recenzia Tajný agent Záber z filmu Tajný agent. Foto: ASFK/Victor Juca

recenzia Tajný agent

Vojenská diktatúra v Brazílii, 1977

Martin Ciel

Písmo: A- | A+

Kleber Mendonça Filho je autorský režisér, k svojim filmom si sám píše scenáre, ale nielen tým je zaujímavý. Od roku 2012, keď v hranom filme debutoval Zvukmi zo susedstva, si postupne vybudoval vlastný, špecifický štýl.

Nasledujúce filmy Aquarius so strhujúcou Soniou Braga a surreálne sci-fi Bacurau sa čoraz viac vyčleňovali zo stredného prúdu akýmsi magičnom. Sú inovatívnymi verziami juhoamerického literárneho magického realizmu. Jorge Luis Borges, Julio Cortázar, Gabriel García Márquez a Roberto Bolaño by mohli byť jeho krstní otcovia. O to väčšie prekvapenie bolo, keď oznámil rozhodnutie nakrútiť historický politický film. Ale stálo to za to.

Tajnom agentovi nerezignuje na viacvrstevnatosť, transcendentno či iné iluzívnu realitu rozbíjajúce alebo ozvláštňujúce stratégie, ale na rozdiel od predchádzajúcich filmov ho pevne rámcuje politickou situáciou brazílskej diktatúry 70. rokov dvadsiateho storočia. Všetky jeho filmy sa okamžite stali miláčikmi filmových festivalov a filmových klubov, no Tajný agent je vďaka ukotveniu do presného referenčného pozadia zrozumiteľnejší, divácky otvorenejší. Rozpráva jednoznačný príbeh alebo presnejšie povedané rekonštruuje ho. A možno práve kvôli tomu ho členovia americkej filmovej akadémie nominovali na Oscara, získal Zlatý glóbus a cenu za réžiu v Cannes.

Atmosféra zmaru, pocit iracionality

Tajný agent nie je o špiónoch. Hlavným motívom je príbeh mladého muža, akademika a vedca, ktorý sa pod iným menom ukrýva vo svojom rodnom meste a čaká na možnosť dostať sa z Brazílie. Vo svete tieňov mu pomáha disidentská sieť, zároveň ho prenasledujú dvaja profesionálni vrahovia a miestna polícia je čoraz iracionálnejšia, i keď… psi bez obojka sa javia hrozivejší ako v skutočnosti sú. Fascinujúca úvodná scéna predstaví protagonistu v absurdnej situácii na benzínovej pumpe s mŕtvolou. Už táto symbolická expozícia naznačuje atmosféru zmaru a bezvýchodiskovosť zúfalej situácie nasledujúceho deja.

V roku 1977 trvala ditadura militar (alebo piata republika) v Brazílii už trinásty rok. Surová likvidácia opozície, cenzúra a korupcia boli prítomné každodenne, i keď vláda bola medzi obyvateľstvom pomerne populárna vďaka tzv. ekonomickému zázraku. Prvé politické amnestie prišli v roku 1979 a vojenská diktatúra sa začala pomaly rozpadať, i keď definitívne skončila až v roku 1985. Čiže v prvom rade ide o politický film. Ale celé sa to odohráva počas karnevalu a karnevalová atmosféra umožňuje režisérovi príbeh bez straty vierohodnosti formálne karnevalizovať a zneisťovať. Hrať sa so žánrami a ich preplietaním, s napínavou detektívkou, neo-noirom, hororom a historickou sociálnou drámou, pričom mu celá tá naratívna štruktúra funguje.

Funguje vďaka mimoriadne dôslednej vyváženosti motívov, dôrazom na rytmus a premysleným montážnym prepojeniam, vyvolávajúcim v adekvátnom momente u diváka pocit iracionality. Svoj typický rukopis teda Kleber Mendonça Filho nemení. Vedľajším motívom príbehu je napríklad „chlpatá noha“ a jej dobové reprezentácie. „Chlpatá noha“ bola urbánna legenda, vymyslená novinármi kvôli cenzúre, respektíve kvôli obchádzaniu cenzúry a zároveň jej výsmechu. Začala však žiť vlastným životom a v Tajnom agentovi má nielen ozvláštňujúce, ale aj motivačné funkcie, napríklad keď ukradne inú nohu z márnice.

Dojem dokumentárnej dôveryhodnosti

Leitmotívom filmu Tajný agent je však prísne realistické zobrazenie dvoch dievčat, univerzitných študentiek, ktoré v súčasnosti rekonštruujú tento dávny príbeh a jeho historický kontext z digitalizovaných magnetofónových nahrávok, dobovej tlače, starých policajných záznamov, z archívov a vtedajších odposluchov. To spôsobuje scudzovací efekt vzhľadom k sledovanému deju, ktorý sa tým pádom stáva retrospektívou. Paradoxne to dodáva filmu autenticitu a dojem historickej, skoro až dokumentárnej dôveryhodnosti. Je to starý filmársky trik, v tomto prípade funkčne využitý.

