claire rousay

rozhovor claire rousay

Chcela som priniesť svoj vlastný pohľad a prístup ku Krvavej pani

Matúš Kvasnička

Písmo: A- | A+

Americká hudobníčka claire rousay skomponovala novú hudbu k filmu Viktora Kubala Krvavá pani (1980), ktorú premiérovo predstavila v roku 2023 na festivale v Gente pri príležitosti Kubalovej storočnice. Soundtrack, ktorý vo vypredanej limitovanej edícii vyšiel vlani aj na vinyle, predstaví naživo i v Bratislave. Prvé a jediné uvedenie filmu s novou hudbou v podaní claire rousay naživo na Slovensku sa uskutoční v Kine Lumière vo štvrtok 3. apríla o 20.00 h.

Keď vám Wouter Vanhaelemeesch z filmového festival v Gente navrhol, aby ste vystúpili so živou hudbou k premietaniu Krvavej pani Viktora Kubala, súhlasili ste hneď alebo ste si vzali čas na rozmyslenie?

Skôr ako som ponuku prijala, som si vzala čas na to, aby som sa zoznámila s Viktorom Kubalom a Krvavou pani. Legenda o Alžbete Báthoryovej ma zaujala a chcela som sa dozvedieť viac o tom, ako tento príbeh Kubal adaptoval prostredníctvom animácie.

Poznali ste legendu o krvavej pani už predtým? Ako ovplyvnili historický a kultúrny kontext tohto príbehu vaše hudobné rozhodnutia?

Nepoznala som ju. Keď som sa ňou začala zaoberať, tak som sa s ňou nielen zoznámila, ale hlboko som sa do nej a do Kubalovej interpretácie príbehu ponorila. Chcela som vytvoriť hudbu, ktorá by bola flexibilná a nevnucovala žiadne zjavné emocionálne podtóny. Tak, aby hudba skutočne sprevádzala film a nebola by len niečím zdanlivo nesúvisiacim alebo nejakým prílepkom.

Takže ste nemali emócie alebo témy, ktoré by ste soundtrackom chceli evokovať u publika?

Nikdy som nechcela poslucháčom alebo divákom hovoriť, čo majú cítiť, ani im poskytovať nijaké usmernenia, ako môže hudba ovplyvniť ich zážitok z filmu. Tematicky dúfam, že akékoľvek Kubalove pôvodné úmysly s filmom zostanú a budú komunikované jasne, zatiaľ čo budú fungovať popri mojej novovytvorenej hudbe.

Aký bol váš prvý dojem z Kubalovho filmu? Videli ste aj niektoré jeho iné diela?

Krvavá pani bola mojím prvým stretnutím s tvorbou Viktora Kubala. Po premiére mojej hudby ku Krvavej pani som mala to šťastie a videla Zbojníka Jurka (1976), ako aj krásnu kolekciu Kubalových krátkych filmov.

Film Krvavá pani má takmer 50 rokov. Vďaka čomu je podľa vás nadčasový?

Nadčasovosť Krvavej pani pramení z kombinácie tej ešte staršej legendy, Kubalovho jedinečného animovaného štýlu a láskavého humoru.

Vo vašej tvorbe pracujete aj s tzv. field recordings, teda nahrávkami rôznych zvukov zachytených mimo štúdia. Zvuky ku Krvavej pani ste nahrávali aj na Slovensku, kde sa príbeh odohráva. Bol to váš nápad vydať sa po stopách Alžbety Báthoryovej?





Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Fotografia z filmu Parthenope

CED Slovensko informuje: Minifestival európskeho filmu 2025

V dňoch 12. – 14. mája sa v sieti kín CINEMAX uskutoční ďalší ročník Minifestivalu európskeho filmu 5x5. Päť oceňovaných európskych filmov, podporených z programu Kreatívna Európa – MEDIA a uvedených na festivaloch ako Cannes či Karlove Vary, premietneme v piatich slovenských mestách: v Bratislave, Košiciach, Prešove, Banskej Bystrici a v Žiline. Hlavným organizátorom prehliadky je Creative Europe Desk Slovensko, spoluorganizátormi Európsky parlament – Kancelária Európskeho parlamentu na Slovensku a CINEMAX. Vstup na všetky predstavenia je zadarmo Minifestival európskeho filmu 5x5 – filmy:    Emilia Pérez (r. Jacques Audiard, Francúzsko/Belgicko, 2024, 130 min.)Rita je právnička, ktorá vie, ako ohýbať zákon v prospech tých najmocnejších – aj keď ju to stojí vlastné svedomie. No práve v okamihu, keď už sama nevie, na akej strane stojí, prichádza ponuka, aká sa neodmieta. Nebezpečný narkobarón Manitas ju poverí misiou, akú nečakala: pomôcť mu definitívne zmiznúť z podsvetia a zároveň sa konečne stať sebou samým. Ženou. Prečítajte si recenziu na film Emilia Pérez. Vlny (r. Jiří Mádl, Česko/Slovensko, 2024, 130 min,)Kompromitujúca nahrávka, ktorá môže zmeniť dejiny. Mladý redaktor Tomáš prichádza do legendárnej redakcie Československého rozhlasu, kde sa slovo ešte stále vysiela slobodne – aj za cenu veľkého rizika. V čase, keď štátna moc sleduje každý krok novinárov a tlak tajných služieb silnie, stojí Tomáš...
Ivan Puťora. Foto: Miro Nôta

