claire rousay

rozhovor claire rousay

Chcela som priniesť svoj vlastný pohľad a prístup ku Krvavej pani

Matúš Kvasnička

Písmo: A- | A+

Americká hudobníčka claire rousay skomponovala novú hudbu k filmu Viktora Kubala Krvavá pani (1980), ktorú premiérovo predstavila v roku 2023 na festivale v Gente pri príležitosti Kubalovej storočnice. Soundtrack, ktorý vo vypredanej limitovanej edícii vyšiel vlani aj na vinyle, predstaví naživo i v Bratislave. Prvé a jediné uvedenie filmu s novou hudbou v podaní claire rousay naživo na Slovensku sa uskutoční v Kine Lumière vo štvrtok 3. apríla o 20.00 h.

Keď vám Wouter Vanhaelemeesch z filmového festival v Gente navrhol, aby ste vystúpili so živou hudbou k premietaniu Krvavej pani Viktora Kubala, súhlasili ste hneď alebo ste si vzali čas na rozmyslenie?

Skôr ako som ponuku prijala, som si vzala čas na to, aby som sa zoznámila s Viktorom Kubalom a Krvavou pani. Legenda o Alžbete Báthoryovej ma zaujala a chcela som sa dozvedieť viac o tom, ako tento príbeh Kubal adaptoval prostredníctvom animácie.

Poznali ste legendu o krvavej pani už predtým? Ako ovplyvnili historický a kultúrny kontext tohto príbehu vaše hudobné rozhodnutia?

Nepoznala som ju. Keď som sa ňou začala zaoberať, tak som sa s ňou nielen zoznámila, ale hlboko som sa do nej a do Kubalovej interpretácie príbehu ponorila. Chcela som vytvoriť hudbu, ktorá by bola flexibilná a nevnucovala žiadne zjavné emocionálne podtóny. Tak, aby hudba skutočne sprevádzala film a nebola by len niečím zdanlivo nesúvisiacim alebo nejakým prílepkom.

Takže ste nemali emócie alebo témy, ktoré by ste soundtrackom chceli evokovať u publika?

Nikdy som nechcela poslucháčom alebo divákom hovoriť, čo majú cítiť, ani im poskytovať nijaké usmernenia, ako môže hudba ovplyvniť ich zážitok z filmu. Tematicky dúfam, že akékoľvek Kubalove pôvodné úmysly s filmom zostanú a budú komunikované jasne, zatiaľ čo budú fungovať popri mojej novovytvorenej hudbe.

Aký bol váš prvý dojem z Kubalovho filmu? Videli ste aj niektoré jeho iné diela?

Krvavá pani bola mojím prvým stretnutím s tvorbou Viktora Kubala. Po premiére mojej hudby ku Krvavej pani som mala to šťastie a videla Zbojníka Jurka (1976), ako aj krásnu kolekciu Kubalových krátkych filmov.

Film Krvavá pani má takmer 50 rokov. Vďaka čomu je podľa vás nadčasový?

Nadčasovosť Krvavej pani pramení z kombinácie tej ešte staršej legendy, Kubalovho jedinečného animovaného štýlu a láskavého humoru.

Vo vašej tvorbe pracujete aj s tzv. field recordings, teda nahrávkami rôznych zvukov zachytených mimo štúdia. Zvuky ku Krvavej pani ste nahrávali aj na Slovensku, kde sa príbeh odohráva. Bol to váš nápad vydať sa po stopách Alžbety Báthoryovej?





Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran

Viliam Ptáček

Kameraman Viliam Ptáček sa narodil pred 100 rokmi, 20. apríla 1925, v Pezinku. Ako kameraman začínal v Spravodajskom filme v polovici minulého storočia, pracoval na rôznorodých dokumentačných šotoch, spracúval témy pre Poľnohospodársky mesačník či kinožurnál Týždeň vo filme. „S Vilkom (tak sme ho všetci familiárne nazývali) sme nastúpili do Spravodajského filmu v približne rovnakom čase, na začiatku päťdesiatych rokov. V našich začiatkoch sme sa veľmi pracovne nestýkali. Vtedy totiž platila (dobrá) prax, že začínajúci kameraman nakrúcal so skúseným režisérom a režisér začiatočník s ostrieľaným kameramanom,“ spomína pre Film.sk režisér a Ptáčkov spolupracovník Milan Černák. Ptáček spolupracoval napríklad s režisérmi ako Ján Lacko (Krompachy, Pionieri, oba 1951) či Martin Hollý (Odmäk, 1964). Aj v týchto počinoch sa sústredil na dokumentáciu krásnej domácej prírody. S Ladislavom Kudelkom nakrútil snímky Hostia najmilší... (1955), Spomienka na Rysy (1961), Dnešok slovenského filmu (1962), Chlapi z Gaderskej doliny (1963), Kam nechodil inšpektor (1964), či Vody podzemia (1966), s Otakarom Krivánkom filmy Tma a ticho (1960) alebo Do nových škôl (1961), so Štefanom Uhrom Stredoeurópsky pohár 1955 (1955) a s Ctiborom Kováčom spolupracoval na dlhometrážnom filme Nikdy viac (1958). S Milanom Černákom nakrútil Ptáček krátkometrážne snímky ako Majstri zimných športov (1955), Pohár národov (1960), Cyklistický maratón (1964) či Ostrov pod vodou (1965). Zaznamenával aj významné športové podujatia ako cyklistické maratóny...
Záber z filmu Svet medzi nami. Foto: Film Expanded

recenzia Svet medzi nami

Na začiatku bolo krátke video na sociálne siete o výstave jej fotografií v Českom centre v New Yorku. Po šiestich rokoch nakrúcania je na konci celovečerný dokument Svet medzi nami o fotografke Marii Tomanovej, pod ktorý sa podpísala režisérka Marie Dvořáková. Chytí vás od prvých záberov z vernisážovej tlačenice v New Yorku a nepustí až po záverečný pohľad na zapadajúce slnko v Mikulove. V meste, v ktorom hrdinka filmového príbehu vyrastala. Dokonca aj v prípade, že si zvedavý divák o ňom už vopred zistí podrobnejšie informácie, dokument celých deväťdesiat minút drží jeho pozornosť permanentne a pevne vo svojich opratách. Rozpráva o celkom obyčajných veciach ako radosť, obavy, smútok, úspech, sklamanie či prehra. Na druhej strane však rozpráva aj o nie celkom obyčajných záležitostiach, ako trebárs tvorivé hľadanie, sila portrétu i autoportrétu, aký je rozdiel medzi módnou fotografiou a voľnou tvorbou alebo načo nám umenie vôbec je a čím sa človeku prihovára. Marie Tomanová je totiž ideálna „hrdinka“ – spontánna, nesmierne temperamentná, úprimná a výrečná žena, ktorá navyše má neuveriteľné čaro osobnosti a málokedy jej chýba úsmev na tvári. To som už akože slávna? „Za pol roka sa vrátim a potom sa vezmeme,“ oznámila priateľovi, keď dokončila štúdium maliarstva na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne. Na pôde maľby sa totiž necítila priveľmi isto, chcela si jednoducho vyčistiť za morom hlavu,...
Zobraziť všetky články