claire rousay

rozhovor claire rousay

Chcela som priniesť svoj vlastný pohľad a prístup ku Krvavej pani

Matúš Kvasnička

Písmo: A- | A+

Americká hudobníčka claire rousay skomponovala novú hudbu k filmu Viktora Kubala Krvavá pani (1980), ktorú premiérovo predstavila v roku 2023 na festivale v Gente pri príležitosti Kubalovej storočnice. Soundtrack, ktorý vo vypredanej limitovanej edícii vyšiel vlani aj na vinyle, predstaví naživo i v Bratislave. Prvé a jediné uvedenie filmu s novou hudbou v podaní claire rousay naživo na Slovensku sa uskutoční v Kine Lumière vo štvrtok 3. apríla o 20.00 h.

Keď vám Wouter Vanhaelemeesch z filmového festival v Gente navrhol, aby ste vystúpili so živou hudbou k premietaniu Krvavej pani Viktora Kubala, súhlasili ste hneď alebo ste si vzali čas na rozmyslenie?

Skôr ako som ponuku prijala, som si vzala čas na to, aby som sa zoznámila s Viktorom Kubalom a Krvavou pani. Legenda o Alžbete Báthoryovej ma zaujala a chcela som sa dozvedieť viac o tom, ako tento príbeh Kubal adaptoval prostredníctvom animácie.

Poznali ste legendu o krvavej pani už predtým? Ako ovplyvnili historický a kultúrny kontext tohto príbehu vaše hudobné rozhodnutia?

Nepoznala som ju. Keď som sa ňou začala zaoberať, tak som sa s ňou nielen zoznámila, ale hlboko som sa do nej a do Kubalovej interpretácie príbehu ponorila. Chcela som vytvoriť hudbu, ktorá by bola flexibilná a nevnucovala žiadne zjavné emocionálne podtóny. Tak, aby hudba skutočne sprevádzala film a nebola by len niečím zdanlivo nesúvisiacim alebo nejakým prílepkom.

Takže ste nemali emócie alebo témy, ktoré by ste soundtrackom chceli evokovať u publika?

Nikdy som nechcela poslucháčom alebo divákom hovoriť, čo majú cítiť, ani im poskytovať nijaké usmernenia, ako môže hudba ovplyvniť ich zážitok z filmu. Tematicky dúfam, že akékoľvek Kubalove pôvodné úmysly s filmom zostanú a budú komunikované jasne, zatiaľ čo budú fungovať popri mojej novovytvorenej hudbe.

Aký bol váš prvý dojem z Kubalovho filmu? Videli ste aj niektoré jeho iné diela?

Krvavá pani bola mojím prvým stretnutím s tvorbou Viktora Kubala. Po premiére mojej hudby ku Krvavej pani som mala to šťastie a videla Zbojníka Jurka (1976), ako aj krásnu kolekciu Kubalových krátkych filmov.

Film Krvavá pani má takmer 50 rokov. Vďaka čomu je podľa vás nadčasový?

Nadčasovosť Krvavej pani pramení z kombinácie tej ešte staršej legendy, Kubalovho jedinečného animovaného štýlu a láskavého humoru.

Vo vašej tvorbe pracujete aj s tzv. field recordings, teda nahrávkami rôznych zvukov zachytených mimo štúdia. Zvuky ku Krvavej pani ste nahrávali aj na Slovensku, kde sa príbeh odohráva. Bol to váš nápad vydať sa po stopách Alžbety Báthoryovej?





Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Populárna speváčka, tri vynikajúce atlétky aj milión litrov

V najbližšej kolekcii sa s nimi divák stretne. Kým meno speváčky – Jana Kociánová (v č. 26 spieva víťaznú pieseň Bratislavskej lýry Pár slov autorskej dvojice Ľuboš Zeman – Pavol Zelenay) – je známe aj dnes nielen medzi fanúšikmi populárnej hudby, málokto si spomenie na tri športovkyne, ktoré by si to rovnako zaslúžili. Dnešná superhviezda slovenskej atletiky s iniciálami Emila Zátopka plní (právom) médiá. Kto si však spomenie na Evu Šuranovú, ktorá ako prvá Slovenska získala olympijskú medailu (bronz v skoku do diaľky na OH v Mníchove 1972)? Mária Mračnová v skoku do výšky bola na olympijských hrách štvrtá aj šiesta. Jozefína Čerchlanová, svojho času československá jednotka v neuveriteľnom rozsahu behov od 100 po 800 m. Jej fúzatý rekord na hladkých 400 m z roku 1974 (!) prekonala až tohto roku práve Emma Zapletalová! Všetky tri uvidí divák na populárnych atletických pretekoch P-T-S v TvF č. 25. Miloslav Roľko, znakár, jediný majster Európy v histórii československého plavectva sa ukáže v č. 27. Ak ostaneme ešte pri mimoriadnych športových výkonoch, na vysokom stupni rebríčka bude expedícia do Himalájí, ktorá dosiahla vrchol Makalu. Aj v nej boli mená, ktoré si zaslúžia náš obdiv: Gálffy, Fiala, Orolín... (č. 23 a 30). Prvý slovenský rogalista Peter Adamica z Trenčína si svoj závesný klzák sám skonštruoval (č. 23)....
recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Zobraziť všetky články