Ivan Puťora

V čase svojho vzniku rozčeril dokumentárny film Jánošík ’21 (r. Ivan Rumanovský, 1971) hladinu vôd prinajmenšom slovenskej kinematografie. Normalizácia sa už presadzovala plnou parou a unikátny televízny dokument rozprával príbeh o nájdení a záchrane prvého kompletného slovenského celovečerného – ešte nemého – filmu Jánošík (r. Jaroslav Siakeľ, 1921), ktorý bratia Siakeľovci nakrútili za americké (!) peniaze. Pod dokument sa ako kameraman podpísal Ivan Puťora. Bývalý kolibský kameraman a autor niekoľkých vynálezov oslávil 22. apríla okrúhle jubileum – deväťdesiate narodeniny. V toku času sa v našich zemepisných šírkach na meno Ivan Puťora pozabudlo. Nezabudla však Asociácia slovenských kameramanov, ktorá mu udelila za celoživotné dielo a cenný prínos do technologického rozvoja kameramanskej profesie cenu Kamera 2017. Na jeho tvorivosť nezabudla ani výtvarná scéna, na prelome rokov 2022/2023 mal výstavu veľkoplošných akrylov v piešťanskej Galérii Domu umenia. „Detstvo som prežil na východnom Slovensku, ale chcel som sa dostať k filmu,“ spomínal v rozhovore pre Film.sk. Koníčky rodáka z Užhorodu – vtedy súčasti Československa –, ktorý vyrastal v Trebišove, boli z trochu iného súdka: odmalička rád maľoval a fotografoval. Mimochodom, už ako chlapec prispieval ilustráciami do miestnych trebišovských novín. Mal osemnásť, keď ho prijali ako adepta strihu do Štúdia populárno-vedeckého a náučného filmu v Bratislave, o rok neskôr už pracoval v Štúdiu umeleckých filmov ako asistent kamery a ostrič. „Jedného dňa ma pridelili k výrobe...
Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran

Viliam Ptáček

Kameraman Viliam Ptáček sa narodil pred 100 rokmi, 20. apríla 1925, v Pezinku. Ako kameraman začínal v Spravodajskom filme v polovici minulého storočia, pracoval na rôznorodých dokumentačných šotoch, spracúval témy pre Poľnohospodársky mesačník či kinožurnál Týždeň vo filme. „S Vilkom (tak sme ho všetci familiárne nazývali) sme nastúpili do Spravodajského filmu v približne rovnakom čase, na začiatku päťdesiatych rokov. V našich začiatkoch sme sa veľmi pracovne nestýkali. Vtedy totiž platila (dobrá) prax, že začínajúci kameraman nakrúcal so skúseným režisérom a režisér začiatočník s ostrieľaným kameramanom,“ spomína pre Film.sk režisér a Ptáčkov spolupracovník Milan Černák. Ptáček spolupracoval napríklad s režisérmi ako Ján Lacko (Krompachy, Pionieri, oba 1951) či Martin Hollý (Odmäk, 1964). Aj v týchto počinoch sa sústredil na dokumentáciu krásnej domácej prírody. S Ladislavom Kudelkom nakrútil snímky Hostia najmilší... (1955), Spomienka na Rysy (1961), Dnešok slovenského filmu (1962), Chlapi z Gaderskej doliny (1963), Kam nechodil inšpektor (1964), či Vody podzemia (1966), s Otakarom Krivánkom filmy Tma a ticho (1960) alebo Do nových škôl (1961), so Štefanom Uhrom Stredoeurópsky pohár 1955 (1955) a s Ctiborom Kováčom spolupracoval na dlhometrážnom filme Nikdy viac (1958). S Milanom Černákom nakrútil Ptáček krátkometrážne snímky ako Majstri zimných športov (1955), Pohár národov (1960), Cyklistický maratón (1964) či Ostrov pod vodou (1965). Zaznamenával aj významné športové podujatia ako cyklistické maratóny...
Zobraziť všetky články