recenzia Tajný agent Záber z filmu Tajný agent. Foto: ASFK/Victor Juca

recenzia Tajný agent

Vojenská diktatúra v Brazílii, 1977

Martin Ciel

Písmo: A- | A+

Kleber Mendonça Filho je autorský režisér, k svojim filmom si sám píše scenáre, ale nielen tým je zaujímavý. Od roku 2012, keď v hranom filme debutoval Zvukmi zo susedstva, si postupne vybudoval vlastný, špecifický štýl.

Nasledujúce filmy Aquarius so strhujúcou Soniou Braga a surreálne sci-fi Bacurau sa čoraz viac vyčleňovali zo stredného prúdu akýmsi magičnom. Sú inovatívnymi verziami juhoamerického literárneho magického realizmu. Jorge Luis Borges, Julio Cortázar, Gabriel García Márquez a Roberto Bolaño by mohli byť jeho krstní otcovia. O to väčšie prekvapenie bolo, keď oznámil rozhodnutie nakrútiť historický politický film. Ale stálo to za to.

V Tajnom agentovi nerezignuje na viacvrstevnatosť, transcendentno či iné iluzívnu realitu rozbíjajúce alebo ozvláštňujúce stratégie, ale na rozdiel od predchádzajúcich filmov ho pevne rámcuje politickou situáciou brazílskej diktatúry 70. rokov dvadsiateho storočia. Všetky jeho filmy sa okamžite stali miláčikmi filmových festivalov a filmových klubov, no Tajný agent je vďaka ukotveniu do presného referenčného pozadia zrozumiteľnejší, divácky otvorenejší. Rozpráva jednoznačný príbeh alebo presnejšie povedané rekonštruuje ho. A možno práve kvôli tomu ho členovia americkej filmovej akadémie nominovali na Oscara, získal Zlatý glóbus a cenu za réžiu v Cannes.

Atmosféra zmaru, pocit iracionality

Tajný agent nie je o špiónoch. Hlavným motívom je príbeh mladého muža, akademika a vedca, ktorý sa pod iným menom ukrýva vo svojom rodnom meste a čaká na možnosť dostať sa z Brazílie. Vo svete tieňov mu pomáha disidentská sieť, zároveň ho prenasledujú dvaja profesionálni vrahovia a miestna polícia je čoraz iracionálnejšia, i keď… psi bez obojka sa javia hrozivejší ako v skutočnosti sú. Fascinujúca úvodná scéna predstaví protagonistu v absurdnej situácii na benzínovej pumpe s mŕtvolou. Už táto symbolická expozícia naznačuje atmosféru zmaru a bezvýchodiskovosť zúfalej situácie nasledujúceho deja.

V roku 1977 trvala ditadura militar (alebo piata republika) v Brazílii už trinásty rok. Surová likvidácia opozície, cenzúra a korupcia boli prítomné každodenne, i keď vláda bola medzi obyvateľstvom pomerne populárna vďaka tzv. ekonomickému zázraku. Prvé politické amnestie prišli v roku 1979 a vojenská diktatúra sa začala pomaly rozpadať, i keď definitívne skončila až v roku 1985. Čiže v prvom rade ide o politický film. Ale celé sa to odohráva počas karnevalu a karnevalová atmosféra umožňuje režisérovi príbeh bez straty vierohodnosti formálne karnevalizovať a zneisťovať. Hrať sa so žánrami a ich preplietaním, s napínavou detektívkou, neo-noirom, hororom a historickou sociálnou drámou, pričom mu celá tá naratívna štruktúra funguje.

Funguje vďaka mimoriadne dôslednej vyváženosti motívov, dôrazom na rytmus a premysleným montážnym prepojeniam, vyvolávajúcim v adekvátnom momente u diváka pocit iracionality. Svoj typický rukopis teda Kleber Mendonça Filho nemení. Vedľajším motívom príbehu je napríklad „chlpatá noha“ a jej dobové reprezentácie. „Chlpatá noha“ bola urbánna legenda, vymyslená novinármi kvôli cenzúre, respektíve kvôli obchádzaniu cenzúry a zároveň jej výsmechu. Začala však žiť vlastným životom a v Tajnom agentovi má nielen ozvláštňujúce, ale aj motivačné funkcie, napríklad keď ukradne inú nohu z márnice.

Dojem dokumentárnej dôveryhodnosti

Leitmotívom filmu Tajný agent je však prísne realistické zobrazenie dvoch dievčat, univerzitných študentiek, ktoré v súčasnosti rekonštruujú tento dávny príbeh a jeho historický kontext z digitalizovaných magnetofónových nahrávok, dobovej tlače, starých policajných záznamov, z archívov a vtedajších odposluchov. To spôsobuje scudzovací efekt vzhľadom k sledovanému deju, ktorý sa tým pádom stáva retrospektívou. Paradoxne to dodáva filmu autenticitu a dojem historickej, skoro až dokumentárnej dôveryhodnosti. Je to starý filmársky trik, v tomto prípade funkčne využitý.

