recenzia Tajný agent Záber z filmu Tajný agent. Foto: ASFK/Victor Juca

recenzia Tajný agent

Vojenská diktatúra v Brazílii, 1977

Martin Ciel

Písmo: A- | A+

Kleber Mendonça Filho je autorský režisér, k svojim filmom si sám píše scenáre, ale nielen tým je zaujímavý. Od roku 2012, keď v hranom filme debutoval Zvukmi zo susedstva, si postupne vybudoval vlastný, špecifický štýl.

Nasledujúce filmy Aquarius so strhujúcou Soniou Braga a surreálne sci-fi Bacurau sa čoraz viac vyčleňovali zo stredného prúdu akýmsi magičnom. Sú inovatívnymi verziami juhoamerického literárneho magického realizmu. Jorge Luis Borges, Julio Cortázar, Gabriel García Márquez a Roberto Bolaño by mohli byť jeho krstní otcovia. O to väčšie prekvapenie bolo, keď oznámil rozhodnutie nakrútiť historický politický film. Ale stálo to za to.

Tajnom agentovi nerezignuje na viacvrstevnatosť, transcendentno či iné iluzívnu realitu rozbíjajúce alebo ozvláštňujúce stratégie, ale na rozdiel od predchádzajúcich filmov ho pevne rámcuje politickou situáciou brazílskej diktatúry 70. rokov dvadsiateho storočia. Všetky jeho filmy sa okamžite stali miláčikmi filmových festivalov a filmových klubov, no Tajný agent je vďaka ukotveniu do presného referenčného pozadia zrozumiteľnejší, divácky otvorenejší. Rozpráva jednoznačný príbeh alebo presnejšie povedané rekonštruuje ho. A možno práve kvôli tomu ho členovia americkej filmovej akadémie nominovali na Oscara, získal Zlatý glóbus a cenu za réžiu v Cannes.

Atmosféra zmaru, pocit iracionality

Tajný agent nie je o špiónoch. Hlavným motívom je príbeh mladého muža, akademika a vedca, ktorý sa pod iným menom ukrýva vo svojom rodnom meste a čaká na možnosť dostať sa z Brazílie. Vo svete tieňov mu pomáha disidentská sieť, zároveň ho prenasledujú dvaja profesionálni vrahovia a miestna polícia je čoraz iracionálnejšia, i keď… psi bez obojka sa javia hrozivejší ako v skutočnosti sú. Fascinujúca úvodná scéna predstaví protagonistu v absurdnej situácii na benzínovej pumpe s mŕtvolou. Už táto symbolická expozícia naznačuje atmosféru zmaru a bezvýchodiskovosť zúfalej situácie nasledujúceho deja.

V roku 1977 trvala ditadura militar (alebo piata republika) v Brazílii už trinásty rok. Surová likvidácia opozície, cenzúra a korupcia boli prítomné každodenne, i keď vláda bola medzi obyvateľstvom pomerne populárna vďaka tzv. ekonomickému zázraku. Prvé politické amnestie prišli v roku 1979 a vojenská diktatúra sa začala pomaly rozpadať, i keď definitívne skončila až v roku 1985. Čiže v prvom rade ide o politický film. Ale celé sa to odohráva počas karnevalu a karnevalová atmosféra umožňuje režisérovi príbeh bez straty vierohodnosti formálne karnevalizovať a zneisťovať. Hrať sa so žánrami a ich preplietaním, s napínavou detektívkou, neo-noirom, hororom a historickou sociálnou drámou, pričom mu celá tá naratívna štruktúra funguje.

Funguje vďaka mimoriadne dôslednej vyváženosti motívov, dôrazom na rytmus a premysleným montážnym prepojeniam, vyvolávajúcim v adekvátnom momente u diváka pocit iracionality. Svoj typický rukopis teda Kleber Mendonça Filho nemení. Vedľajším motívom príbehu je napríklad „chlpatá noha“ a jej dobové reprezentácie. „Chlpatá noha“ bola urbánna legenda, vymyslená novinármi kvôli cenzúre, respektíve kvôli obchádzaniu cenzúry a zároveň jej výsmechu. Začala však žiť vlastným životom a v Tajnom agentovi má nielen ozvláštňujúce, ale aj motivačné funkcie, napríklad keď ukradne inú nohu z márnice.

Dojem dokumentárnej dôveryhodnosti

Leitmotívom filmu Tajný agent je však prísne realistické zobrazenie dvoch dievčat, univerzitných študentiek, ktoré v súčasnosti rekonštruujú tento dávny príbeh a jeho historický kontext z digitalizovaných magnetofónových nahrávok, dobovej tlače, starých policajných záznamov, z archívov a vtedajších odposluchov. To spôsobuje scudzovací efekt vzhľadom k sledovanému deju, ktorý sa tým pádom stáva retrospektívou. Paradoxne to dodáva filmu autenticitu a dojem historickej, skoro až dokumentárnej dôveryhodnosti. Je to starý filmársky trik, v tomto prípade funkčne využitý.