Tajný agent vytvára viacero ilúzií reality, niekoľko fikčných svetov, pričom jeden pôsobí tak, že





Tajný agent (O Agente Secreto, Brazília/Francúzsko/Holandsko/Nemecko, 2025)
RÉŽIA A SCENÁR Kleber Mendonça Filho ● KAMERA Evgenia Alexandrova ● HUDBA Mateus Alves, Tomaz Alves Souza ● STRIH Matheus Farias, Eduardo Serrano ● HRAJÚ Wagner Moura, Maria Fernanda Cândido, Gabriel Leone, Carlos Francisco, Alice Carvalho, Robério Diógenes, Hermila Guedes, Igor De Araújo, Udo Kier
MINUTÁŽ 158 min
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26. marca 2026

Hodnotenie: 90%

Záber z filmu Tajný agent. Foto: ASFK/Victor Juca

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Nevďačné bytosti Dexter Franc a Barry Ward vo filme Nevďačné bytosti. Foto: CinemArt SK

recenzia Nevďačné bytosti

Nový film slovinského režiséra Olma Omerzu Nevďačné bytosti prenáša diváka do dôverne známeho kempu na pobreží Jadranu, aby mu ukázal, ako osamelé môžu byť naše najbližšie vzťahy. Čerstvo rozvedený otec (Barry Ward) berie deti na spoločnú dovolenku pri mori, aby utužil natrhnuté puto a nestratil svoje krehké postavenie hlavy rodiny. Potom čo sa sedemnásťročná Klára (Dexter Franc) zamiluje do miestneho mladíka Denisa (Timon Šturbej), sa dej vyostruje a prostredníctvom rozprávania s kompaktnou atmosférou divákovi predostiera medzigeneračný príbeh o láske a o tom, čo všetko je človek schopný spraviť, aby ju ochránil. Čo keď je láska práve o tom, aby sme druhým dovolili bezpečne zlyhať? V poradí piaty celovečerný film Olma Omerzu nadväzuje na režisérovu predošlú tvorbu, ktorú sofistikovane posúva do novej, artovej podoby. Snímka uvedená na medzinárodnom filmovom festivale v San Sebastiáne potvrdzuje režisérovo silné postavenie na nezávislej filmovej scéne. Omerzu rezignuje na divácke očakávania a svojským štýlom predkladá tému rodičovstva, záväzku a slobody, ktorú rodinné vzťahy často obmedzujú. Komunikácia je základ Príbeh dvojjazyčnej rodiny aktuálnym a mnohovrstevnatým spôsobom spracúva myšlienku neschopnosti komunikovať a odcudzenia, ktoré vo vzťahoch vytvára. Otec nevie po česky, mama je zo Slovenska a deti spolu napriek spoločnému jazyku sotva prehovoria. Mladší brat Theo je v zásade bezproblémový, ale vďaka tomu, žiaľ, aj neviditeľný, zatiaľ čo staršia Klára trpí poruchou...
Bábkoherci Ivan Martinka a Mirka Dudková s Kukom pri nakrúcaní filmu Kuko, Drobček & Raťafák znovu zasahujú. Foto: Sofia Bencsik

reportáž Kuko, Drobček a Raťafák sa hlásia k popkultúre

Tri starnúce televízne hviezdy spojila filmovačka. Legendárne bábky sa zamýšľajú nad tým, či sú od macochy a či ich tu ešte vôbec potrebujeme. Píše sa rok 2009 a prezidentská kampaň na Slovensku beží v plnom prúde. Prekvapivo sa do nej zapája aj akési neohrabané, večne rozškľabené indivíduum s riedkym páperovým účesom. Zlaté časy má už za sebou, no vždy sa odkiaľsi vynorí, jedného postraší, druhého rozosmeje, tretiemu nedá pokoj, štvrtého nahnevá, piatemu aj traumu spôsobí. Svojím nadčasovým sloganom však aj dnes vystihuje pointu dňa: „Raťafák – váš prezident a naozajstná bábka.“ Anomálie Ak vám naskočila v mysli figúra z televíznej obrazovky, hádate správne. Raťafák Plachta telom pripomína človeka, má však viacero fyzických anomálií – dlhý krk, výraznú spodnú čeľusť, dva veľké hrby ako ramená. Rád sa smeje a má ľúbozvučnú slovenčinu. V 80. rokoch minulého storočia účinkoval v televíznom cykle Slniečko na rukavičke, svojským humorom sprostredkúval pre deti výchovné posolstvá, až kým reláciu z vyššej moci nezrušili. Bábku si po istom čase našiel internet a jej popularita sa udržiavala nekontrolovane, dokonca sa dostala do youtubového výberu Top 20 „neúmyselne znepokojujúcich detských postáv z celého sveta“ s niekoľkými miliónmi pozretí. Teraz bude jedným z troch hlavných hrdinov bábkového filmu pre dospelých. Volá sa Kuko, Drobček & Raťafák znovu zasahujú. Premiéru v kinách bude mať v lete. Návrat...
Zobraziť všetky články