Tajný agent vytvára viacero ilúzií reality, niekoľko fikčných svetov, pričom jeden pôsobí tak, že





Tajný agent (O Agente Secreto, Brazília/Francúzsko/Holandsko/Nemecko, 2025)
RÉŽIA A SCENÁR Kleber Mendonça Filho ● KAMERA Evgenia Alexandrova ● HUDBA Mateus Alves, Tomaz Alves Souza ● STRIH Matheus Farias, Eduardo Serrano ● HRAJÚ Wagner Moura, Maria Fernanda Cândido, Gabriel Leone, Carlos Francisco, Alice Carvalho, Robério Diógenes, Hermila Guedes, Igor De Araújo, Udo Kier
MINUTÁŽ 158 min
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26. marca 2026

Hodnotenie: 90%

Záber z filmu Tajný agent. Foto: ASFK/Victor Juca

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Minotaur Záber z filmu Minotaur. Foto: Film Europe

recenzia Minotaur

Návrat Andreja Zvjaginceva s filmom Minotaur(2026) bol jedným z najočakávanejších momentov tohtoročného filmového festivalu v Cannes. Najvýznamnejší ruský režisér súčasnosti, ktorého filmy Leviatan (2014) a Bez lásky (2017) získali nominácie na Oscara a ktorého tvorbu opakovane ocenili na prestížnych filmových festivaloch v Cannes a Benátkach, sa po deviatich rokoch rozhodol nakrútiť nový film. Počas dlhého obdobia tvorivej pauzy ho poznačila ťažká choroba aj jeho odchod z Ruska, do ktorého sa po 24. februári 2022 odmietol vrátiť. Dráma Minotaur získala v Cannes Grand Prix a stala sa francúzskym kandidátom na Oscara. Zvjagincev v snímke s mytologickým názvom rozvíja témy príznačné pre svoju tvorbu, ako je osobná zodpovednosť, morálka či systémové a individuálne zlyhania, a zasadzuje ich do širšieho politicko-spoločenského kontextu „špeciálnej vojenskej operácie.“ Nevera na pozadí vojny Dej filmu sa odohráva v malom ruskom meste niekoľko mesiacov po vypuknutí vojny. Jeho ústrednou postavou je Gleb (Dmitrij Mazurov), úspešný riaditeľ a hlava rodiny, ktorý žije s manželkou Galinou (Iris Lebedeva) a dospievajúcim synom. Gleb je zavalený prácou a vypuknutie vojny vnáša do jeho firmy chaos. Väčšina zamestnancov sa snaží z Ruska utiecť a Gleb dostáva napriek svojim politickým konexiám príkaz vybrať na mobilizáciu dvanásť vhodných mužov z radov svojich zamestnancov. Napätie však narastá...
Áčko 2026 Záber z filmu Mesto noci režiséra Richarda Miklošiho. Foto: FTF VŠMU

Áčko oslavuje 30 rokov filmami aj bohatým sprievodným programom

Filmový festival študentských filmov Áčko oslávi tento rok svoje 30. výročie. Jubilejný ročník s témou Optika času sa na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave koná od 20. do 24. októbra 2026. Tradične ponúkne ponúkne súťažné projekcie, diskusie, workshopy, masterclassy a ďalší sprievodný program. Organizátori pozývajú na festival nielen študentov a študentky filmových škôl či filmových profesionálov, ale aj širokú verejnosť. Vstup na všetky podujatia festivalu je bezplatný. „Čas je ústredným motívom 30. ročníka Áčka. Vo filme totiž nie je iba chronologickým sledom udalostí, ale aj výrazovým prostriedkom, ktorý ovplyvňuje atmosféru, emócie a význam príbehu. Film dokáže čas zastaviť, zrýchliť, opakovať aj preskočiť a v priebehu niekoľkých minút obsiahnuť celé roky života. Téma Optika času – v živote, škole aj vo filme sa preto premietne aj do štruktúry súťažného programu. Študentské filmy budú uvedené v štyroch tematických pásmach, ktoré predstavujú rôzne spôsoby vnímania a zobrazovania času,“ uvádzajú organizátori. Pásmo s titulom Trvanie predstaví filmy, v ktorých sa čas vracia, opakuje a uzatvára do slučiek. Blok Zastavené hodiny sa zameriava na okamihy, v ktorých postavy prestávajú vnímať čas ako plynulý pohyb. Pásmo nazvané Medzičas prinesie príbehy postáv nachádzajúcich sa na pomyselnom prahu medzi jednotlivými etapami života. A Spomienky a zabudnutia sa vracajú do minulosti spomienkami...
Prameň shortlist Éva Bandor a Simona Boledovičová vo filme Prameň. Foto: Punkchart films

Prameň zaradili na shortlist hraných filmov Európskych filmových cien

Film Ivana Ostrochovského Prameň vybrala Európska filmová akadémia na shortlist hraných snímok, ktoré sa uchádzajú o Európsku filmovú cenu. Dostal sa tak medzi 46 európskych filmov, ktoré akadémia do výberu zaradila. Sú medzi nimi aj filmy režisérov ako Pedro Almodóvar, Lukas Dhont, Paweł Pawlikowski, Cristian Mungiu, Werner Herzog či Andrej Zvjagincev. Režisér a spoluautor scenára filmu Prameň Ivan Ostrochovský už samotný výber filmu do shortlistu považuje za výnimočný úspech. „Je to pre mňa vždy taký malý zázrak, keď sa akémukoľvek slovenskému filmu podarí uspieť v záplave tisícok filmov, ktoré každoročne vznikajú po celom svete. Napriek tomu, že patríme medzi najmenšie európske kinematografie, darí sa nám prinášať dôležité témy a spracúvať ich spôsobom, ktorý dokáže rezonovať aj za hranicami našej krajiny. Chcem sa poďakovať všetkým inštitúciám a ľuďom, ktorí pomohli náš film realizovať. Osobitne našim koprodukčným partnerom – českému producentovi Pavlovi Strnadovi a maďarskej producentke Juli Berkes,“ povedal Ostrochovský. „Naša spolupráca je pre mňa dôkazom, aké dôležité a nevyhnutné je, aby filmári v našej časti Európy spájali svoje sily. Najväčšiu radosť však mám z toho, že príbeh rómskych žien, ktorých utrpenie zostávalo desaťročia na okraji spoločenského záujmu, dokáže dnes osloviť divákov aj ďaleko za hranicami strednej Európy,“ dodal. To, či film Prameň...
Zobraziť všetky články