Tajný agent vytvára viacero ilúzií reality, niekoľko fikčných svetov, pričom jeden pôsobí tak, že





Tajný agent (O Agente Secreto, Brazília/Francúzsko/Holandsko/Nemecko, 2025)
RÉŽIA A SCENÁR Kleber Mendonça Filho ● KAMERA Evgenia Alexandrova ● HUDBA Mateus Alves, Tomaz Alves Souza ● STRIH Matheus Farias, Eduardo Serrano ● HRAJÚ Wagner Moura, Maria Fernanda Cândido, Gabriel Leone, Carlos Francisco, Alice Carvalho, Robério Diógenes, Hermila Guedes, Igor De Araújo, Udo Kier
MINUTÁŽ 158 min
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26. marca 2026

Hodnotenie: 90%

Záber z filmu Tajný agent. Foto: ASFK/Victor Juca

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

spravodlivé podmienky pre tvorcov Diskusný panel počas konferencie Behind Creativity. Towards Fair Conditions for European Creators (Za kreativitou. Za spravodlivé podmienky pre európskych tvorcov a tvorkyne). Foto: Tomasz Kaczor, Creative Europe Desk Poland

ohlasy Aj kreativita je práca

Minulý mesiac som sa vo Varšave zúčastnil konferencie, ktorá tematizovala sociálnu situáciu a pracovné podmienky v kultúre. Práca v kultúre má totiž svoje špecifiká. Vo vysokej miere je projektového charakteru, s čím je spojená nestabilita príjmov. Núti k štatútu SZČO, aj keď má charakter závislej činnosti, alebo je slabo finančne ohodnotená nielen vzhľadom na vzdelanie, v mnohých prípadoch je, dokonca, neplatená. Pre ľudí pracujúcich v kultúre to okrem iného znamená finančnú neistotu, sťažený prístup k sociálnemu zabezpečeniu či nutnosť viacerých zamestnaní, neraz mimo odboru – prípadne rovno odchod z odboru. Navyše, možnosť kolektívne vyjednávať je legislatívne obmedzená. Situácia sa však pomaly mení – respektíve, minimálne sa o potrebe štruktúrnych zmien viac diskutuje. Zápas za lepšie pracovné podmienky v kultúre trvá už dlho. Zdá sa však, že nedávna pandémia naplno odhalila, v akých prekérnych podmienkach ľudia pracujúci v kultúre dlhodobo fungujú. Viaceré krajiny to viedlo k snahám o reformy. Napríklad poľská vláda nedávno schválila návrh zákona o sociálnom poistení umelkýň a umelcov a momentálne sa o ňom rokuje v parlamente. V tomto kontexte organizovala 11. júna poľská kancelária Creative Europe Desk v spolupráci s Európskym audiovizuálnym observatóriom spomínanú konferenciu s názvom Behind Creativity. Towards Fair Conditions for European Creators (Za kreativitou. Za...
Prameň Záber z filmu Prameň. Foto: Filmtopia

Prameň – ako sa stane, že aj dobrý človek napomáha zlu?

Po svetovej premiére na MFF Karlovy Vary prichádza najnovší film režiséra a producenta Ivana Ostrochovského Prameň od 23. júla aj do slovenských kín. Ešte predtým ho uvedú v sérii predpremiér od 14. júla v bratislavských kinách Lumiére, Edison Filmhub a Nostalgia a takisto v kinách v Rimavskej Sobote a Nitre. Snímka sa vracia do Československa 80. rokov a rozpráva o nútených sterilizáciách Rómok. V Karlových Varoch sa film premietal v Hlavnej súťaži a získal Cenu FIPRESCI pre najlepší film Hlavnej súťaže. „Presvedčila ma najmä téma filmu, ktorá nielenže nebola nikdy v našom prostredí autorsky spracovaná, ale je veľmi málo adresovanou časťou našej histórie. Napriek tomu, že sú nútené sterilizácie rómskych žien niečo, čo spájame hlavne s minulým režimom, faktom je, že pokračovali aj v 90. rokoch, a existuje presvedčenie, že sa do nejakej miery dejú dodnes,“ povedala producentka Prameňa Katarína Tomková zo spoločnosti Punkchart films. Film produkovala spolu s Ivanom Ostrochovským a Albertom Malinovským. Chcel urobiť film o nádeji „Nechcel som nakrútiť film o monštrách a obetiach, ale o tom, ako sa pragmatické úmysly môžu zmeniť na nespravodlivosť, keď prestaneme vidieť jednotlivca a začneme veriť abstraktným predstavám o tom, čo je správne a prospešné pre spoločnosť. O tom, ako ľahko dokážeme racionalizovať svoje presvedčenia,“ hovorí Ivan Ostrochovský. Pod film sa spolu s Marekom Leščákom podpísal aj...
Zobraziť všetky články