie, už len na dvojicu zdecimované rodinné spoločenstvo, navyše naštrbované dôsledkami prežívaného, dopĺňajú ďalšie postavy. Predovšetkým Petrina svokra (Zuzana Kronerová), mierne manipulatívna osoba, akosi automaticky predpokladá, že čo je výhodné pre ňu, bude výhodné aj pre ostatných, že s láskavosťou je možné obchodovať. Petrina časť rodiny ostáva viac-menej v úzadí, do popredia sa, naopak, voľky-nevoľky tlačí administratívna armáda krytá štítmi zákonov a pravidiel – nemožno ich obísť, sú ako prekážky na dostihovej dráhe; kto chce v diaľke uzrieť cieľ, musí ich preskočiť, preliezť ponad ne. Až prípadné pokonanie sa s úradníkmi za priehradkami a nedobytnými dverami vyčistí stôl a otvorí matke i dcére vstup do ďalšej, slobodnejšej etapy smútenia.

Scenár filmu vznikol na základe autobiografických zápiskov Zuzany Pokornej, uverejňovaných v rokoch 2014 až 2016 v českom časopise Respekt. Podľa jej slov je väčšina scén vo filme prebraná z rovnomenného súboru zápiskov. Priznané delenie snímky na štyri ročné obdobia zvýrazňuje i zvýznamňuje potrebu ukrajovania času, jeho povestnú liečivosť. Možno aj naznačuje povestné etapy vyrovnávania sa s rozchodom. Psychológia príbehu a postáv je uveriteľná. Potreba vyviniť sa, prirodzená aj absurdná zároveň, prítomná. Kamera ľudí často sníma z tesnej blízkosti. Parciálne konflikty či hrdinkina drobná investigatíva sú schopné vytvárať a udržať napätie aj v tejto „tichej“ téme. Niečím mi Rok vdovy obsahom i formou pripomenul inú snímku Veroniky Liškovej, výborný dlhometrážny dokument Návštevníci (2022) – v ňom je tiež hlavnou postavou žena, tiež sa z vlastnej vôle ocitá mimo svojho domova aj v spore s oficiálnym prostredím. No a je tam aj plávanie pod vodnou hladinou ako obraz očisty, hlbokého uvedomovania si seba samej.

Roku vdovy nič nechýba. Naopak, čosi nadbytočné kalí jeho čistotu. Akoby tvorcom nestačila neobyčajnosť obyčajnosti, cítili potrebu ju filmársky šperkovať, tvrdiť jemnú muziku „artom“ – napríklad tou podvodnou scénou. Z môjho pohľadu istý druh vypätosti snímke nesvedčal, narúšal to, čo vnímam na Roku vdovy ako najcennejšie: nehlučnosť kroniky vyrovnávania sa s vopred neohlásenou smrťou, keď sa časť smútenia nedá odšliapať ešte počas života.